Viera v meniacom sa svete Ako moderná spoločnosť ovplyvnila sebachápanie cirkvi

Z času na čas sa vynárajú vo verejnej debate otázky, či sú témy viery a mravov naozaj úplne nedotknuteľné a či predsa len nepodliehajú nejakému vývoju.

Niektorí sa pýtajú, či by dominantná kresťanská cirkev predsa len nemala prispôsobiť svoj názor na niektoré antropologické otázky podľa všeobecnej mienky, ktorá vychádza údajne z vedeckého svetonázoru.

Za týmto uvažovaním je presvedčenie, že interpretácia základných kresťanských tém podlieha určitému vývoju a mala by sa životu v modernom svete prispôsobiť.

Je to závažná a legitímna otázka, ktorá vychádza z pozorovania, že kresťanská viera so svojím obsahom a interpretáciami je neustále konfrontovaná so svetským spôsobom života a nejako naň reaguje.

Keď hovorím o svetskom spôsobe živote, nemyslím to pejoratívne, ale chápem pod ním akúkoľvek ľudskú činnosť, ktorá nie je explicitne sakrálnou.

V tejto chvíli nie je dôležité zaoberať sa vývojom pohľadu na konkrétne témy, o ktorých sa živo debatuje vo verejnom priestore. Skôr je dôležité porozumieť základnému vzťahu medzi cirkvou a svetom, ktorý rámcuje akékoľvek ďalšie uvažovanie. Ponúka princípy, z ktorých sa neskôr dajú odvodiť odpovede na súčasné kontroverzné otázky.

Vzťah cirkvi so svetom

Vo všeobecnosti platí, že evanjelium nie je náukou pre vyvolených. V samotnom Písme nájdeme jasný odkaz, že Boh chce, aby boli všetci spasení. Evanjelium nebolo oznámené s cieľom udržať ho v úzkej skupine znalcov ako nejakú filozofickú teóriu, ale z Ježišovho poverenia ho mali učeníci šíriť všade tam, kde to bolo možné.

S touto úlohou a rozídením sa apoštolov do rozličných krajín vznikla otázka, akým spôsobom tlmočiť Ježišovo posolstvo odovzdané konkrétnym jazykom, v konkrétnom čase a priestore ľuďom inej národnosti a kultúry.

Vstupovať s akoukoľvek tézou do iného kultúrneho prostredia znamená dobre ho poznať a zvoliť si také komunikačné prostriedky, ktoré budú mostom medzi už poznaným a novým obsahom s potenciálom toto všetko integrovať.

Z ľudského hľadiska apoštoli pri vydávaní svedectva o zmŕtvychvstalom Kristovi nemohli byť odkázaní iba na reálie z palestínskeho prostredia a Mojžišov zákon, lebo pre väčšinu obyvateľov Rímskej ríše a priľahlých území to bola veľká neznáma.

Kresťanstvo sa od začiatku javilo ako rozumná viera, ktorej základným podnetom je síce Božie zjavenie, ale ono neprotirečí požiadavkám, ktoré vyžaduje ľudské myslenie.Zdieľať

V princípe sú v takejto situácii len dve možnosti. Buď presvedčíte poslucháča, aby svoj predchádzajúci spôsob života aj s kultúrou zavrhol a začal od nuly, alebo dospejete k presvedčeniu, že v každom životnom štýle treba rozlišovať; čo znamená to dobré prijať a nadviazať na to a to zlé odmietnuť.

Je pravdou, že v niektorých prípadoch sa misionári v minulých storočiach uchýlili k prvému riešeniu, čo spôsobilo obyvateľom kultúrne škody a ľudské utrpenie. Našťastie väčšina od začiatku išla na to tým druhým spôsobom.

Zdá sa, že cirkev ako nielen božská, ale aj ľudská inštitúcia bola náchylná viac rozlišovať v situácii, keď sa v spoločnosti nachádzala v pozícii menšiny.

