Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Zamilovaný do múdrosti

V spolupráci s augustiniánom a odborníkom na patristiku Jurajom Pigulom sme pre vás pripravili nový historicko-teologický seriál o sv. Augustínovi. Viac informácií nájdete tu, predchádzajúce časti seriálu zasa tu.

Ďalším aspektom Augustínovej osobnosti je láska k múdrosti. Táto láska ho vystihuje o nič menej ako priateľstvo a vyžaduje si obdiv. V Augustínovej mysli sa láska k múdrosti rozhorela, keď mal 19 rokov a študoval tretí semester rétoriky v Kartágu. Od tej doby sa stala vládkyňou jeho myšlienok, inšpirátorkou jeho predsavzatí, samotným zmyslom jeho života.

Čítanie Hortenzia

Školský program stanovoval v tom roku čítanie Hortenzia z pera Cicera. Bol to filozofický dialóg, ktorý obsahoval nadšené povzbudenie k štúdiu filozofie. Augustín nezostal ako väčšina stáť pri spôsobe podania výkladu, ale prenikal k základu myslenia, a to si ho získalo.

Cítil, že v srdci sa mu zrodila neuveriteľná láska k filozofii, ktorú nechápal len ako poznanie pravdy, ale aj ako morálne úsilie, ako orientáciu pre život, ako lásku, hľadanie a vlastnenie pravdy.

Takto píše v De beata vita pred svojím krstom, počas pobytu v Cassiciacu: „Od devätnásteho roku svojho života, keď som prečítal v škole rečníctva knihu od Cicera, ktorá mala názov Hortenzius, bol som uchvátený toľkou láskou k filozofii, že som sa ihneď rozhodol venovať sa jej.“

„Cítil, že v srdci sa mu zrodila neuveriteľná láska k filozofii, ktorú nechápal len ako poznanie pravdy, ale aj ako morálne úsilie, ako orientáciu pre život, ako lásku, hľadanie a vlastnenie pravdy.“Zdieľať

Po vyše dvadsiatich rokoch rozpráva vo Vyznaniach o tej istej príhode s dojatím, ale v podstate rovnako: „Tá kniha zmenila moje vnímanie, celkom zmenila moje žiadosti a túžby a k tebe, Pane, obrátila moje modlitby. Spríkrila sa mi odrazu akákoľvek márna nádej a neuveriteľným zápalom srdca som zahorel po nesmrteľnej múdrosti tak, že som sa už začal dvíhať, aby som sa vrátil k tebe. (...)

Akou túžbou som horel, Bože môj, akou túžbou som horel vzlietnuť od pozemských vecí k tebe, len som nevedel, čo by si so mnou počal. Veď múdrosť je pri tebe. Avšak láska k múdrosti sa po grécky volá filozofia a jej oheň zapaľovalo vo mne čítanie tej knihy.“

Teda čítanie knihy spôsobilo v Augustínovi radikálnu a trvalú náboženskú premenu. Spontánne nám napadne otázka, aký je vlastne obsah tejto knihy a ako mohla mať taký veľký vplyv na zmýšľanie mladého univerzitného študenta.

Toto dielo sa stratilo, no zo zachovaných zlomkov, ktoré nám zachoval z väčšej časti samotný Augustín, si o ňom môžeme vytvoriť určitú predstavu.

Obsah Hortenzia

Cicero napísal povzbudenie k pravej filozofii a vyvracal samozvaných filozofov, ktorí učili pomýlene. Mladého študenta zasiahol text, ktorý nevyzýval nasledovať tento alebo onen filozofický prúd, ale filozofiu ako takú.

„Sú, pravda, ľudia, ktorí filozofiou zvádzajú. Okrášľujú a ozdobujú týmto veľkým, zvodným a počestným slovom svoje bludy. Skoro všetci minulí a súčasní filozofi sú v tej knihe spomínaní a pretriasaní. (...) Jedna vec sa mi však páčila na tom povzbudení. Cicerove slová ma povzbudzovali milovať, hľadať, nasledovať, priblížiť a vziať si za svoju nie tú alebo tamtú filozofickú školu, ale múdrosť samotnú.“

Cicero vychádzal zo skutočnosti, že všetci ľudia, aj skeptici, chcú byť šťastní. Vysvetľoval, že podstatným predpokladom pre dosiahnutie šťastia, ku ktorému vedie pravá filozofia, je morálnosť. Veď chcieť zlo je už samo o sebe veľkou úbohosťou.

