Lekár, kazateľ a pivný znalec Zdeněk Susa Slováci sa nemusia podceňovať, vedia mať rovnako dobré pivo ako v Čechách

Zdeněk Susa (80) je doma v mnohých oblastiach – od medicíny, písania a vydávania kníh až po pôsobenie v cirkvi a školstve. Okrem toho je spoluautorom dokumentárneho seriálu Pivní putování a najmä o putovaní a pive sme viedli rozhovor.

Spomína na svoje putovanie do španielskej Compostely po páde železnej opony, ktoré bolo úplne iné ako v súčasnosti. Hovorí aj o histórii českého pivovarníctva a tiež prezrádza, kde mu chutilo slovenské pivo. A na záver ponúka tri tipy na (nielen) pivné výlety v Česku.

Ste pľúcny lekár, pedagóg, spisovateľ, máte vydavateľstvo, ste kňaz Českobratrskej cirkvi evangelickej, zakladateľ Kresťanskodemokratickej strany, pútnik, pivný znalec... Zabudol som na niečo?

Myslím, že nie. Ide však o neporovnateľné veci. Na jednej strane je lekár – nielen pľúcny, ale aj v ďalších oboroch, ktorými som v živote prešiel –, to je moje celoživotné poslanie. Na druhej strane je to politický angažmán, trval iba zhruba dva mesiace na prelome rokov 1989 a 1990.

Čomu najviac z tejto pestrej palety oblastí sa venujete dnes?

Mám viac ako 80 rokov. V tomto veku musí človek svoje aktivity obmedzovať, sily jednoducho ubúdajú. Takže ako lekár ordinujem len jeden deň v týždni a podobne je to aj s učiteľstvom, pôsobím na vyššej odbornej škole Jabok.

V cirkvi mám status výpomocného kazateľa, to znamená, že vypomáham tam, kde ma pozvú, a to je teraz nanajvýš niekoľkokrát do roka. Knihu som napísal naposledy v roku 2021. A činnosť nakladateľstva tiež obmedzujem, veď som vydal už viac ako 130 titulov.

V jednom rozhovore nemôžeme obsiahnuť všetky témy, ktoré sa s vašimi aktivitami spájajú. Skúsme teda rozobrať aspoň trochu dve z nich. Putovanie a pivo.

Wikipédia o vás píše, že ste boli jedným z prvých Čechov, ktorý po otvorení hraníc putoval z Prahy do Santiaga de Compostela. Hovorí sa, že putovaním do Compostely človek rieši nejaké svoje problémy alebo hľadá zmysel života. Čo vás viedlo na túto púť?

Wikipédia má pravdu, že som bol po otvorení hraníc jeden z prvých Čechov, ktorý sa tam vybral. Ale neriešil som tým ani svoje problémy, ani som nehľadal zmysel života. Tieto hľadania som už mal za sebou.

„Stredoveké púte ma zaujímali ako dôkaz života cirkvi pred rozdelením. Sú teda rovnako katolícke ako evanjelické.“Zdieľať

Mal som 48 rokov, keď som začal putovať, a išiel som so svojím dospelým synom. Avšak prakticky celý dovtedajší život som prežil za plotom. A vtedy sa hranice otvorili, hovorilo sa o „návrate Čechov do Európy“. A v rovnaký čas som sa dozvedel, že stredoveká púť do Compostely je vyznačená v teréne a že sú na nej nocľahárne pre pútnikov.

To nie je v cudzine vôbec samozrejmé. Najlepšie turistické značenie a najviac turistických chodníkov je totiž u nás – myslím tým v Česku a na Slovensku. A čím ďalej od nás značených ciest ubúda.

Vo Francúzsku je napríklad v celom departemente len jedna – a to je cesta do Santiaga. A tie lacné nocľahárne tiež nie sú zanedbateľné. Vtedy sme boli v porovnaní so západnou Európou veľmi chudobní. Takže som sa rozhodol pre túto púť kvôli „návratu Čechov do Európy“...

