Falošná „veda“ o šťastí Nemýľme si pravé šťastie s prostou spokojnosťou so sebou

Minulý týždeň zverejnil Wall Street Journal príbeh s názvom: „Sú to najšťastnejší ľudia v Amerike. Zavolali sme im a spýtali sa prečo.“ Ak ste sa ako katolík preklikli na článok, aby ste zistili prečo, tak ste hlupák. Lebo sa z neho nemáte čo dozvedieť; dokonca vás môže pomýliť.

Cirkev asi nemá jasnejšie učenie ako to, čo je šťastie a ako byť šťastný. Šťastie je náš hlavný cieľ, posledný účel nášho života. Katechizmus učí, že máme prirodzenú túžbu po šťastí, ktorú „Boh vložil do srdca človeka, aby ho pritiahol k sebe, lebo len on ju môže plne uspokojiť“ (1718).

No „pravé šťastie nie je ani v bohatstve alebo blahobyte, ani v ľudskej sláve alebo moci, ani v nijakom ľudskom výtvore, nech by bol akokoľvek osožný, ako je veda, technika, umenie, ani v nijakom stvorení, ale jedine v Bohu, prameni každého dobra a každej lásky“ (1723).

Ľahko to pochopí aj dieťa: sme stvorení nato, aby sme poznali Boha, milovali ho a slúžili mu v tomto svete i v budúcom. V rámci tradície sa občas rozlišuje „objektívne šťastie“ alebo to, čo nás robí šťastnými, čiže Boh, a „subjektívne šťastie“ alebo naše obšťastnenie, ktorým je vlastnenie Boha v rámci blaženého nazerania. V oboch prípadoch je však naším šťastím Boh.

Všimnime si učenie: „pravé šťastie nie je… v blahobyte“ – alebo, môžeme dodať, v „rozvoji“ či sebaaktualizácii. Šťastie nie je rozvoj.

Ak je naším šťastím Boh, čo nás potom robí v tomto živote šťastnými? Čokoľvek nás privádza k Bohu a umožňuje konečné zjednotenie s ním. Preto je „veda o šťastí“ presne to isté ako „veda“ o svätosti. Vyhýbaj sa smrteľnému hriechu. Často sa utiekaj ku sviatostiam. Každý deň a často sa modli. Všetko rob pre Boha. Ži v jeho prítomnosti. Riaď sa jeho zákonom, nie vlastnou vôľou. Snaž sa žiť cnosti až v hrdinskom stupni. Nauč sa, ako žil Kristus, a jeho život nech je vzorom pre ten tvoj.

„Beatus“ znamená po latinsky jednoducho „jeden zo šťastných“. Každý svätý je štúdiou o šťastí. Sú naším vzorom. Cirkev ich dokonca „kanonizuje“, čo znamená, že z nich robí spoľahlivú normu pre vás i pre mňa. „Veda o šťastí“ je teda to isté ako štúdium životov svätých.

Hovoriť alebo naznačovať, že jestvuje akási osobitná „veda“ o šťastí, vďaka ktorej šťastie lepšie chápeme, je nespravodlivé voči múdrosti Cirkvi. O šťastí nemá výskumná veda čo povedať. Jednoducho nie je správnym miestom, kde hľadať.

A ako našiel Wall Street Journal najšťastnejších ľudí pre svoj príbeh? Sami sa za takých označili. A to je zradné, lebo seba samých často posudzujeme nesprávne. Ak aplikujeme dobré kritériá, potom to, či je niekto v tomto živote „naozaj šťastný“, je objektívny fakt, o ktorom sa daný človek môže aj mýliť.

Anketári sa pýtali: „Celkovo vzaté, čo by ste povedali, ako sa v týchto dňoch máte – povedali by ste, že ste veľmi šťastný, celkom šťastný alebo neveľmi šťastný?“ Z tejto vzorky odpovedalo 12 percent „veľmi“, 56 percent „celkom“ a 30 percent „neveľmi šťastný“. Anketári nedali žiadne usmernenia, ako majú respondenti otázku chápať. Na každého nechali, aby si rozhodol, čo je šťastie a ako sa má rozhodnúť, či je šťastný alebo nie.

