Podpisová akcia za náboženskú slobodu Uplynulo 35 rokov od najväčšej logistickej akcie tajnej cirkvi v Československu

V apríli uplynulo 35 rokov od najväčšej podpisovej akcie v ČSSR. Prvého januára 1988 sa začala úplne nenápadne jedna z podpisových akcií, ktoré mali rozšíriť priestor slobody. Nakoniec sa z nej stala najväčšia podpisová akcia vo východnom bloku. Jej priebeh prekvapil tak samotných organizátorov, ako aj komunistický režim. Tak, ako je táto podpisová akcia významná, je aj pozabudnutá. V skutočnosti máme byť na čo hrdí. A veľmi.

Český kardinál František Tomášek, ktorý sa pravidelne zasadzoval za náboženskú slobodu, sa 18. apríla 1986 stretol s ministrom kultúry ČSR Milanom Klusákom a predložil mu na riešenie niekoľko dôležitých problémov náboženskej slobody.

Na základe tohto stretnutia kardinál Tomášek poslal ministrovi 30. apríla 1986 niekoľkostranový list, v ktorom mu opätovne predložil zvlášť naliehavé problémy, ktoré sa týkali väčšej náboženskej slobody.

V liste okrem iného spomenul svoje predchádzajúce písomné žiadosti, ktoré zostali nezodpovedané a problémy nevyriešené. Ani na tento list, ako na mnohé predtým, nedostal odpoveď. Prístup štátu k cirkvi sa takisto nezmenil.

Kardinálovi Tomáškovi pri stretnutí s predstaviteľmi komunistickej štátnej moci tlmočili, že je „generál bez vojska“, s komentárom, že väčšinu jeho požiadaviek vo veci náboženskej slobody veriaci a kňazi nepovažujú za opodstatnené.

Augustín Navrátil

Kardinálov list ministrovi a jeho ignorovanie zaujalo robotníka Augustína Navrátila z Moravy. Začal premýšľať, ako kardinála podporiť. Uvedomoval si, že nastal čas činov a práve veriaci by mali štátne orgány upozorniť a presvedčiť, že kardinál Tomášek je ich „generál“.

Zastavme sa na chvíľu pri Augustínovi Navrátilovi. Jeho príbeh je pozoruhodný. Navrátil bol jednoduchý železničiar a poľnohospodár. V roku 1976 žiadal navrátenie poľnohospodárskej pôdy a v tejto súvislosti kritizoval postup komunistických štátnych orgánov. Tie ho začali stíhať za útok na štátny orgán.

Následne podpísal Chartu 77 a zorganizoval prvú podpisovú akciu za náboženskú slobodu. Súd ho neodsúdil ani v jednom prípade, ale prenasledoval ho zákerným spôsobom. Nariadil mu ústavnú ochrannú psychiatrickú liečbu. Jeho diagnóza znela „paranoia querulans a persecutaria“ (paranoidné sťažovanie spojené s pocitom prenasledovania).

Psychiatrická diagnóza bola zvolená „správne“. Jej znaky by sa skutočne dali aplikovať na každého aktívneho jednotlivca, ktorý sa v totalitnom režime neodbytne domáhal pravdy. Treba zdôrazniť, že Augustín Navrátil bol jeden z mála disidentov, ktorý vytrvalo požadoval odpovede od štátnych úradov. Neuspokojil sa s ich nečinnosťou, na ktorú aj niekoľkokrát urgentne reagoval. To, samozrejme, vyvolávalo negatívne emócie zo strany totalitného režimu voči jeho osobe.

Slovenská tajná cirkev bola počas obdobia tzv. normalizácie najorganizovanejšou skupinou občanov, ktorá bola schopná uskutočniť akciu širšieho rozsahu.Zdieľať

Podobná psychiatrická diagnóza by sa dala použiť pre väčšinu disidentov, ktorí neprestajne požadovali dodržiavanie ľudských práv. A že mali v totalitnom režime pocit, a nielen pocit, že boli prenasledovaní, netreba ani zdôrazňovať. Po návrate z psychiatrickej liečebne hľadal morálnu a verejnú ochranu, ktorá by zamedzila zneužívanie psychiatrických liečební proti ľudskoprávnym aktivistom. V Sovietskom zväze bola takáto prax bežná. Následne v roku 1985 zorganizoval ďalšiu podpisovú akciu.

Ako už bolo spomenuté, v roku 1987 ho zaujal list kardinála Tomáška. K desiatim kardinálovým požiadavkám pridal ďalšie a tak vznikla 31-bodová podpisová akcia s oficiálnym názvom Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR.