Foto: Anna Guthrie

Z púte do Compostely ste vydali knižku Ultreia v dvoch dieloch. Na internetovom kníhkupectve sa uvádza, že táto knižka „nie je sprievodcom pre dnešných pútnikov, ktorí idú v zástupoch, ale je skôr spomienkou na dobu, keď španielske babičky pri zbadaní pútnika ešte zvolávali vnúčatá, aby sa na nich prišli pozrieť a pozdraviť“.

Čo vám dala táto púť? Vrátili ste sa ešte niekedy do Compostely?

Áno, bolo to tak, pútnici boli vtedy na ceste vzácni. Dnes je to módna záležitosť, do Santiaga prichádzajú prúdy ľudí, takže nejaké uzobranie alebo meditácia na púti takmer neprichádza do úvahy. Dnes by som tam teda znovu nešiel a každému zdôrazňujem, že moja kniha je historický obraz. Poňal som ju ako široký prúd rozprávania o púti vtedajšou Európou, stredovekou Európou i vlastným srdcom.

Potom ste putovali aj do Assisi a do Ríma. V čom boli iné ako camino de Santiago?

V Taliansku som stretával len zriedkavo iných pútnikov, cesta bola tým pádom pokojnejšia a sústredenejšia, a to je plus. Ale je tam ešte menej značených ciest, takže sa tam musí ísť mnoho ráz po ceste a uhýbať sa autám, a to je značné mínus.

Mimochodom, ako púte na miesta svätých (Santiago, Asissi) korešpondujú s vaším evanjelickým vierovyznaním?

Pre mňa v tom nie je žiadny rozpor. Vždy som bol ekumenicky otvorený, možno aj preto, že ma veľmi ovplyvnila návšteva komunity Taizé už v roku 1978. A stredoveké púte ma zaujímali ako dôkaz života cirkvi pred rozdelením. Sú teda rovnako katolícke ako evanjelické. Vtedajší pútnici boli predchodcovia nás všetkých.

Kresťanstvo v Českej republike je vo výraznej menšine, no z nášho slovenského pohľadu je často kreatívnejšie a intelektuálne zaujímavejšie. Vnímate to rovnako? Je podľa vás situácia v Česku predzvesťou toho, ako sekularizácia vytlačí kresťanstvo aj na Slovensku alebo v Poľsku?

Netrúfam si hodnotiť kresťanstvo na Slovensku alebo v Poľsku a už vôbec porovnávať ho s tým českým. Ale pokiaľ je české kresťanstvo skutočne kreatívnejšie a intelektuálne zaujímavejšie, nie je to práve dôsledok toho, že je v menšine?

Čo majú spoločné ležiak a pápežská neomylnosť? (pivný stĺpček)

Pri púti do Santiaga som sa ja, český evanjelik, čiže príslušník menšiny v menšine, rozprával s anglickým katolíkom, tiež príslušníkom menšiny, a veľmi dobre sme si rozumeli. Ten Angličan to charakterizoval výstižne: „The majority is always wrong!“ Pokiaľ si to pripustíme, sekularizácia je pre slovenských a poľských kresťanov nádejou.

Prejdime k pivu. Vlastne, aj za pivom ste putovali, keďže pred pár rokmi sme aj my na Slovensku mohli vidieť dokumentárny seriál Českej televízie Pivní putování, kde ste autorom scenáru a tiež moderátorom so spevákom Matějom Ruppertom.

To je niečo úplne iné, za pivom som nikdy v skutočnosti neputoval. „Putovanie“ som zo seriálu urobil iba v scenári, aby sa jednotlivé diely vždy týkali nejakej oblasti Česka.

V jednom diele hovoríte, že v Biblii sa nenachádza žiadna zmienka o pive, pritom je isté, že v Ježišových časoch ľudia v Palestíne pivo pili. Aké máte vysvetlenie na absenciu piva v Písme svätom? Mali vinári lepší lobbing?

Pivo bolo v tej oblasti známe a obľúbené odpradávna. Sú o tom dôkazy z Egypta i Mezopotámie. Zvlášť pozoruhodný je v tomto zmysle Gilgamešov epos, vari najstaršia písomná pamiatka vôbec.