Asi nie je zlý odhad, že väčšina ľudí odpovedá podľa toho, či cíti spokojnosť so svojím životom alebo nie. Šťastie sa tak na účely prieskumu mlčky definuje ako spokojnosť so sebou samým.

Spokojnosť so sebou však nie je to isté ako pravé šťastie. Spokojní môžeme byť aj vtedy, keď si život rozdelíme na navzájom nesúvisiace oblasti, ignorujeme alebo nemyslíme na tajný hriech, závislosť či rozpadnutý vzťah, ktorý sme opustili (a možno sme pri tom aj porušili prísahu), prípadne na problém, o ktorom vieme, že ho treba riešiť.

Spokojní môžeme byť aj vtedy, keď si znížime latku. Mladý muž, ktorý sa snaží byť najlepší vo svojom odbore, môže byť krajne nespokojný pre svoje neúspechy, kým starý človek, ktorý neúspech prijal, je už spokojný.

Spokojní môžeme byť aj vtedy, keď si osvojíme nesprávnu normu. Mladý človek, ktorý usilovne pracuje, aby uživil rodinu, sa možno cíti nespokojný pre neustály stres a obavy, kým starý človek, ktorý má skromný spôsob života a nemá ľudí, ktorí sú naňho odkázaní, sa možno cíti spokojný, lebo si ľahko zaplatí účty.

Mladých verzus starých spomínam preto, lebo podľa spomínaného príbehu bol najväčší rozdiel práve medzi nimi. Najväčšie percento „neveľmi šťastných“ je medzi mladými a „veľmi šťastných“ medzi starými.

Je jasné, že keď postavíte vedľa seba dvoch ľudí, jedného, ktorý hľadá Boha, a druhého, ktorý hľadá spokojnosť so sebou, ukazujete dva odlišné životy a dva veľmi odlišné úmysly. Keby sme sa spýtali svätca, ktorý je presvedčený, že je najväčší z hriešnikov, odpovedal by, že je „veľmi šťastný“? Bol so sebou spokojný mýtnik, ktorý sa kajúcne bil do pŕs? Skrúšený Dismas na kríži? Mária, ktorá slzami pomazala Pánovi nohy?

Filozofi hovoria o „paradoxe šťastia“, ktorý spočíva v tom, že nie je možné dosiahnuť šťastie, ak sa oň človek snaží. Podľa falošných koncepcií šťastia to dáva zmysel. Šťastie ako spokojnosť so sebou je ako slasť, ktorá má povahu vedľajšieho účinku. Človek musí najprv niečo milovať, aby v tom našiel slasť.

Dalo by sa povedať, že udržateľné nie je dokonca ani snažiť sa o spokojnosť so sebou, lebo tento motív by zmaril to, čo robíme. Povedzme, že by ste mali voľné popoludnie a išli na návštevu k priateľovi. Ak vyhlásite, že ste nemali za cieľ stretnúť sa s ním, ale nájsť spokojnosť vďaka posilneniu vzťahov vo svojom živote, mal by vám ukázať dvere. Vojak umierajúci na pláži možno našiel šťastie, ale nie spokojnosť so sebou.

Posledné slová nech sú: „Kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho“ (Mt 16, 35). To je Pánov paradox šťastia.

Originál článku v angličtine nájdete TU. Preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Jeho uznávaná kniha o Evanjeliu podľa Marka je The Memoirs of St Peter (Pamäti sv. Petra). V predaji je aj jeho nová kniha Mary's Voice in the Gospel of John: A New Translation with Commentary (Máriin hlas v Jánovom evanjeliu: nový preklad a komentár). Profesora Pakaluka menoval do Pápežskej akadémie svätého Tomáša Akvinského pápež Benedikt XVI.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.