Kardinál Tomášek napísal v pondelok 4. januára 1988 historický list, ktorým podporil podpisovú akciu Augustína Navrátila a vyzval na jej podpisovanie. List sa začínal opísaním spomínanej osobnej reality: „Není žádným tajemstvím, že na moje vícekrát podané žádosti na příslušná místa státní správy v záležitostech hlavních požadavků Církve u nás dosud jsem nedostal žádnou odpověď.“

Následne pokračoval apelom: „... je velmi vážnou povinností Vašeho svědomí, aby byl slyšen na příslušných státních místech Váš hlas...“

Na konci listu bola asi najdôležitejšia veta, ktorá počas normalizácie znela veľmi mohutne a motivačne: „Velmi důrazné připomínám, že zbabělost a strach jsou nedůstojné opravdového křesťana.“

Na celej podpisovej akcii bol najzaujímavejší a najdôležitejší práve list kardinála Tomáška, 31 bodov iba dokresľovalo náboženskú neslobodu, ktorú občania poznali v realite.

Čo obsahovalo 31 bodov požiadaviek? Nič prevratné, iba to, čo v slobodnej spoločnosti je samozrejmosťou: sloboda reholí, prijímanie dostatočného množstva uchádzačov na teológiu, tlačenie dostatočného množstva náboženských kníh, obnovenie zrušených bohosloveckých fakúlt...

List kardinála Tomáška, ktorým podporil podpisovú akciu Augustína Navrátila. Zdroj: archív Jána Šimulčíka

Tajná cirkev

Slovenská tajná cirkev pripravovala koncom roka 1987 vlastnú podpisovú akciu. Uskutočnilo sa k nej aj prípravné stretnutie. Všetko sa malo začať začiatkom roka 1988. František Mikloško k začiatku podpisovej akcie dodáva:

„Keď sme dostali kópiu listu kardinála Tomáška, privítali sme ho s veľkou radosťou. Vladimír Jukl to komentoval: ,Absolútne nám to zapadá do nášho plánu prípravy podpisovky.‘ Keďže sme sa už pripravovali na vlastnú podpisovku, niektoré organizačné veci sme mali už pripravené. Rýchlo sme pochopili, že by nebolo vhodné trieštiť sily, a preto sa Slovensko pridalo k práve sa začínajúcej podpisovej akcii za slobodu cirkvi v ČSSR.“

Prvý zber podpisov sa uskutočnil na Orave. Počas druhého januárového víkendu roku 1988 vycestoval Ladislav Stromček k svojim rodičom, kde spolu s miestnymi priateľmi zbieral podpisy. Na prekvapenie všetkých, v malých oravských dedinkách sa cez víkend nazbieralo 4 925 podpisov. Za taký krátky čas to bolo až neuveriteľne veľa.

V normalizačnej spoločnosti, kde sa všetci báli prejaviť svoj názor, nie ešte niečo podpísať, sa čosi zlomilo. Všetci zúčastnení z okruhu Jána Chryzostoma Korca, Vladimíra Jukla a Silvestra Krčméryho pochopili, že dozrel čas. Rozmnožili podklady a cez svoje distribučné siete ich rozposlali po celom Slovensku. Čo nasledovalo potom, bolo až neuveriteľné.

Prvé podpisy z Oravy viezol do Prahy už spomínaný Ladislav Stromček s Františkom Novajovským. Chorý kardinál ich prijal večer po ich príchode. Stretnutie, ktoré malo trvať iba desať minút, sa nakoniec skončilo po dvoch hodinách. Pri odchode sa ho odvážili spýtať na jednu udalosť: „Otec kardinál, počul som, že keď ste sa v roku 1969 stretli v Taliansku s pátrom Piom, predpovedal vám, že sa dožijete náboženskej slobody v Československu. Je to pravda?“

Kardinál sa usmial: „Áno, bolo to tak.“ Cestou v aute sa mladí muži rozprávali o kardinálovej odpovedi: „Kardinál Tomášek bude mať o niekoľko mesiacov už 89 rokov a ešte sa dožije náboženskej slobody… Ty to chápeš?!“ Vtedy si nevedeli predstaviť pád komunistického režimu, v ktorom vyrastali. Treba už len dodať, že kardinál sa skutočne dožil slobody. Udalosť, aj keď sa vymyká historickej interpretácii, je súčasťou priebehu podpisovej akcie.