Starovek je prešpikovaný spismi mnohých znalcov Božieho slova, ktorí sú nazývaní cirkevnými otcami. Títo teológovia viedli siahodlhé polemiky s humanistami svojej doby. Grécka filozofia ovplyvnila formovanie kresťanskej teológie. Cirkevní otcovia reagovali na podnety, ktoré sa javili ako protiargumenty pre akceptovanie kresťanstva.

Vďaka týmto apológiám a polemikám môžeme konštatovať dve veci. Kresťanstvo sa od začiatku javilo ako rozumná viera, ktorej základným podnetom je síce Božie zjavenie, ale ono neprotirečí požiadavkám, ktoré vyžaduje ľudské myslenie.

Cirkev a svet sa navzájom ovplyvňujú

Zároveň sa ukázalo, že kresťanstvo a svet sa navzájom ovplyvňujú. Moderná filozofia v tomto prípade hovorí o hermeneutickom kruhu.

Toto ovplyvňovanie vyplýva zo základnej skúsenosti prítomnosti kresťanstva vo svete, ktoré ako univerzálny výklad na porozumenie pôvodu, významu a konečného cieľa človeka je v osobe jednotlivca vždy vložené do konkrétnej životnej situácie, kde sa má realizovať a v spolupráci s človekom a Božou milosťou osvedčiť.

Transformácia religiozity Ako sa mení náboženský život v našej dobe

Anton Ziolkovský

Obnovený záujem o spiritualitu sa nedá chápať ako záujem o náboženstvo ako systém. Na programe dňa je skôr akási fluidná spiritualita.

Vzájomná interakcia medzi kresťanskou vierou a svetom nesie v seba určitú dialektiku. Na jednej strane je nevyhnutnosťou, lebo kresťan žije v tomto svete, nemôže sa izolovať ani násilím nútiť iných prijať kresťanskú vieru; preto vystavujeme reflexiu viery neustálej konfrontácii a spochybňovaniu, čo niekto môže chápať ako zneistenie a ohrozenie.

Na strane druhej jestvuje riziko, že nesprávna integrácia kresťanského posolstva so súčasným myslením môže deformovať interpretácie kresťanskej viery.

Sú veriaci, ktorí sa domnievajú, že hrozba pokrivenia viery je takým veľkým rizikom, že nie je primerané vystaviť vieru konfrontácii s ideami, ktoré sa javia od základu ako zlé či toxické. Inklinácia k takémuto postoju môže byť viac rozšírená v prostredí, kde sú kresťania vo väčšine.

Pohľad do minulosti, osobitne na prvé storočia, však vydáva svedectvo o odvahe na polemiky a konfrontácie. Tento prístup nesie so sebou určité riziká, na konci však robí chápanie kresťanskej viery zrelším.

Ak sa vyhneme dvom extrémom, ktorými sú nekritická akceptácia „sveta“ alebo jeho paušálne odmietanie, môžeme sa vydať na cestu rozlišovania a integrácie, ktorá môže byť osožná pre obe strany.

Význam témy „cirkev“

Katolícka cirkev v tomto smere prešla určitým vývojom. Od staroveku, keď bola v menšine a otvorenejšia i zdatnejšia voči polemikám, cez stredovek, kde sa stala dominantnou a sebaistou, až po osvietenstvo, ktoré potvrdilo a umocnilo sekularizačné trendy a stalo sa katalyzátorom prehodnotenia postojov voči modernému svetu.

Je zaujímavé, že keď kresťanstvo prestávalo byť zjednocujúcim prvkom spoločnosti, začal rásť význam cirkví, lebo tieto spoločenstvá sú de facto tvárou kresťanstva pred sekulárnou spoločnosťou. Nie je preto jedno, aký obraz cirkev o sebe vydáva a ako chápe samu seba.

