Bratislavské univerzitné pastoračné centrum v Mlynskej doline oslávilo tento rok 25 rokov svojej existencie. Preto sme sa boli pozrieť v pastoračnom centre, ktoré sa nachádza priamo v najväčšom študentskom meste na Slovensku.

Na spoveď sa hlásia cez internet

Do Univerzitného pastoračného centra svätého Jozefa Freinademetza (UPeCe) prichádzame pred šiestou večer. Areál Mlynskej doliny sa hemží študentmi. Do konca semestra zostávajú ešte dva týždne. Budova, kde sa UPeCe nachádza, sa nijako zvlášť nelíši od ostatných internátnych budov, dokonca aj samotné UPeCe je v jednej budove s internátom.

Ocitáme sa vo vestibule, vľavo sa ide k internátom, vpravo je zopár schodov, ktoré nás dovedú priamo do upécečka.

Pri vstupe je množstvo plagátov, ktoré ponúkajú študentom rôzne duchovné, kultúrne a športové podujatia a akcie. Chodbou sa dostávame do kaviarne, kde sedia študenti pri stoloch či na gauči. V UPeCe v čase našej návštevy ešte nie je veľa študentov, ako sa dozvedáme, najviac ich prichádza až neskôr večer, niekedy okolo ôsmej až deviatej.

Máme dohodnuté stretnutie so správcom pastoračného centra Stanislavom Krajňákom, ktorý je verbistom. Chvíľu mešká, ospravedlňuje sa, že ešte prišiel na rozhovor nejaký študent. Vysvetľuje nám, že študenti sa na spoveď a rozhovory zapisujú cez internet, a aj keď si v systéme vyhradil čas na nás, stáva sa, že niekto príde ešte aj neohlásene.

Ponúka nám kávu alebo čapovaný nealkoholický nápoj a sadáme si v kaviarni za stôl. Funguje to tu samoobslužne, študenti si môžu načapovať nápoj alebo spraviť kávu, do pokladničky hodia odporúčaný príspevok a potom po sebe pohár či hrnček umyjú. Na všetko dozerajú dobrovoľníci.

Budova UPeCe zvonka. Foto: Postoj/Adam Rábara

Študenti v UPeCe. Foto: Postoj/Adam Rábara

„Všetko si tu organizujú študenti sami, my na to len dohliadame,“ hovorí nám verbista Stanislav Krajňák, ktorý pôsobí v pastoračnom centre spolu so spolubratom Martinom Štefancom.

Hneď na začiatku rozhovoru verbista približuje heslo UPeCe, ktoré znie „žiť život v plnosti“. Na otázku, čo to znamená, otec Stanko, ako ho volajú študenti, odpovedá, že sa o to snažia po duchovnej aj kultúrnej stránke, a to cez sviatosti, omše a šport.

Študenti si dnes menej vážia, čo majú

Pastoračné centrum je študentom k dispozícii každý deň od trinástej poobede do polnoci. Jeho chod zabezpečujú najmä piati koordinátori z radov študentov a ďalší dobrovoľníci. „Máme tu 25 rôznych tímov, ktoré majú na starosti rôzne činnosti. Hudobný tím, športový, modlitebný. Tiež gastro tím, ktorý dokáže na akciu pripraviť jedlo pre 600 ľudí, spravia trebárs nátierku,“ vymenúva hrdo kňaz.

Krajňák má kvôli pôsobeniu medzi študentmi aj neštandardný režim dňa. Domov, teda do rehoľného domu v Petržalke, prichádza niekedy aj o štvrť na jednu alebo o pol jednej v noci, kým ide spať, je aj jedna hodina. „Ráno vstávam na modlitby o siedmej,“ odpovedá na otázku, či si aspoň ráno môže pospať. Ale poobede si zvykne ešte na nejakú polhodinku zdriemnuť. Do UPeCe chodí každý druhý deň, strieda sa so spolubratom Martinom Štefancom.

Študenti môžu v pastoračnom centre športovať, učiť sa, dať si kávu, zahrať sa a nechýba ani priestor na duchovné aktivity. Niektorí si prichádzajú len sadnúť a učia sa, ďalší sa chcú vyspovedať. Občas niekto vyjde aj z kaplnky, kde sa bol pomodliť.