„Zaiste nie filozofi, ale ľudia stále pripravení rozprávať hovoria, že šťastní sú všetci tí, ktorí žijú podľa svojej ľubovôle. (...) Toto je zaiste omyl. Túžiť totiž po tom, čo nie je vhodné, je najväčšie nešťastie. A prameňom nešťastia nie je ani tak nedosiahnutie predmetu túžby, ako skôr túžba po tom, čo nie je vhodné. Nezriadená túžba totiž prináša človeku zlo väčšie než dobro, ktoré prináša šťastie.“

Augustín pri týchto slová v De Trinitate komentuje: „Toto tvrdenie je úžasné a dokonale pravdivé.“ A oprávnene, lebo dokazuje, do akých výšin intuície, aj v morálnej rovine, dospela pohanská filozofia.

Čítajte tiež

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Taký malý chlapec, a predsa veľký hriešnik

Agostino Trapè

Lajdáctvo, podvody pri hre, bitky medzi kamarátmi, krádež hrušiek, porušenie čistoty. Aké boli jeho pohnútky?

Z toho dôvodu je pre Cicera ideálom múdreho človeka rozpoznať v sebe nesmrteľného ducha, venovať sa hľadaniu pravdy, vyhýbať sa nerestiam a praktizovať cnosť.

„Starovekí filozofi, a medzi nimi tí najstarší a ďaleko najslávnejší, si mysleli, že vlastníme večnú a božskú dušu. Ak je to tak, potom musíme konštatovať, že čím viac bude človek konať bez toho, aby sa odvracal od svojej cesty, teda v zhode s rozumom a túžbou poznať, a čím menej sa zapletie a bude mať účasť na nerestiach a omyloch ľudí, tým ľahší bude pre neho výstup a návrat do neba.“

„Preto ak chceme prejsť bez nejakej prestávky z tohto príbytku do iného, nekonečne lepšieho, musíme venovať všetky svoje sily a všetku svoju pozornosť týmto štúdiám.“

Ako vidno podľa tohto ideálu so silným náboženským dôrazom, Cicerova reč zdôrazňovala praktizovanie štyroch kardinálnych cností. Tieto cnosti potrebujeme uprostred zla a lákadiel tohto života, zatiaľ čo v ďalšom živote bude blaženosť spočívať v poznaní a náuke Autora všetkých vecí.

„Takto onen veľký rečník vyzdvihoval zásluhy filozofie, zhromaždil náuky filozofickej tradície, ktorú vysvetlil znamenitým a vznešeným štýlom. Dosvedčil, že tieto štyri cnosti potrebujeme len v tomto živote, ktorý je plný bolestí a chýb. Keď opustíme tento život, už nebude nijaká z nich, ak nám bude dopriate žiť tam, kde sa žije v blaženosti.

Dobrým dušiam, aby boli blažené, postačí poznanie a náuka, teda kontemplácia tej prirodzenosti, od ktorej nie je nič vznešenejšie a hodnejšie lásky. To je tá prirodzenosť, ktorá stvorila a usporiadala všetky ostatné prirodzenosti.“

Cicero trval tiež na úteku pred zmyslovými dobrami, t. j. bohatstvom, pôžitkami, poctami, ktoré odvádzajú človeka od hľadania múdrosti. Čo sa týka pôžitkov, pýtal sa: „Treba vyhľadávať pôžitky tela, pôžitky, ktoré Platón opisuje pravdivo a úplne vážne ako nástrahu a prameň všetkého zla?“

Odpoveď je jasná: „Čím silnejšie sú podnety zmyslovosti, tým nepriaznivejšie sú voči filozofii. Intenzita uvažovania sa neznáša s rozkošou tela. Ktorý človek, ovládaný zmyslovosťou, ktorá je najmocnejšia z emócií, je schopný podriadiť myseľ uvažovaniu, aby opäť nadobudla svoj zdravý úsudok alebo sa dokonca sústredila na akúkoľvek vec?“

Rozhodnutie

Niet toho, kto by nevidel, ako takto predstavený filozofický ideál dokázal vzbudiť nadšenie v ušľachtilom a vznešenom mladíkovi, akým bol Augustín, a spôsobiť v ňom hlbokú náboženskú premenu.