Z tohto dôvodu sa debaty o cirkvi, jej význame dostávajú čoraz viac do popredia. Cirkev sa stáva hlavnou témou Prvého i Druhého vatikánskeho koncilu. Súčasne v cirkevnom prostredí prebieha v rôznych formách debata, v ktorej sa kriticky prehodnocuje miesto cirkvi v spoločnosti, jej doterajší prístup k tejto téme a možné východiská na ďalšie uvažovanie.

Táto diskusia má kruciálny význam, lebo od odpovedí na tieto základné otázky závisí schopnosť cirkvi napĺňať svoje poslanie, čiže misionársky charakter, lebo Boh chce, aby všetci ľudia boli spasení.

Druhý vatikánsky koncil Cirkev a svet – dve nezlučiteľné reality? Odpoveď ponúka Gaudium et spes

Vladimír Juhás

Cirkev nemá byť iba tá, ktorá sankcionuje, ale tá, ktorá komunikuje. Nemôže byť iba prísnou „matkou“, ale aj milujúcou „sestrou“.

Pokusov o hľadanie novej perspektívy bolo niekoľko. Od autorov, ktorí si kládli otázky, ponúkali raz opatrné, inokedy až extrémne riešenia a vedenie Katolíckej cirkvi natoľko vyľakali, že ich nazvala modernistami a niekedy zbytočne tvrdo voči nim zasiahla, cez nadaných jednotlivcov ako kardinál Newman či Pierre Rousellot až po dominikánsku a jezuitskú školu, ktorých hlavní protagonisti najmä z francúzskeho prostredia zvyknú byť označovaní výrazom „nová teológia“.

Znova sme svedkami paradoxu. Prostredie Francúzska, ktoré bolo v rámci Európy skutočným laboratóriom sekularizácie, s formálne najtvrdším prístupom voči Katolíckej cirkvi vygenerovalo celý rad teológov a vzdelancov, ktorí významne prispeli k obnove katolíckej teológie a vyformovaniu novej línie na definovanie vzťahu medzi kresťanskou vierou a spoločnosťou v spomínanom hermeneutickom kruhu.

Celá táto obnova sa nesie v znamení návratu k prameňom, čo v praxi znamená nové preklady Svätého písma z pôvodných jazykov a relektúru diel cirkevných otcov, ktorá sa nakoniec ukáže ako kľúčová.

Tak sa dostáva do popredia otázka dialógu, ktorý v novoveku prvý raz nastolí pápež Pavol VI. uprostred Druhého vatikánskeho koncilu v slávnej encyklike Ecclesiam suam. Jej revolučnosť nespočíva len v nastolení témy a stanovenia dialógu ako hlavného pastoračného nástroja, ale v definovaní okruhov, kde sa má uplatniť: kresťanské cirkvi, iné náboženstvá, sekulárna kultúra a vnútri samotnej Katolíckej cirkvi.

Duch Svätý nás naučí všetko

Ak sa pýtame, či v reflexii spomínaných tém cirkev nezachádza priďaleko a neriskuje stratu správneho chápania pravej viery, história prvého tisícročia dosvedčuje, že dialóg s konfrontáciou možné sú a že prínosy prevažujú nad stratami. Nie je to iba táto praktická skúsenosť minulosti, ale aj Božie slovo, ktoré poskytuje dôvod na odvahu.

Samotný Boží Syn hovorí, že zostáva s nami až do konca sveta v Duchu Svätom, ktorý nás má naučiť a pripomenúť všetko, čo nám Ježiš odovzdal. Cirkev je božskou inštitúciou, čiže Duch Svätý je garantom zachovania pravej viery.

Z tejto jeho prítomnosti sa odvodzuje pneumatologický princíp „sensus fidei“, ktorý hovorí, že cirkev ako celok sa nemôže mýliť vo viere práve pre prítomnosť Božieho Ducha, ktorý dáva veriacim cez všeobecné kňazstvo prijaté vo sviatosti krstu schopnosť rozlišovať vo viere pravé od falošného.