Pýtame sa, čím chce byť UPeCe? Centrum voľného času, duchovné centrum alebo aj to, aj to?

„Srdcom univerzitného pastoračného centra je kaplnka. V prvom rade sa snažíme starať o dušu človeka, ponúknuť možnosť prijať sviatosti. Ale musí tam byť aj jedno, aj druhé. Ťažko budeme rozprávať o Bohu niekomu, kto je hladný. Takže sa to snažíme robiť cez šport, kultúrne aktivity a ďalší program ako divadlo, turistika, kde sú rozhovory a čas. Minulý rok som spal 23 nocí v stane,“ hovorí verbista Krajňák.

Otec Stanko dodáva, že kým univerzita sa snaží, aby človek rástol po intelektuálnej stránke, oni sa snažia ponúknuť rast po duchovnej a telesnej stránke.

„Reč je nielen o športoch, ale aj o duchovných veciach, spovedi, toto je náš cieľ. Určite sú tu aj inde telocvične, šport, centrum voľného času, ale to vám neposkytne priestor, aby sa človek porozprával, vyspovedal,“ hovorí kňaz, ktorý v Mlynskej doline medzi študentmi pôsobí siedmy rok, no predtým tam bol istý čas aj ako kaplán a ako seminarista si pamätá dokonca zrod tohto diela.

Duchovný správca UPeCe Stanislav Krajňák. Foto: Postoj/Adam Rábara

Foto: Postoj/Adam Rábara

Ako sa za 20 rokov zmenili študenti? „Dnes viac brigádujú. A takisto nemajú taký záujem o svätú omšu ako niekedy. Keď tu bola svätá omša pred 25 rokmi, išli sme všetci. Teraz máme svätú omšu a ďalší sa tu hrajú, rozprávajú. Sto ľudí je na omši a ďalších 50 sa tu baví, hrá, pritom omša je rovno tu, mohli by ísť, ale nejdú,“ hovorí rehoľník. Na omšu však nikoho nenútia chodiť, študentov len pozývajú.

„Dnes mladý človek berie mnohé veci ako samozrejmosť,“ pokračuje. Podľa neho si mnohokrát študenti napríklad nevážia, že majú omšu hneď pod nosom. Na druhej strane, pastoračné centrum nie je určené len katolíkom či veriacim. „Prichádza dosť študentov nekatolíkov, to sa tiež zmenilo,“ dodáva.

Ťažkým obdobím pre pastoračné centrum bola pandémia, podľa správcu ju prežili len vďaka úsporám. UPeCe potrebuje na nájom a prevádzku asi 56-tisíc eur ročne. Financie získavajú cez dary, dve percentá z daní, študenti majú grantový tím, ktorý píše rôzne projekty. Verbista je však presvedčený, že UPeCe je Božie dielo, keďže sa im podarilo zvládnuť už aj zdanlivo neriešiteľné situácie.

Aj keď väčšina vecí v UPeCe stojí na študentoch, správca hovorí, že úlohou kňazov je tiež udržať plnosť projektov a nápadov. Študenti často prídu s dobrým nápadom, ktorý nedomyslia.

Napríklad mali nápad zriadiť spoločnú chladničku, kde sa bude dávať zvyšné jedlo a každý si zoberie, čo chce, nech sa naje. „Hovorím, výborne, som za, nebude sa vyhadzovať jedlo. Dobrý nápad, my kúpime chladničku, ale kto ju bude mať na starosti? Kto ju bude upratovať? A to už nenájdete nikoho. A tak sa vízie dajú do reality a chladnička nie je,“ smeje sa duchovný.

Provinciál verbistov Pavol Kruták Naším cieľom nie je učiť sa, ako zhasnúť svetlo v kostole za posledným človekom

Pavol Hudák

Rozhovor o tom, s čím sa musia vyrovnať misionári, o misijnom poslaní všetkých ľudí aj o službe provinciála teraz a pred 20 rokmi.

