Svätí apoštoli Peter a Pavol Aký je zmysel tohto sviatku?

Svätí apoštoli Peter a Pavol, uctievaní na Východe aj Západe, majú postavenie prvých v apoštolskej moci (protothroni) a prvých v ohlasovaní evanjelia (protocorifei).

Dve postavy, dvaja skutoční Hebreji, navzájom odlišní: jeden nevzdelaný rybár, neskôr urobený múdrym milosťou, druhý rabín, intelektuál, kultivovaný, obrátený na ceste do Damasku; ale v apoštolskom kolégiu, ktoré si vybral Pán; Peter, ktorý je jeho hlavou, a Pavol, ktorý stojí vedľa neho s rovnakým titulom a právom božského pôvodu, sú dva symboly par excellence spásonosnej misie.

Peter je v prvom čase predurčený pre obracanie židovského sveta; Pavol je apoštolom pohanov, iniciátorom evanjelizácie, ktorá z Grécka dosiahne celý Západ. Obaja sú nositeľmi zjavenia, božskej múdrosti, Svätého Ducha pre svet.

Obaja sú spojení Pánom v tom istom osude: sú piliermi Rímskej cirkvi ako apoštolskej cirkvi a na konci svojej misie sú spojení spoločnou mučeníckou smrťou, ktorá sa odohrala práve v Ríme v krátkom časovom odstupe.

Všetky liturgické obrady sviatku odkazujú na tento osobitný apoštolský mandát, ktorý je zhrnutý v pripomienke ich cností a misionárskej horlivosti oboch apoštolov, ktorí sú vzývaní, aby sa prihovárali u „Krista, nášho Boha, ktorý je veľmi milosrdný“.

Čo sa myslí po Petrovým „primátom“?

Postava Petra má významnú a osobitnú funkciu. V knihe Skutky apoštolov je zobrazený ako hlava a hovorca apoštolského kolégia. Táto osobitná úloha, ktorá mu bola prisúdená, nachádza svoj základ v slovách zaznamenaných v evanjeliu: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu“ (Mt 16, 18), ktorými Ježiš načrtáva Petrovo pastierske poslanie, potvrdené príkazom: „Pas moje baránky“ (Jn 21, 15).

Tento primát, ako služba jednote Cirkvi, sa prostredníctvom postupnosti prenáša na všetkých rímskych biskupov. „Autorita vlastná tomuto úradu,“ hovorí svätý Ján Pavol II., „je celkom v službách milosrdného plánu Boha a treba ju vidieť v tejto perspektíve“ (Ut unum sint 92).

Prečo sa tento sviatok slávi 29. júna?

Dátum 29. jún, ktorý bol zvolený na uctenie pamiatky oboch apoštolov, pochádza z veľmi dávnych čias a má dosť zvláštnu históriu. Dňa 29. júna sa v Ríme na vŕšku Kvirinál, v pohanskej svätyni Romula Kvirina, pripomínalo založenie mesta, čo bola pamätná udalosť pre všetkých obyvateľov večného mesta.

Uvažuje sa teda, že kým pohania považovali za zakladateľov Ríma božských bratov Romula a Rema, kresťania za zakladateľov Ríma považovali apoštolov Petra a Pavla. V roku 258 tak došlo k „pokresťančeniu“ pohanského výročia.

Ako sa Cirkev pripravuje na slávenie tohto sviatku?

Sláveniu tohto sviatku predchádza Pôstne obdobie, ktoré sa nazýva „Apoštolská štyridsiatnica“. Jeho trvanie sa mení od jedného do šiestich týždňov. Začína sa na ôsmy deň po Päťdesiatnici, ktorá je pohyblivým sviatkom, a končí sa 28. júna.

Ako ikonopisecká tradícia predstavuje svätých Petra a Pavla?

Na liturgickej ikone vystavenej na tento sviatok sú obaja svätí zobrazení spolu, a to podľa dvoch variantov: v prvom prípade obaja apoštoli držia budovu chrámu, symbol Cirkvi; v druhom prípade sa objímajú, pričom ich spája rovnaký pocit lásky a bratstva.

Sú ľahko rozpoznateľní podľa niektorých špecifických telesných znakov: Peter má kučeravé vlasy a krátku bielu bradu, Pavol má vysoké, holé čelo a jeho brada je dlhá a hladká. A okrem toho sa veľmi často opakujú symboly, ktoré ich odlišujú, a to kľúče u svätého Petra, ktoré pripomínajú Ježišovo poverenie:

„Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva,“ (Mt 16, 18) a zvitok alebo kniha v ruke svätého Pavla, ktorá označuje jeho listy. Treba zdôrazniť, že títo dvaja svätí sú zobrazení aj na iných ikonách (Nanebovstúpenie, Päťdesiatnica, Zosnutie Bohorodičky, Sväté prijímanie apoštolov) a od ostatných apoštolov sa odlišujú tým, že sú umiestnení v popredí, aby sa zdôraznil ich ekleziologický význam.

Čo toto výročie znamená pre môj život?

Svätí Peter a Pavol nás učia zvýšenej vernosti Božej Cirkvi. Svojím životom, kázaním, vierou, láskou k Pánovi až po mučenícku smrť nám dosvedčujú, že každý z nás môže s rovnakou misionárskou horlivosťou a podľa vlastnej charizmy a úlohy v Cirkvi byť v službe cirkevného spoločenstva a pre dobro cirkevného spoločenstva; môže sa stať „evanjelizátorom“ našich bratov a sestier praktizovaním kresťanských čností a môže zvolávať pôsobenia Svätého Ducha, ktorý nás robí silnými a múdrymi vo viere a láske.

Zdroj: Eparchia di Lungro degli Italo-Albanesi dell’Italia continentale: Mistagogia della vita cristiania, L’Anno liturgico bizantino, Lungro 2019. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.