Všetky tieto úvahy smerujú ku konštatovaniu, že téza „moderná spoločnosť ovplyvnila sebachápanie cirkvi“ nie je priznaním sa k liberalizácii kresťanskej viery ani argumentom na odmietnutie Druhého vatikánskeho koncilu z dôvodu následného úpadku viery v euroatlantickom priestore, ale faktom, ktorý vyplýva zo samotného Ježišovho posolstva a jeho požiadaviek na budúcich učeníkov.

Táto téza skôr potvrdzuje, že vzájomná interakcia medzi kresťanskou vierou a svetom urobila kresťanskú vieru vďaka obnovenému sebachápaniu cirkvi zrozumiteľnejšou.

Mozaika obrazov cirkvi

Základné sebachápanie cirkvi vychádza zo Svätého písma a z Tradície, najmä z Nového zákona. Cirkevní otcovia pri lektúre starozákonných textov nachádzajú predobrazy tohto Ježišom založeného spoločenstva.

Božie zjavenie v Písme a Tradícii ponúka mnoho obrazov cirkvi, ktoré spoločne napomáhajú pochopiť, čím cirkev v skutočnosti je. V dejinách sa niektoré z nich stávali dôležitejšími ako ostatné v závislosti od interakcie so spoločnosťou. Žiaden z nich však nie je exkluzívny.

Skôr sa zdá, že ich mnohosť je výhodná, lebo umožňuje vyzdvihnúť tie vlastnosti cirkevného spoločenstva, ktoré sa v danom dejinnom okamihu javia ako najdôležitejšie. Nie je nič nezvyčajné, ak je jeden model prekonaný iným. Nie je to jeho popretie, skôr sa do popredia dostáva obraz cirkvi, ktorý ju s ohľadom na jej dejinné úlohy a najmä úlohu sprostredkovať posolstvo evanjelia každému jednotlivcovi robí zrozumiteľnejšou.

Schopnosť cirkvi vytvárať z ľudí spoločenstvo ako sieť neformálnych osobných vzťahov je pre súčasného človeka silným benefitom, pre ktorý sa dostáva do užšieho vzťahu s cirkvou.Zdieľať

V novovekej ekleziológii je možné vidieť vývoj od tzv. pyramidálneho modelu po Tridentskom koncile cez zdôrazňovanie cirkvi ako Kristovho tajomného tela až po model Božieho ľudu uprednostnený Druhým vatikánskym koncilom po súčasnú dominantnú ekleziológiu komúnia.

Tendencia zdôrazňovať pri sebachápaní cirkvi v súčasnosti práve komúnio ako spoločenstvo nie je náhodná. Skôr sa javí ako intuitívna odpoveď na aktuálne požiadavky jednotlivca.

Filozofi postmoderny často našu epochu charakterizujú ako individualistickú a vidia človeka, ktorému chýbajú korene v podobe stabilnej rodiny či iného spoločenstva, v ktorom by sa cítil isto. Keďže sme spoločenské tvory, prehnaná individualizácia nám nevyhovuje a hľadáme sieť neformálnych osobnejších vzťahov.

Preto sa dnes o cirkvi často hovorí ako o spoločenstve spoločenstiev a schopnosť cirkvi vytvárať z ľudí spoločenstvo ako sieť neformálnych osobných vzťahov je pre súčasného človeka silným benefitom, pre ktorý sa dostáva do užšieho kontaktu a vzťahu s cirkvou.

Žijeme v modernej spoločnosti. Môj moderný spôsob života, ktorý zahŕňa všetko možné, ovplyvňuje prežívanie mojej viery. Platí to aj naopak. Sila mojej viery koriguje a reguluje môj život v modernej spoločnosti tak, aby mi nebránil v raste viery a zároveň ma neizoloval od súčasného života. Platí to pre jednotlivca aj pre cirkev.

Moderná spoločnosť ovplyvnila cirkev nie v tom zmysle, že by preformátovala jej jadro alebo ciele, ale pomohla jej inkulturovať sa do každého prostredia, aby účinne ohlasovala evanjelium a pritom zostala verná svojmu Zakladateľovi.