Na záver ešte otázka na Stanislava Krajňáka, prečo je bratislavské univerzitné pastoračné centrum pomenované po Jozefovi Freinademetzovi. „Bol to verbista misionár, ktorý pôsobil v Číne. Ako študenti sme šli k jeho hrobu na bicykloch v roku 1997 vyprosiť, aby niečo také mohlo vzniknúť.“

Stanislav Krajňák nám ešte ukázal spoločenskú sálu, kde bývajú plesy, nedeľné omše, športové podujatia a rôzne diskusie a stretnutia. Popritom pozerá na hodinky. Ospravedlňuje sa, že musí ísť, lebo má svätú omšu na internáte Družba. Potom sa ešte vráti do UPeCe, kde ho čaká omša o deviatej večer. Podáva nám ruku a poverí spolubrata z Filipín, ktorý je ešte študentom, aby zohnal jedného z koordinátorov.

Študenti by chceli viac duchovna

O chvíľu prichádza koordinátor Lukáš Líška. Ochotne nám ukazuje priestory a popritom vysvetľuje, čo je úloha koordinátorov, ktorých služba trvá rok.

Ich úlohou je byť na recepcii, kde si študenti môžu požičať hry či získať ďalšie informácie a odkiaľ zároveň dozerajú, aby všetko išlo hladko. Ak je nejaký problém, riešia ho. Koordinátori majú podelené úlohy, jeden organizuje upratovanie, ďalší nakupuje, iný zas spravuje web a komunikuje veci navonok a propaguje rôzne akcie. Toto robí práve Lukáš Líška.

Nových koordinátorov si vytypujú koordinátori z predchádzajúceho roka a nádejných kandidátov potom oslovia kňazi, či by prijali takúto službu. Koordinátormi sú len študenti, a to aj z dôvodu, že táto služba vyžaduje fyzicky náročnejšie úlohy či technické vedomosti, navyše koordinátori bývajú spoločne na jednej izbe.

Lukáš nás medzitým upozorní na pec, ktorá sa nachádza v kaviarni. Jej miesto je symbolické, keďže to tam volajú „u pece“ a skratka univerzitného pastoračného centra je aj upéce. Postupne prechádzame do suterénu, v jednej z miestnosti prebieha nejaké stretnutie, na chodbe visia vypraté obrusy, ktoré tam rozvešali dobrovoľníci.

Koordinátor Lukáš Líška. Foto: Postoj/Adam Rábara

Veľká sála v UPeCe s portrétom patróna pastoračného centra sv. Jozefa Freinademetza. Foto: Postoj/Adam Rábara

Pri otázke, čo je najťažšie na koordinácii v pastoračnom centre, sa chvíľu zamyslí a odpovedá, že rozdeliť úlohy tak, aby sa to stihlo urobiť, a zároveň dať ľuďom voľnosť, aby to urobili po svojom. „Nemyslím, že je to niečo náročné, ľudia tu vedia, čo robia, a nie sú tu zbytočne. Vedúci sa sčasti učia viesť tímy.“

Lukáš, ktorý je z Oravy, sa rozhodol službu koordinátora prijať bez dlhšieho rozmýšľania. „Som v upécečku už nejaký čas, niektorí študenti, ktorí sú tu aktívnejší, už možno očakávajú, že sa ich niečo také opýtajú. Preto som nad tým premýšľal, že ak by taká ponuka prišla, ako by som reagoval. Povedal som si, že chcem nejakým spôsobom slúžiť tomuto miestu, a toto sa mi zdalo ako dobrá možnosť, aby som nabral nejaké skúsenosti,“ hovorí Líška.

Podobne ako Stanislav Krajňák, aj Lukáš Líška vníma, že pandémia poznačila pastoračné centrum. Okrem menšieho počtu študentov, ktorí sem prichádzajú, pozoruje, že sa istým spôsobom prerušila kontinuita koordinátorov a odovzdávania dobrovoľníckych skúseností.

„Chodil som sem aj pred koronou a vnímal som tu viac ľudí. Na druhej strane, mnohí sa medzi sebou ani nepoznali. No keď prišiel nový človek, skôr sa cítil prijatý, keď tu bolo viac ľudí. Ako prišiel covid-19, veľa ľudí medzitým skončilo školu a odišlo a mladší tu nikoho nepoznali. Tak sa ani nevrátili,“ zamýšľa sa koordinátor.