V Biblii pivo nie je, ale niektorí sa domnievajú, že tam v skutočnosti je, že sa skrýva pod označením „nápoj opojný“.

Víno má, samozrejme, v Biblii prednosť, veď je v židovstve i kresťanstve súčasťou bohoslužby. Takže nepotrebovalo žiadny lobbing.

Foto: Anna Guthrie

Keď sme pri téme pivo verzus víno – niektorí považujú pivo za menej ušľachtilý nápoj práve v porovnaní s vínom. Čo si o tom myslíte? Je pivo naozaj len od smädu alebo v ňom môžeme vidieť čosi viac?

Keď porovnáme výrobu oboch nápojov, varenie piva je ešte náročnejšie a umeleckejšie než vinárstvo. Porovnateľná je práca vo vinici s prácou na jačmennom poli a na chmeľnici. Rovnako tak je porovnateľné kvasenie a práca v pivnici.

„Oba nápoje – pivo aj víno – je možné piť ušľachtilo i neušľachtilo.“Zdieľať

Rozdiel je v tom, že kvalitu vinného muštu určuje príroda. Preto je každý ročník vína trochu iný. Pivovarník si svoju šťavu musí uvariť a jeho zákazníci, naopak, žiadajú, aby jeho pivo malo stále rovnakú chuť. A to je práve umenie.

A čo sa týka kultúrnosti oboch nápojov, tá nie je ich vlastnosťou, ale rozhoduje o nej kultúrnosť pijanov.

Oba nápoje je možné piť ušľachtilo i neušľachtilo. A že pivo je súčasťou českej kultúry, je nesporné. Smetana sa narodil v pivovare, Dvořák v hostinci. A najnárodnejšia česká opera Predaná nevesta sa odohráva sčasti pred krčmou, sčasti v krčme.

K rozmachu pivovarníctva v našich krajinách výrazne prispeli rehoľné rády, najmä mnísi. Ktorá rehoľa a na ktorých miestach najviac prispela k histórii českého pivovarníctva?

Pivo sa varilo spočiatku v domácnostiach. Prvé remeselné pivovary hodné toho mena boli naozaj v kláštoroch. Najstarší pivovar v Prahe bol zrejme v Břevnovskom kláštore, ale určite nie preto, že by benediktíni tiahli k pivu viac než iné rády, ale jednoducho preto, že to bol prvý mužský kláštor u nás. Pivovary tak boli samozrejmou súčasťou kláštorov a rehoľa v tom, pokiaľ viem, nezohrávala rolu.

Dá sa povedať, ktoré pivo bolo v minulosti kvalitnejšie – to kláštorné alebo skôr z produkcie meštianskych pivovarov?

Myslím si, že kláštorné i meštianske pivo bolo vždy kvalitné, pretože ako mešťania, tak mnísi si ho varili pre seba a na predaj. Nekvalitné pivo sa začalo variť až v šľachtických pivovaroch, pretože poddaní museli piť a zaplatiť pivo svojho pána, hoci bolo akokoľvek zlé.

Ako vnímate západné pivné štýly, ktoré sú momentálne „trendy“ v Česku aj na Slovensku? Ako podľa vás ovplyvnili sektor?

Dnes to chápeme ako „západné štýly“, ale pšeničné pivo a zvrchu kvasené pivá aj u nás predtým prevládali až do polovice 19. storočia. Takže sa k nám dnes vracia to, čo naši predkovia bežne pili.

Kláštorné pivovary na Slovensku Ktoré rehole kedysi varili u nás pivo a kto by to mohol oživiť?

Pavol Rábara

Cirkevné inštitúcie – najmä benediktínske kláštory – zohrali dôležitú rolu v rozvoji slovenského pivovarníctva.

Spodne kvasené pivo – český ležiak – sa rozšírilo až po úspechu Plzeňského Prazdroja a stalo sa vtedy módnym u nás i vo svete. Preto sa mu často hovorí Pils alebo Pilsner, hoci nemá s Plzňou nič spoločného.

Chutia vám tie iné štýly?

