Posolstvo z Fatimy Fatimská Panna Mária a dejiny očami teológie

Tento rok oslavujeme 106. výročie prvého zjavenia Panny Márie skupine pastierikov neďaleko portugalského mesta Fatima. Séria fatimských zjavení  ̶  trvajúca od mája do októbra 1917  ̶  je jednou z najvýnimočnejších v dejinách cirkvi. Upútala aj ľudí z politických a kultúrnych kruhov mimo cirkvi a ja by som chcel preskúmať práve tento širší dosah.

Zjavenie Panny Márie sa odohralo na vrchole prvej svetovej vojny, ktorá znamenala koniec osvietenskej viery v dokonalosť ľudskej bytosti, a v roku boľševickej revolúcie, ktorá mala v 20. storočí na spoločnosť veľmi zhubný vplyv.

Panna Mária oznámila jednoduchým deťom, ktoré sotva chápali, čo hovorí, že vojna sa čoskoro skončí, a tiež vyzvala zasvätiť Rusko jej Nepoškvrnenému Srdcu. Okrem toho deti naliehavo prosila, aby sa modlili za obrátenie Ruska, čo bola záhadná výzva vzhľadom na to, že v čase tohto zjavenia sa októbrová revolúcia ešte neuskutočnila.

A potvrdením pravdivosti zjavení Panny Márie vo Fatime sa tento zázrak stal jedným z najúžasnejších a najznámejších v dejinách kresťanstva. 13. októbra 1917 popoludní sa na mieste zjavenia zhromaždilo približne 70 000 ľudí, aby sa stali svedkami toho, čo Panna Mária prisľúbila ako úžasné znamenie.

V tomto dave bolo mnoho sekularistov a skeptikov, ktorí sa tam prišli iba zabávať na „zázraku“. Ale pred očami sedemdesiatich tisícok ľudí začalo slnko „tancovať“, otáčalo sa a vrhalo sa z miesta na miesto na oblohe a nakoniec sa zdalo, že padá k zemi. Niektoré z najúžasnejších opisov tejto udalosti napísali agnostickí alebo ateistickí novinári.

Dobrodružstvá klasickej morálky Problém modernej etiky spočíva v tom, že je nudná

Robert Barron

Americký katolícky biskup uvažuje o vývoji moderného umenia a etiky. 

Čo teda naznačuje posolstvo Fatimskej Panny Márie v najširšom zmysle slova? Naznačuje, že Boh Biblie je živý Boh, čím mám na mysli Boha, ktorý sa zapája do ľudských dejín ako aktér.

Od 17. storočia  ̶  aspoň na Západe určite  ̶  v mysliach mnohých ľudí, ktorí vyznávajú vieru v Boha, prevláda nezáväzný deizmus. Mám tým na mysli vieru, že Boh je vzdialená sila, ktorá ustanovila zákony prírody a uviedla veci do pohybu, ale ktorá zostáva bokom od bežných záležitostí sveta.

Tento názor je však v rozpore s biblickým chápaním Boha. Podľa Svätého písma Boh skutočne stvoril vesmír a ustanovil jeho zákony, ale zároveň vykonáva osobnú a prozreteľnostnú starostlivosť o všetko, čo stvoril.

Ježiš túto myšlienku vyjadril poeticky a veľmi presne: „Nepredávajú sa dva vrabce za halier? A predsa ani jeden z nich nepadne na zem bez vedomia vášho Otca.“

V historických knihách Starého zákona nachádzame udalosti, ktoré sa odohrávajú podľa rozpoznateľnej ekonomickej, politickej a psychologickej dynamiky, ale uprostred toho všetkého pôsobí aj Boh, ktorý tajomne uskutočňuje svoju vôľu.

Tento spôsob vnímania dejín preniesli biblickí autori do kresťanskej tradície, a tak spoznávame teologických učiteľov od Augustína cez Roberta Bellarmina až po Johna Henryho Newmana, ktorí interpretujú svetové dianie cez prizmu Božej prozreteľnosti.

Augustínovo dielo nazvané Božie mesto, napísané po vyplienení Ríma, je v tomto ohľade obzvlášť poučné. Tento veľký svätec určite chápal politickú, vojenskú a kultúrnu dynamiku, ktorá prispela k tejto katastrofe, ale bol obzvlášť citlivý na posvätný rozmer tejto udalosti.

Na viac ako tisíc stranách svojho diela obhajuje tézu, že pád Ríma bol len jednou zložkou, jedným krokom v Božom prozreteľnostnom pláne, ktorý sa tiahne od začiatku až do konca dejín. Králi, cisári, generáli, vojaci a spisovatelia robili svoje kroky, ale nad tým všetkým konal a uskutočňoval svoj zámer Boh.

Pripúšťam, že preosievanie tohto prozreteľnostného plánu môže byť riskantná záležitosť, ktorá podlieha rôznym druhom skreslenia a zbožných želaní, ale budem trvať na tom, že úplne sa vzdať tohto úsilia znamená poddať sa vnímaniu dejín a teológii Boha, ktoré sú v rozpore s Bibliou.

Ján Pavol II. chápal, že akýkoľvek ľudský rozkvet, ktorý by nezahŕňal Boha, by sa nevyhnutne stal obeťou svojich vlastných vnútorných rozporov. Toto presvedčenie bolo základom jeho nenásilného, ale veľmi účinného útoku na komunizmus.Zdieľať

V našej dobe nikto nezohral augustiniánsku úlohu teologického vykladača dejín tak účinne ako svätý Ján Pavol II., ktorý osobne zažil tyraniu dvoch najhorších a najnásilnejších diktatúr v dejinách ľudstva a mohol napriek tomu po nástupe do pápežského úradu povedať svetu, aby sa „nebál“.

Ak by sme veci vnímali čisto ekonomicky alebo politicky, takéto odporúčanie by sa javilo v lepšom prípade ako hlúpe, v horšom ako bludné.

Ale pretože Ján Pavol II. vnímal veci teologicky, vedel, že milosrdenstvo a láska nakoniec zvíťazia, a chápal, že akýkoľvek ľudský rozkvet, ktorý by nezahŕňal Boha, by sa nevyhnutne stal obeťou svojich vlastných vnútorných rozporov. Toto posledné presvedčenie bolo základom jeho nenásilného, ale veľmi účinného útoku na komunizmus v rokoch 1979 až 1989.

Jeho teologické vnímanie dejín mu umožnilo pochopiť, že výzva Panny Márie z Fatimy modliť sa za obrátenie Ruska zďaleka nebola len zbožnou fikciou ďalekou od pravdy a že v skutočnosti poskytuje kľúč na pochopenie možno ústrednej udalosti v dejinách konca 20. storočia.

Pôvodný text: Our Lady of Fatima and a Theological Reading of History. Uverejnené v spolupráci s Word on Fire, preložila Terézia Sedláková.