Uhol pohľadu Jula Slováka Ako prejsť cez údolia

„Aj keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou.“ (Ž 23)

Tento verš je známy asi každému z nás. Žalm o dobrom pastierovi je určite jeden z najznámejších žalmov asi aj preto, že každému z nás dodá trochu potechy, odvahy a povzbudenia.

Chcel by som z neho vypichnúť jednu vec, ktorú som sám dlhšie prehliadal, respektíve som si ju neuvedomil. Tou myšlienkou je pohyb.

Hovorí sa tam: aj keby som mal „ísť“, a nie aj keby som mal „stáť“ v tmavej doline.

Túto dynamiku pohybu používa často aj pápež František: „Kráčať! Náš život je púťou, a ak sa zastavíme, niečo nie je v poriadku. Kráčať vždy v prítomnosti Pána, v Pánovom svetle a hľadať spôsob, ako žiť v dokonalosti, ktorú Boh žiada od Abraháma pri svojom prísľube.

Budovať. Budovať Cirkev. Hovorí sa o kameňoch: kamene majú svoju konzistenciu. Hovorí sa však o živých kameňoch, o kameňoch pomazaných Duchom Svätým. Budovať Cirkev, Kristovu nevestu na uholnom kameni, ktorým je Pán, a takto druhým spôsobom pohybu v našom živote – budovať. 

Tretím pohybom je vyznávať. Môžeme kráčať, koľko chceme, môžeme budovať veľa vecí, ale ak nevyznávame Ježiša Krista, je to niečo nedobré. Staneme sa súcitnou organizáciou, ale nie cirkvou, Pánovou nevestou. Ak nekráčame, stojíme.

Keď sa nebuduje na kameňoch, čo sa stane? Stane sa to, čo sa stáva deťom na pláži, keď budujú hrady z piesku. Všetko padá a neostáva nič. Ak sa nevyznáva Kristus, prichádzajú mi na um slová Leona Bloya: ‚Kto sa nemodlí k Pánovi, modlí sa k diablovi.‘ Ak sa nehlásime k Ježišovi Kristovi, hlásime sa k svetáctvu diabla, k svetáctvu démona.“

Pozvanie prejsť údolím

Niekedy veľa hovoríme o živote kresťanstva od krstu, obrátenia až po večnosť. Venujeme sa tomu, čo znamená dať život Bohu a znovu sa narodiť, ako sa pripravovať na večnosť, no obdobie medzi tým je život a ten je sprevádzaný údoliami.

Je dobré uvedomiť si, že nám nikdy nebol sľúbený bezchybný život, bol nám daný „iba“ bezchybný Spasiteľ a Duch Svätý prítomný v každodennosti v našom živote. Nezáleží na tom, čo sa nám postaví do cesty, máme pozvanie prejsť skrz.

Čítajte tiež

Uhol pohľadu Jula Slováka O hokeji, pokore a identite

Július Slovák

Potrebujeme sa vedome zbavovať pocitu malosti. Pokora neznamená myslieť si o sebe menej, ale myslieť menej na seba.

Áno, veríme, že nás Boh žehná, veríme, že otvára nad nami nebo, koná nadprirodzené veci, dáva nám viac, ako vieme snívať, ale je tiež pravdou, že keď prídeme do takej chvíle života, keď veci nedávajú zmysel a sú ťažké, potrebujeme si povedať: „Nebudem sa báť zlého, lebo ty si so mnou. Prestieraš stôl pred očami mojich nepriateľov!“

Byť si jednoducho tak trochu istí, že cez toto údolie prejdeme víťazne. Na konci dňa si Boh všetko môže použiť na dobré, lebo všetko slúži na dobré tým, ktorí ho milujú.

Toto by mal byť rozdiel medzi nami a ľuďmi, ktorí nie sú kresťania. Údolia prídu do života každého z nás, ale nás nezlomia, náš dom zostane stáť, nedefinujú nás problémy či búrky, nie sme obeťou a veci, cez ktoré prechádzame, neurčia celý náš príbeh. Môžeme si povedať: „Viem, že Boh je v tom so mnou a zvládnem to s ním. Nebojím sa, prejdem cez toto údolie víťazne.“

Možno je to údolie vzťahov, možno údolie toho, že si jediný veriaci vo svojej rodine, v triede či práci, možno údolie nedopustenia, možno si obeťou ohovárania.

Rád by som spomenul tri konkrétne kroky, ktoré nám v takýchto situáciách života môžu pomôcť.

V údolí sa kráča, nie stojí – zostaňme aktívni

Jednou zo základných vecí, ktorú si je dobré uvedomiť, je, že to, čo dostávame, je často aktivované dávaním či službou. Ak som kresťan, som poslaný. Ak nie je v mojom živote pohyb, mocem sa a stojím, veci stuchnú.

Spoločenstvá sa začnú hádať, keď prestávajú ohlasovať, zamotávajú sa vzťahy, začnú sa riešiť malichernosti. Uprostred údolí musíme mať na pamäti – nebudem neaktívny uprostred súžení! Neprestanem.