Ja som chuťovo naladený práve na český ležiak. Tie nové „trendy“ rád ochutnám, často mi aj chutia, ale keď sa chcem napiť piva, bude to český ležiak.

Mnoho Slovákov napriek aktuálnej „pivnej revolúcii“ a boomu malých, remeselných pivovarov stále tvrdí, že české pivo bude vždy lepšie ako slovenské. Súhlasíte?

Nesúhlasím! Myslím si, že sa Slováci podceňujú. Keď je dobrá voda, dobrý slad a chmeľ – a to všetko Slováci majú – a pokiaľ sa dodrží výrobný postup, musí byť na Slovensku rovnako dobré pivo ako v Čechách.

Mali ste niekedy pri slovenskom pive pocit: Jééj, to je fakt dobré? Ak áno, kde to bolo?

Určite áno! Na Slovensku som toho veľa nachodil po horách. Keď potom človek konečne zostúpi k nejakej chate, sadne si a dá pivo, a keď cíti v puse ten chladivý nápoj a tie bublinky, určite si povie: „Jééj!“ Takže ten pocit po slovenskom pive som mal viackrát. Najviac ma však asi prekvapil jeden minipivovar v Košiciach.

Pivo a zdravie. V seriáli Pivní putování vždy na záver sedíte v lekárskom plášti a hovoríte o zdravotnom aspekte pitia piva. Je to delikátna téma, no skúsme: V čom je pivo prínosom pre náš organizmus?

Je to naozaj delikátna téma. Isté je, že dobré pivo je darca tekutiny, iontov a množstva prírodných látok zdraviu prospešných. Nie je v ňom žiadna škodlivá chémia ani choroboplodné zárodky, pokiaľ je správne uvarené.

Foto: Anna Guthrie

Nebezpečný je len alkohol obsahujúci v pive. A o ňom sa názory rôznia. Vyšiel o tom veľký rad vedeckých prác. Niektoré tvrdia, že v malej dávke môže alkohol dokonca i pomáhať, iné to popierajú. Ako sa v tom človek má vyznať? Ja sa držím dávky dvoch pív denne pre dospelého muža ako dávky, ktorá neuškodí a možno pomáha. 

Medzi ľuďmi je zaužívaný pohľad, že za väčším bruchom chlapa je pitie piva. Je to pravda alebo mýtus?

Brucho rastie ľuďom, ktorí prijímajú viac kalórií, než potrebujú na pohyb a telesnú prácu. Chlapi, ktorí vysedávajú v krčme, pijú jedno pivo za druhým a pritom tiež niečo jedia, budú nutne priberať. Takže ten ľudový pohľad je správny, netýka sa, samozrejme, iba mužov.

Mnoho Slovákov pôjde cez prázdniny dovolenkovať do Českej republiky. Skúsite, prosím, ponúknuť aspoň tri tipy na „pivné putovanie“ vo vašej vlasti? Teda kam sa máme vybrať nielen za dobrým pivom?

To je skutočne ťažké, keď popri veľkých pivovarov je v Česku asi päťsto malých. V Prahe by som odporučil aspoň nahliadnuť do pivovaru U Fleků. Ja viem, je tam množstvo turistov, ale je to jediný pivovar u nás, ktorý varí pivo od stredoveku nepretržite a má svoju špeciálnu receptúru. Jeho návšteva by teda mala patriť k všeobecnému vzdelaniu každého pivára.

Druhý je Břevnov. To je miesto najstaršieho kláštorného pivovaru u nás. Je tam podstatne pokojnejšie pod dohľadom benediktínov, môžete pri tom zájsť do krásneho Kostola svätej Markéty a dokonca pod ním navštíviť i zvyšky pôvodnej románskej baziliky, ktorá si pamätá ten starý pivovar.

A napokon Kostelec nad Černými lesy, pôvabné mestečko na východ od Prahy. Tam funguje obnovený panský pivovar, ktorý kedysi patril Lichtenštajncom. Okrem zaujímavého piva ponúka i nemenej zaujímavé múzeum pivovarníctva.