A v čom vidí Lukáš zmysel UPeCe? Podľa neho si tam každý niečo nájde. Sú študenti, ktorí v upécečku vypĺňajú voľný čas, ďalší prichádzajú len na omše, iní zase chcú v centre aj duchovne rásť. „Upécečko je hlavne o spoločenstve, lebo mnohí sa práve cez spoločenstvo dostali k hlbšej viere,“ hovorí študent druhého ročníka magisterského štúdia.

Za najväčšiu výzvu do budúcna považuje ponúknuť viacej duchovných aktivít či stretká a diskusie na rôzne kontroverzné témy. Lukáš si zároveň myslí, že dvaja kňazi sú na takéto dielo málo.

Privediem mladým politika a oni si radšej varia puding

Zuzana Hanusová Pavol Rábara

Verbista Ján Štefanec odchádza po deviatich rokoch z pozície správcu bratislavského Univerzitného pastoračného centra.

Dobrovoľníčka Katarína hovorí, že dôležité do budúcna je aj to, aby dobrovoľníci, ktorých je v pastoračnom centre veľa, nielen dávali, ale aj prijímali. Často sa stáva, že mladí zapálení ľudia rýchlo vyhoria.

Podľa nej najväčšia výzva pre UpeCe je dať na prvé miesto Boha. „Nie je to miesto spoločenské, športové, kultúrne, ale jeho úlohou je viac dávať do povedomia Boha, viac sa zamerať na podstatu. Všetky akcie by mali byť prostriedkom dostať sa bližšie k Bohu, ale uznávam, že je to veľmi ťažké,“ hovorí Katarína, ktorá vysokú školu ukončila minulý rok a tento rok popri práci ešte pomáha v pastoračnom cente.

Lukáš aj Katka sa zhodujú, že UPeCe by potrebovalo viac kňazov alebo aktívnych laikov, ktorí by mali priestor na stretká alebo by študentov sprevádzali. Podľa Lukáša je iné, ak sa aj nejaké stretká pokúšajú viesť študenti, predsa sú to viac-menej rovesníci. Iné by to bolo, ak by prišiel s ponukou stretiek či duchovného sprevádzania niekto starší a skúsenejší.

Dobrovoľníčku Katku sme vyrušili počas toho, ako s tútorským tímom, ktorý je jedným z 25 tímov, pripravovali tzv. tímovú stredu. Je to program, keď sa dobrovoľníci zo všetkých tímov stretnú, aby sa takto spoločne prepájali.

UPeCe je pre Katku miesto, kde sa môžu stretnúť mladí ľudia a môžu zažívať život v plnosti. „Je to pre mňa výnimočné a požehnané miesto na Mlynoch, kde aj človek, ktorý nie je veriaci, si vie nájsť aktivity a prirodzene sa priblížiť kresťanom, nie je tam nič násilné.“

Mnohí študenti využívajú priestory UPeCe aj na študijné účely. Foto: Postoj/Adam Rábara

Foto: Postoj/Adam Rábara

Za vznikom bratislavského univerzitného pastoračného centra stojí verbista Milan Bubák, ktorý bol pred rokom 1995 správcom Kostola sv. Ladislava v Bratislave a zároveň rektorom seminára verbistov. V roku 1996 sa hľadal kňaz, ktorý by chodil slúžiť sväté omše na internáty.

„Ja som chodil každú nedeľu do blízkeho klubu slúžiť omše a začal som uvažovať nad tým, či by sa nedalo urobiť niečo viac. Boli tam dlho nevyužívané priestory, tak som za tým išiel. Študenti medzitým počtom rástli na omšiach, boli horliví a zapálení, tak som sa do toho pustil a vzniklo upécečko,“ spomína si Milan Bubák.

Priestory, kde sídli pastoračné centrum, patria Univerzite Komenského v Bratislave, ktorá ich upécečku prenajíma za zvýhodnenú cenu.