Po odovzdaní prvých podpisov do Prahy nasledovali ďalšie, a to z okolia Trnavy – 13 240 podpisov. Z východného Slovenska pribudlo 62 000 podpisov. Ďalšie z iných kútov Slovenska. Dva týždne po doručení dokumentov o podpisovej akcii na Slovensko bolo zozbieraných 95 221 podpisov (!).

Z Čiech najprv neprichádzali žiadne informácie o počte zozbieraných podpisov. Zdalo sa, že niečo nie je v poriadku. A ani nebolo.

Pražské katolícke disidentské prostredie zo začiatku neprijalo iniciatívu moravských katolíkov. Zdalo sa im, že body treba dopracovať a vylepšiť. Navrhovali zastaviť podpisovú akciu. Slovenskí aktivisti Jukl s Mikloškom sa rozhodli vycestovať na stretnutie do Prahy.

Na spoločnej schôdzke diskutovali o podpore podpisovej akcie. Na jej konci za českú stranu vystúpil Oto Mádr, ktorý skonštatoval, že aj napriek niektorým výhradám k bodom petície zapoja sa do podpisovej akcie. To, že išlo o správne rozhodnutie, ukázala až história.

Neskôr z Čiech a Moravy ohlásili prvých 72 000 podpisov. Koncom januára 1988 počas návštevy vatikánskej delegácie, ktorá mala rokovať o nových biskupoch a zväčšení náboženskej slobody, bolo už vyzbieraných 182 000 podpisov. Ale ani tie nepomohli. Na rokovaniach sa nič nedohodlo. Komunistický režim sa nedal obmäkčiť ani takou silnou verejnou „mienkou“. Petícia pokračovala ďalej.

Reakcia komunistického režimu

Režim z ideologickej stránky spočiatku neprikladal podpisovej akcii veľký význam, oficiálne si ju nevšímal. Keď už bolo na Slovensku vyzbieraných vyše 95 000 podpisov, vyjadril sa k nej 19. januára 1988 ideologický tajomník ÚV KSS Ľudovít Pezlár, ktorý začal obviňovať západné médiá a exilové skupiny z podpory ilegálnych aktivít veriacich. Približne v rovnakom čase sa začali prvé zásahy polície proti petícii.

ŠtB zistila, že pred kostolom v Levoči niekoľko mladých veriacich zbieralo podpisy. Následne zisťovala ďalšie informácie. Dvadsiateho januára 1988 o 20.50 hod. verejná bezpečnosť zastavila levočského kaplána Amantiusa Akimjaka, ktorý viezol v aute Jirka Otradovca, a odviedla ich na policajnú stanicu. Pri ich prehliadke objavila hárky s približne 500 podpismi.

ŠtB už vopred vedela, čo Akimjak a Otradovec zamýšľajú, a preto išla naisto. Akimjak Otradovca viezol na železničnú stanicu, odkiaľ mal ďalej cestovať do Prahy, kde mal odovzdať podpisy. Počas nočného nátlakového výsluchu ŠtB chcela od nich dostať priznanie, od koho mali dokumenty a podpisy. Výsluch sa nezaobišiel bez bitky.

Akimjak na zadržanie spomína: „Stále vyvíjali na nás nátlak, aby sme to, čo sme urobili, ľutovali. Chceli od nás, aby sme vydali verejné vyhlásenie, v ktorom sme sa mali dištancovať od podpisovej akcie. Mali sme tvrdiť, že sme boli podvedení. Taktiež sme im mali oznámiť, kto nás na to nahovoril. Všetky tieto veci mali byť pre nás poľahčujúce okolnosti.“

V dedine Kátlovce na západnom Slovensku si predseda MNV Emil Drobný predvolal ľudí, ktorí podľa jeho informácií zbierali podpisy, a žiadal ich, aby mu odovzdali hárky. Keď sa prítomní odvolávali na petičné právo, predseda odpovedal, že v Kátlovciach o petičnom práve rozhoduje on.

Kardinál František Tomášek v 80. rokoch minulého storočia. Zdroj: Wikipedia

Aktivita sa stupňovala. Na podpisové hárky pripojili svoje podpisy nielen katolíci, ale aj príslušníci iných denominácií. Možno tam nájsť členov Evanjelickej cirkvi a. v., bratskej cirkvi, ale i tých, ktorí sa nehlásili k žiadnej z cirkví. Petíciu podpísali i publicista Milan Šimečka, filozof Miroslav Kusý a historik Jozef Jablonický, svoje podpisy pridali zo solidarity. Dominik Tatarka a Katarína Lazarová chceli svojimi podpismi zdôrazniť svoje náboženské presvedčenie.