Okrem toho treba poznamenať, že Hortenzia čítal s kresťanským kľúčom, totiž jeho poučenia vložil do prostredia viery, v ktorej bol vychovaný. O tomto bode niet pochýb. Dokazuje to už spomenutý fakt, že jediným sklamaním, ktoré zakúsil pri tomto čítaní, bolo to, že tu nenašiel Kristovo meno.

Medzi rozpravami Cicera a náukami katolíckej viery nevidel nijaký protiklad a spontánne prešiel, bez toho, aby si to všimol, od tamtých k týmto. Neskôr, v Cassiciacu, pri rozhovore s matkou urobí spontánne takisto takýto prechod. Diskusia sa vtedy točila okolo predstavy o šťastí. Augustín sa pýtal: „Tak teda je šťastný každý, kto má, čo chce?“

„Moja matka sa vyslovila: Ak chce a dosahuje dobro, je šťastný; ak však chce zlo, i keď ho dosiahne, je nešťastný. A ja, usmievajúc sa na ňu s výrazom šťastia, som je povedal: Matka moja, určite si dosiahla vrchol filozofie. Chýbala ti len terminológia, aby si sa mohla vyjadrovať ako Tullio (Cicero), ktorý má na túto tému nasledovné slová.“

Čítajte tiež

Svätý Augustín: človek, pastier, mystik Kresťan výchovou

Agostino Trapè

Zatiaľ čo Kristovo meno bolo „lepom“ na pripojenie sa k manicheizmu, zároveň bolo „brzdou“ pre pripojenie sa k filozofom.

A po tom, ako uviedol slová z Hortenzia, ktoré sme už citovali, pokračuje: „S týmito slovami sa zhodovali veľmi presne slová tej, ktorú by sme, ak by sme zabudli jej pohlavie, mohli považovať za slávneho muža sediaceho uprostred nás.“

Niet pochýb, že Monika vyvodila odpoveď z kresťanskej múdrosti. Zaiste nečítala filozofov a nezdá sa, že by si ich veľmi vážila.

Čítanie Hortenzia s kresťanským kľúčom a nadšenie, ktorým bol ovládaný, umožnilo Augustínovi zabudnúť na hlboký skepticizmus autora tohto spisu. Nezdá sa, že si všimol, čo bude kritizovať neskôr. Týka sa to údelu duše, o ktorej Cicero ponúka dve hypotézy – smrť a nesmrteľnosť, čím dáva najavo, že nechce urobiť voľbu.

V každom prípade, Augustín sa nedal zmiasť prvou hypotézou, proti ktorej ho koniec koncov uisťovala jeho viera. Bral vážne ideál, ktorý mu bol predstavený, a usiloval sa ho nasledovať s neuveriteľným nadšením.

V jednej chvíli sa teda Augustínovi zmenili pozemské perspektívy, ktoré až do daného okamihu zamestnávali jeho myšlienky, a začala sa postupná odluka od „lákadiel“ sveta, ktorá vyústi do evanjeliového ideálu zasväteného života.

Prestal túžiť po bohatstve, rétoriku považoval za prázdnotu, pretože sa starala len o kult slova; dokonca zdržanlivosť sa mu javila ako žiadúce dobro. Predsavzal si vtedy, že ak nájde pravdu, „zanechá všetky márne túžby a falošné klamstvá náruživostí“.

Čítanie Hortenzia prezradilo obdivnému pohľadu Augustína najvyššie povolanie človeka. V tej chvíli sa v ňom zrodil filozof. A tento filozof sa neskôr vo svetle a z moci evanjelia stane askétom, kontemplatívnym človekom, mystikom.

Avšak ešte predtým, ako sa pustí cestou evanjelia, absolvuje dlhú a kľukatú cestu. „Nechýbali hmly, pre ktoré bolo moje brázdenie morom bez cieľa. Priznávam, že som sa dlho a meravo pozeral na hviezdy, ktoré zapadali v oceáne a uvádzali ma do omylu.“

Pokúsime sa sledovať toto dlhé blúdenie. Ako sprievodcovia nám poslúžia spisy Vyznaní a Dialógov z Cassiciaca.

Z publikácie Agostino Trapè: Agostino, l’uomo, il pastore, il mistico (Città Nuova, 2006) preložil o. Juraj Pigula, OSA.