Podľa Bubáka má UPeCe ponúkať integrálnu formáciu. „To znamená, že uprostred internátov je miesto, kde je každý pozvaný. Je to duchovné miesto, kde je kresťanstvo, evanjelium najhlavnejšie. Študenti sa radi zahrajú aj športujú, diskutujú a zabávajú,“ hovorí verbista.

Toto všetko sa tam podľa neho dá nájsť. Vítaní tam boli vždy aj študenti, ktorí si prišli zahrať stolný tenis alebo sa učiť. Mnohí neskôr našli cestu k viere. Bubák však dodáva, že to, či si niekto nájde cestu k Bohu, necháva na ňom.

Na otázku, akí boli mladí pred 25 rokmi, Bubák odpovedá, že to bolo rôzne. Do Mlynskej doliny prichádzali študenti, ktorí boli vychovaní kresťansky.

„Iní boli odchovancami reholí, hlavne saleziánov. Bolo vidieť, že vyrástli na stretkách a podobne. A potom boli takí, ktorí neboli vychovávaní k ničomu, a dokonca keď sa rodičia dozvedeli, že chodia do kostola, neboli nadšení. Vieru našli cez kamarátov a kamarátky, s ktorými bývali na internáte. Takých sme pripravovali potom na krst a na prijatie ďalších sviatostí.“

Milan Bubák dodáva, že on osobne žiadne stretko neviedol a ani to nepokladal za svoju úlohu.

„Svoju úlohu som vnímal, že mám vytvoriť podmienky, aby tam veci fungovali, a nie ich riadiť. Ľahko by to potom mohlo skĺznuť do nejakého kultu, že jeden človek má všetko pod palcom, na všetko dozerá, aj keď boli veci, na ktoré som musel dohliadnuť. Toľko ľudí mohlo spôsobiť, že centrum sa mohlo viac uberať kultúrnou cestou ako duchovnou. Bolo tam nebezpečenstvo, že sa stane centrom zábavy, športu alebo divadla. Na to som dohliadal, ale nie tak, že všetko chcem riadiť,“ spomína si verbista.

Milan Bubák spomenul ešte jednu zásadu: keď slúžil omšu o pol desiatej večer, vtedy nesmela byť v upécečku žiadna iná akcia. Omša síce nebola povinná, ale nesmeli byť v tom čase žiadne organizované akcie. „Na to som dohliadal, lebo omša pre mňa nebola jedna z mnohých akcií. To bola jedinečná vec, jedinečná akcia. Bolo jasné, že teraz je omša,“ konštatuje Bubák.

Zakladateľ UPeCe Milan Bubák. Foto: Postoj/Simona Plávková

Foto: Postoj/Adam Rábara

Na otázku, či bola pred 25 rokmi pastorácia mladých jednoduchšia, odpovedá, že mladí ľudia vtedy riešili často otázku viery a duchovného života.

„Vždy, keď bolo niečo pre mladých, otázky sa točili okolo témy sexuality. Ja som vtedy protestoval, prečo témy točíme len okolo sexuality, veď sú tam aj otázky duchovného života, ako veriť, ako sa modliť.“

Známy verbista na základe toho usporiadal aj sériu prednášok o čnostiach. „Myslím, že touto cestou by som stále išiel a hovoril mladým o čnostiach, ako budovať čnosť, ako byť charakterný. Toto je silná téma, o ktorú majú mladí záujem.“

Dnes vidí Bubák ako dôležité témy pre mladých tie spojené s otázkou: prečo veriť? Mladých tiež trápi cirkev ako taká, že sa nepostaví vždy k veciam, ako treba, kladú si otázku, aký má cirkev vôbec zmysel.

„To je téma súčasnosti, ktorá rezonuje: zmysel cirkvi, viery, príkazové veci zo strany cirkvi, chodenie do kostola. Doba je taká anarchická, ľudia si môžu vybrať, čo chcú, a pýtajú sa, prečo by niektoré veci museli a mali.“

Podľa Bubáka je dnes dôležité mladým ukázať krásu viery, ideálov, nadchnúť ich pre to, v čo veríme. A to je aj poslanie jubilujúceho bratislavského UPeCe.