Môžeme klásť otázky ako: Nemáš radosť? – Koľkých ľudí si dnes potešil? Nemáš financie? – Aký si bol štedrý? Neprijímaš objatie? – Koľko lásky si už rozdal? Nedostáva sa ti povzbudenie? – Koľkých si povzbudil?

Už sme sa niekedy pýtali vo svojom údolí, komu slúžime, koľko dávame, koľko investujeme do Božieho kráľovstva. Lebo evanjelium bolo stvorené, aby bolo odovzdávané, a ak ho neposúvame ďalej, naša viera stráca efektivitu. Je potrebný pohyb, o ktorom hovorí aj pápež.

„Nikdy nám nebol sľúbený bezchybný život, bol nám daný ‚iba‘ bezchybný Spasiteľ a Duch Svätý prítomný v každodennosti v našom živote.“Zdieľať

Dalo by sa povedať, že neexistuje takzvané neaktívne kresťanstvo. Hovoríme si: „Teraz mám taký čas, keď neslúžim.“ 

Nevedel som, že máme právo meniť sezónu, ktorú určil Boh. On nám dal poslanie ísť a hlásať. Tá sezóna, ktorú teraz žijeme, je sezóna od čias Krista, sezóna očakávania a prípravy svadby, radosti, príprav a ohlasovania!

Poznáte to naše kresťanské „budem sa za to modliť“. Koľkokrát sa to stalo frázou a chýbal pohyb. Nechcem tým nijako spochybňovať moc modlitby, no v prvom rade je otázka, či sa naozaj budeme modliť, a netreba zabudnúť ani na otázku, či by sme niekedy nepomohli viac, keby sme prakticky vykročili a hľadali riešenie.

Stáva sa, že keď niečo podobné hovoríme, ľudia si povedia: „Ty nevieš, cez čo prechádzam. Nemôžem byť aktívny.“ Áno, je pravda, že neviem, čím prechádzaš, ale viem, ako z toho von. Riešenie je ukryté v jedinom mene – Ježiš.

Niekedy nechodíme na stretká spoločenstva, lebo teraz potrebujeme trochu času, a to, čo vlastne robíme, je, že staviame ešte väčšiu bariéru. Čo ak sme boli naozaj daní na miesto, kde sme, pretože riešenie je v nás?

Zostaňme aktívni a kráčajme vpred aj uprostred údolí.

Zostaňme v spojení

„Dvom je lepšie ako jednému, lebo majú dobrú odmenu za svoju námahu. Ak padnú, jeden druhého zodvihne. Beda však samotnému, keď padne, a niet druhého, kto by ho zodvihol. Aj dvom, keď ležia, je teplo, ale jeden sa ako zahreje? Jednotlivca možno premôcť, dvaja sa však už postavia na odpor, ale trojitá šnúra sa tak rýchlo nepretrhne“ (Kaz 4,10-12).

Nebudeme prví kresťania v histórii, ktorí si mysleli, že môžu žiť život sami. Potrebujeme zostať v spojení s ľuďmi, ktorí nás potiahnu! Každý niekoho potrebuje.

Sme bratia a sestry, pretože máme jedného Otca, a táto pravda je viac ako čokoľvek. Môžeme mať medzi sebou nezhody, porovnávanie, ohováranie, nemusíme si byť sympatickí, ale nič z toho nezruší pravdu o tom, že sme bratia a sestry, že sme rodina! Sme deti Kráľa a tak nás vidí aj Boh. 

„Nikdy nebudeme mať v živote víťazstvá, ak nebudeme mať boje.“Zdieľať

Niekedy potrebujeme mať pri sebe niekoho, kto nám povie: „Tvoja maminka mala diagnostikovanú rakovinu, och, to mi je ľúto. Som s tebou v tej bolesti a zápase, ale zároveň ti chcem povedať, že veríme v Boha, ktorý uzdravuje, tak poď, ideme sa modliť!“

Nezmeň zameranie

Všetci máme v živote veci, ktoré ľutujeme. Stále môžeme povedať, prial by som si, aby som toto a toto urobil inak. Je to, ako keď pozeráme šport a polemizujeme o tom, čo by sa stalo, keby hráč bol nahral takto alebo inak. Ale nenahral!

To ešte neznamená, že máme prestať trénovať a zmeniť zameranie alebo hodnoty. Údolie, cez ktoré práve prechádzame, nie je posledná kapitola našej knihy! Nikdy totiž nebudeme mať v živote víťazstvá, ak nebudeme mať boje.

Niekedy je dôležité urobiť pre Boha a život s ním také silné rozhodnutie, ktoré nás udrží, aj keď pôjdeme tmavými údoliami, aby sme dokázali pozerať na neho, nezmeniť smer, nezastaviť sa a kráčať vpred. 

Prajem nám všetkým, aby sme vždy kráčali vpred a nebáli sa ani uprostred tmavých údolí.