Pohľad brata Filipa Prísna povianočná žena

Ach, aké len veľké bolo moje rozčarovanie, keď som zistil, že sme sa toho roku nedostali pod hlavičkou Charity do zmluvy na Tesco zbierku. Stačila na to malá administratívna zábudlivosť. Moja rozpačitosť bola o to horkejšia, o čo viac som tu vo fiľakovskom priestore od septembra spoznal chudobných ľudí. Teda ľudí, ktorí žijú pod hranicou chudoby.

A práve tento dôvod ma poháňal ísť osobne vyhľadať riaditeľku fiľakovského Tesca a poprosiť ju o výnimku, aby sme predsa len aj mimo zmluvy tú zbierku mohli uskutočniť. Vďaka jej počúvajúcim ušiam aj srdcu podarilo sa to vybaviť!

Nikdy by som nepomyslel, že ma táto správa môže až tak slzotvorne zasiahnuť, keď budem o nej referovať našim dobrovoľníkom...

Nuž a počas toho, ako tam bolo treba tri dni stáť a popri rozdávaní letákov aj veľa okoloidúcim vysvetľovať, zaujalo ma tam niekoľko obrazov.

Pred automatom na plastové fľaše bol sústavne dlhý rad, až prišiel primátor Fiľakova s pár svojimi fľaškami. Postavil sa do radu, zatiaľ čo domorodci okolo neho chodili s veľkými vrecami natlačenými fľašami. Primátor spokojne v rade stál, rozprával sa s ľuďmi, čakal a bol trpezlivý, kým príde na rad, akoby jeho čakanie bola tá najsamozrejmejšia záležitosť.

O pár minút sa do radu postavila, medzičasom už dobrá známa, riaditeľka Tesca aj so svojou malou dcérou. Tiež mala zopár fliaš a tiež trpezlivo čakala. Rad bol nekonečný, ale ona prívetivo čakala, nevybavovala nič ani predtým, ani potom so svojím podriadeným zamestnancom, ktorý ju tam úctivo zdravil a práve obsluhoval automat.

Nenariaďovala, aby jej tie fľaše prednostne zobral a tam do stroja nahádzal, zatiaľ čo ona si nakúpi. Nie! Čakala v rade, v ktorom nič neovplyvňovala. A ako sto iných okolostojacich ľudí bola prostý zákazník.

Prišiel aj iný chlapík, taký nenápadný gazda, mal dve veľké vrecia fliaš a vyšlo mu to takmer na 10 eur. Keď si tam vystál rad, dostal lístok s peniazmi a pristavil sa pri nás. Keď sme mu vysvetlili, o čo ide, povedal, že sa dosť ponáhľa, ale že za tie peniaze na lístku, ktorý nám daruje, môžeme nakúpiť, čo uznáme za vhodné, a vložiť do zbieracieho košíka.

Celkom ma to nadchlo. Keď už mal zúročiť svoju trpezlivosť zbierania a pocítiť zadosťučinenie za odkladanie i odovzdávanie fliaš, zriekol sa finálnej odmeny.

V tomto duchu nie je 10 eur ako 10 eur. 

To som však ešte netušil, že príde nedbanlivo oblečený muž, ktorý ťahá pantofle za sebou a ktorý je síce červený ako rak varený, ale prístupný na komunikáciu. Vraví, že by nám veľmi rád prispel, ale nemôže, nedá sa, pretože žena mu nadelila presne 75 centov, aby si kúpil fľašku piva, ktoré bude mať na obed, nič menej, nič viac – má iba toto.

A nebolo ťažké si všimnúť, ako preukrutne sa na to pivo teší, a nebolo ťažké uhádnuť, prečo ho žena, čo sa alkoholu týka, vymedzuje presne na cent. O to väčší úžas vo mne vzbudil tento muž, ktorý po zaplatení svojho vytúženého piva zamieril k nášmu zbierkovému košíku a vložil nám tam to pivo hovoriac, že on sa ho zrieka v prospech chudobných.

Zvláštne ma to zasiahlo. Áno, zdanie klame často hrozne.

Pozrite, po Vianociach ide na nás nový rok a v ňom sa každý uberie svojou (hocikedy tŕnistou) cestou, ktorá by sa pokojne mohla symbolicky volať prísna žena!! 

Avšak aj keď nám táto „prísna žena“ nebude chcieť dať vydýchnuť, ešte stále popri nej máme priestor urobiť niečo nečakané, niečo mäkké, niečo vznešené, nie príkre, nie sebecké!!  

Toto ma naučil ten zrejme vždy viac smädný ako hladný chlapík v Tescu. A toto vedomie knôtika, ktorý nikto nedohasí, toto vedomie nalomenej trstiny, ktorú nikto nedolomí, chcem, aby sa tiahlo mojou novoročnou životnou cestou...

Skúška správnosti:

Každá teória aj každá vznešená myšlienka musí sa overiť v praxi.

Bol deň pred Vianocami a vďaka štedrému darcovi mali sme jeden stromček navyše. Niesol som ho do rodiny, kde štyri malé deti vychováva sama matka. Otec alkoholik býva mimo a má dosť roboty s tým, aby sám prežil, nie aby sa staral o rodinu.

Napokon sme do tej zanedbanej prázdnej izby okrem stromčeka doniesli aj starý nábytok, starý gauč, sporák a novú plynovú fľašu, aj potraviny, aj svetielka, aby tá rodina v rozpadajúcom sa činžiaku pri stanici (kde bez sprchy panujú hrozné hygienické návyky) mala aspoň niečo z Vianoc.

Keď sme tam všetko skladali a zariaďovali, mamička, ktorá sa volala Mária, stále chodila dookola a hovorila: „Ach, ako sa vám ja odmením, ako sa ja len môžem za toto všetko odvďačiť?“

Vtedy som si všimol kábel, ktorý bol zakvačený v okne izby smerom von. Pýtam sa, čo je to za kábel, a Mária hovorí: „Dávam zo svojej elektriky susede, ona má až päť detí, je na ne sama a pred dvoma mesiacmi ju odpojili, tak jej takto pomáham.“

Odpadol som.

Vravím jej: „Mária, ty sa ma pýtaš, ako sa mi odvďačíš, ale práve si sa mi mimoriadne odvďačila. Z toho mála, čo máš, dokážeš dať ešte niekomu inému. Ale veď mi úplne pripomínaš tú chudobnú vdovu z evanjelia.“

Juj, zase to preťažké slovné spojenie: Dať všetko!