Po prvom mesiaci (január) zbierania podpisov bolo v ČSSR zhromaždených 200 000 podpisov, za druhý mesiac stúpol počet na vyše 350 000 podpisov. A na začiatku apríla to už bolo 400 000. Kardinál ohlásil záver podpisovej akcie, keď bolo na konci apríla vyzbieraných 500 000 podpisov. Z toho 300 000 zo Slovenska a 200 000 z Čiech a Moravy.

Slovenská tajná cirkev bola počas obdobia tzv. normalizácie najorganizovanejšou skupinou občanov, ktorá bola schopná uskutočniť akciu širšieho rozsahu. Z hľadiska logistiky, zapojenia sa veľkého množstva aktivistov v krátkom čase, koordinovanosti, informovanosti bola podpisová akcia najväčším verejným podujatím v celej jej histórii.

Kardinálove listy

Ján Šimulčík

Dňa 23. 4. 1988 sa konala v Chráme sv. Víta v Prahe bohoslužba, ktorú možno považovať za oficiálny koniec najväčšej podpisovej akcie za náboženskú slobodu vo východnom bloku.

Medzinárodná odozva

Udalosť takéhoto rozsahu si všimli všetky svetové tlačové agentúry, ako aj mienkotvorné svetové denníky. Dokonca aj ľavicové. Taliansky komunistický denník L´Unità zverejnil článok Eriky Kadlecovej, ktorá v roku 1968 viedla Sekretariát pre veci cirkevné v ČSSR.

Petíciu vnímala „ako záblesk nádeje pre všetkých občanov“. Zdôraznila, že pred niekoľkými rokmi by takúto petíciu podpísalo najviac niekoľko desiatok odvážnych občanov. Poukázala na to, že od konca druhej svetovej vojny sa komunistický režim prvýkrát „ocitá tvárou v tvár zomknutému hnutiu zdola, celého národa Čechov a Slovákov“.

K podpisovej akcii sa vyjadril aj Európsky parlament, ktorý 14. apríla 1988 vydal rezolúciu k represívnym opatreniam voči kresťanom v Československu. Vyzval v nej komunistickú vládu, „aby bezodkladne obnovila ľudské práva kresťanov na svojom území a s týmto cieľom vyhovela petícii, ktorú podpísalo takmer päťstotisíc ľudí“.

Podpisovú aktivitu veriacich oceňovali a rešpektovali aj mimo cirkevného prostredia. Okrem podpory petície vyhlásením Charty 77 sa jej dostalo aj ďalšej podpory. V Medzinárodný deň ľudských práv, 10. decembra 1988, bola povolená prvá manifestácia v ČSSR, ktorú organizovali vtedajšie disidentské nezávislé iniciatívy.

Na Škroupovom námestí v Prahe, kde prišlo vyše tritisíc občanov, bola prijatá Rezolúcia z nezávislého občianskeho stretnutia ku Dňu ľudských práv. Jeden z bodov rezolúcie bol venovaný 31-bodovej petícii s požiadavkou, aby sa začali rokovania, ktoré by zabezpečili plnú náboženskú slobodu.

Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov v ČSSR – 31-bodová podpisová akcia sa zapísala do histórie niektorými superlatívmi: najväčšia počas obdobia komunizmu v ČSSR, najväčšia za náboženskú slobodu vo východnom bloku, najväčšia logistická akcia tajnej cirkvi...

Prvý veľký impulz na podpisovanie petície sa začal veľmi nenápadne – v malých slovenských dedinkách na Orave. Bez ochoty a veľkodušnosti Oravcov by zrejme nevznikla najväčšia podpisová akcia za náboženskú slobodu. Tí však iba vyjadrovali svoju náboženskú neslobodu.

Podpisová akcia zasiahla do spoločnosti hlbšie, ako by sa mohlo zdať. Aj keď bola občiansko-náboženská, svojimi „hranami“ sa dotýkala spoločensko-politickej angažovanosti. Preto ju zo solidarity podpísali aj nekatolíci i neveriaci...

Český disident, kňaz bez štátneho súhlasu Václav Malý celú podpisovú akciu počas vtedajšej návštevy Bratislavy pomenoval veľmi presne: „Dnes už aktivita tajnej cirkvi nestačí, cirkev musí vstúpiť do života spoločnosti.“ A to sa v skutočnosti aj stalo.

Autor napísal knihu Čas odvahy: Najväčšia podpisová akcia za náboženskú slobodu – 500 000 občanov ČSSR, 2017.