Slovo kňaza Kresťanská sloboda

Počas nedávneho filmového festivalu som v košickom Kulturparku navštívil premietanie filmu Tiché dievča (The Quiet Girl, Írsko, 2022).

Hlavnou postavou príbehu odohrávajúceho sa zhruba pred štyridsiatimi rokmi na írskom vidieku je deväťročné dievča Cáit.

Vyrastá v prostredí veľmi chudobnom na lásku. Zanedbáva ju otec – neverný povaľač a alkoholik – i mama utrápená vzťahom s bezduchým mužom a starosťou o kŕdeľ detí.

Filmový titul charakterizuje Cáit ako tiché dievča; v skutočnosti ide o bytosť, ktorá sa neprejavuje, usiluje sa byť neviditeľnou. Je to stratégia prežitia vo svete, v ktorom pozornosť spravidla znamená len ďalší ubližujúci výlev nespokojnosti, hnevu či posmievania.  

Zvratom v príbehu je leto, ktoré Cáit z rozhodnutia rodičov strávi na farme u svojich bezdetných príbuzných Eibhlín a Séan. V priebehu prázdninových mesiacov zažije v tomto prostredí pravý opak toho, na čo je zvyknutá doma: skúsenosť láskavého prijatia manželmi, ktorých život zasiahla tragická smrť vlastného dieťaťa.

Eibhlín a Séan si postupom času tichú Cáit veľmi obľúbia a venujú jej starostlivú pozornosť.

Pre Cáit je vzťah s príbuznými ako pokropenie živou vodou. Pod jeho vplyvom sa pomaličky otvára jej zablokovaná osobnosť.

Dej filmu završuje scéna rozlúčkového objatia so Séanom, keď Cáit mimovoľne zašepká „otecko“. V tomto jednom slove je nachádza pointa celého príbehu: je o sprostredkovaní rodičovskej lásky, o duchovnom otcovstve.

Kresťanstvo sa vo verejnom priestore často prezentuje tak, akoby nebolo ničím viac než systémom tradičnej morálky projektovaným s výlučným cieľom obmedzovať ľudskú slobodu.

Pointou kresťanskej viery je v skutočnosti sprostredkovanie lásky nebeského Otca.

„Kto redukuje kresťanské náboženstvo na určitý druh moralistickej doktríny, sa vlastne priznáva, že o jeho podstate toho veľa netuší.“Zdieľať

Človek s možnosťou vstúpiť do duchovnej sféry života je slobodnejší ako ten, kto takú možnosť nemá. Komu je daná možnosť poznať pravdu, je slobodnejší ako ten, kto pravdu a priori odmieta.

Kto si neužíva tento svet a má prístup k Otcovej milosti, je na tom omnoho lepšie ako ten, kto si dopraje všetok luxus, ale nadprirodzený život sprostredkovaný vierou nepozná. Život ohraničený utrpením a smrťou je v skutočnosti väzením; reálnym vyslobodením je vzkriesenie a večný život.

„Túto slobodu,“ hovorí apoštol Pavol, „nám vydobyl Kristus.“ „Lebo ste nedostali ducha otroctva, aby ste sa museli zasa báť, ale dostali ste Ducha adoptívneho synovstva, v ktorom voláme: ‚Abba, Otecko!‘“

Prístup do domu nebeského Otca pochopiteľne sprevádza istý domový poriadok, ktorého zachovávanie sa od nás očakáva. „Neviete, že vaše telo je chrámom Ducha Svätého, ktorý je vo vás, ktorého máte od Boha, a že nepatríte sebe?“ „Lebo my sme povolaní pre slobodu; len nedávajme slobodu za príležitosť telu.“

Kto redukuje kresťanské náboženstvo na určitý druh moralistickej doktríny, sa vlastne priznáva, že o jeho podstate toho veľa netuší.

Pravdou je, že bez daru viery sa kresťanstvo poznať nedá. Preto sa ani nemožno čudovať, že redukčným omylom trpí aj mnoho ľudí, ktorí sú inak vzdelaní a múdri.

Ježiš to komentuje slovami, že Otcovi sa páčilo skryť tieto pravdy pred múdrymi a rozumnými a zjaviť ich maličkým.

Tým, ktorí majú slobodu byť maličkými, adresuje slová: „Vezmite na seba moje jarmo a učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom; a nájdete odpočinok pre svoju dušu. Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké.“