CampFest ’23 Predpovede počasia boli hrozivé, festival slnečný

CampFest pripravuje každé leto Mládež pre Krista, misijná organizácia, ktorú tvoria ľudia z rôznych cirkví.

CampFest má už 25 rokov, čo je úctyhodné číslo vzhľadom na to, o aký organizačne, logisticky či finančne náročný festival ide.

Na Slovensku je viacero kresťanských festivalov, ale tento je výnimočný nielen svojím silným ekumenickým charakterom, ale aj tým, že sa koná na lúkach rozprestierajúcich sa popri Čiernom Váhu a obkolesených lesmi Nízkych Tatier.

Stanové mestečko cez deň schlo, v noci moklo. Foto: Mediálny tím CampFestu

Atmosféru teda dotvára aj divoká prírodná kulisa a počasie pritom zohráva podstatnú úlohu. Aj vďaka nemu je každý CampFest iný. Občas horúci, občas upršaný, boli už aj záplavy či mrazivé rána.

Aj toto však láka na festival mladých ľudí a aj veľa ľudí z Česka. Česi sem nechodia len ako obyčajní návštevníci, mnohí tu slúžia ako dobrovoľníci, vystupujú v programe, vedú chvály alebo slúžia ako kresťanskí poradcovia.

Takže CampFest prirodzene spája nielen kresťanov rôznych denominácií, ktorí spolu chvália a oslavujú Boha, ale je tu silný rozmer slovensko-českej vzájomnosti, tentoraz po kresťanskej línii.  

Je milé, keď na hlavnom večernom programe Július Slovák žehná „tejto krajine“ a z hľadiska sa ozve prosebný výkrik: „Aj Česku!“

Kto je presvedčený o tom, že Česi zavrhli spiritualitu a úplne sa odklonili od Boha, mal by ísť na CampFest a prejsť sa po parkovisku. Možno každé štvrté auto má českú ŠPZ. Alebo si už pri registrácii musí všimnúť, že ho obsluhujú aj českí dobrovoľníci.

Pamätníci, ktorí boli na všetkých ročníkoch, spomínali, že úplne prvý CampFest bol v roku 1999 vo Východnej, potom sa usídlil až do roku 2006 pod Tatrami. Ale bolo treba nájsť nové vhodnejšie miesto a aj trvalejšie. Niečo veľmi špeciálne. A to sa aj nájsť podarilo.

Chill out zóna, kde sa oddychovalo či rozjímalo. Foto: Pavol Kováč

Na predaj bol vtedy ranč na konci Kráľovej Lehoty, ale bol pre organizátorov CampFestu veľmi drahý. Ale tá myšlienka žila a šírila sa – že je tu ten ranč.

Marián Lipovský, líder skupiny Timothy, rozmýšľal, čo s tým, a mal priateľa Jeremyho, ktorý je zo Severného Írska. Ten sa myšlienkou nadchol, založil v banke svoj dom aj svoju firmu, zobral si pôžičku a ranč pre slovenské združenie Mládež pre Krista kúpil.

Marián Lipovský z kapely Timothy Nehráme preteky, v ktorých vyhrá jedna cirkev nad druhou

Monika Ostrovská

Rozhovor s Mariánom Lipovským o troch desaťročiach kapely Timothy, Campfeste, Mládeži pre Krista a spolupráci medzi cirkvami.

Mariánovi Lipovskému vtedy povedal, že keby ten ranč nekúpil, bol by len obyčajným malým podnikateľom, ale tým, že dal Bohu priestor a spojil sa so slovenským tímom, mal príležitosť pre kroky viery, ktoré by inak asi nevykonal.

Do Čierneho Váhu išli tento rok len tí otužilejší. Foto: Pavol Kováč

V zlatej ére CampFestu na ranč chodievalo aj sedemtisíc ľudí, Mládež pre Krista sa čoraz viac zlepšovala a posúvala svoj festival na vyššiu úroveň. Dokázali už tieto masy nielen ubytovať a nasýtiť, ale celý areál budovali a stále budujú ako príjemné miesto, ktoré ponúka rôzne možnosti na oddych, rozjímanie, zážitky či užívanie si radosti zo spoločenstva a priateľov.

Aj vďaka stovkám dobrovoľníkov tu všetko funguje a návštevníci si môžu svoj pobyt na ranči užívať.

Stovky dobrovoľníkov zo Slovenska aj Česka sa starali o to, aby všetko fungovalo. Foto: Mediálny tím CampFestu

Niektoré spoločenstvá sem chodievajú roky, a tak tu dnes vidno napríklad starých rodičov s vnukmi alebo rodiny s malými či väčšími deťmi. (Program pre deti je nevyhnutnou súčasťou CampFestu.)

CampFest sa tak zmenil na festival pre všetky generácie. Mnohé páry sa práve tu na CampFeste zoznámili, preto sa sem radi vracajú, niektorí mladí ľudia práve tu urobili konverziu a niektorí z nich sa dokonca neskôr stali kňazmi či kazateľmi, preto prichádzajú slúžiť iným.

CampFest nesie svoje ovocie.

Samozrejme, dominujú mladí ľudia, ktorí túžia po prebudení vo viere, po osobnom a veľmi živom vzťahu s Bohom aj po prežívaní svojej viery v spoločenstve. O evanjelizáciu a prebudenie mladej generácie išlo CampFestu od začiatku.

Eva Hrešková z bratislavského Spoločenstva Martindom a jej vystúpenie na tému: Viem, kto som? Foto: Pavol Kováč

CampFest síce vznikol z iniciatívy evanjelikálov a ľudí z protestantských cirkví, ale postupne naň začalo prichádzať aj čoraz viac katolíkov. Aj preto, lebo katolícky Festival Lumen je typickým mestským festivalom. A toto je niečo iné. Oba festivaly si preto nekonkurujú a spolupracujú.

Organizátori CampFestu hovoria, že už minimálne polovicu návštevníkov tvoria katolíci. Preto sú tu pre nich aj omše a tento rok tu po celý čas spovedali štyria kňazi. A bolo tu už vidieť aj dvoch pravoslávnych kňazov, ktorí sa prišli pozrieť, čo sa to tu deje.

Podstatné však je, že tu vzniká prirodzená ekuména, ktorá nepotrebuje žiadne dokumenty či komisie. Na webovej stránke CampFestu je to vymedzené takto: „Snažíme sa budovať spoluprácu a vzťahy naprieč cirkvami, spoločenstvami a kapelami a túžime tak do zápasu za túto generáciu vstupovať SPOLU. V podstatnom chceme mať jednotu, v nepodstatnom dávať slobodu, vo všetkom však mať lásku.“

Medzi kresťanskými poradcami boli aj rehoľné sestry. Vpravo jeden zo spovedného tímu – kapucín Robert. Foto: Pavol Kováč

V predcovidových časoch chodievalo na CampFest šesť- až sedemtisíc ľudí. Izolácia ľudí v pandemických rokoch spôsobila aj to, že návštevníci sa nevrátili rýchlo a ani hneď. Tohto roku možno mnohých odradila katastrofická predpoveď počasia. Dokonca sa nad rančom malo v čase CampFestu nakopiť niekoľko búrok z rôznych smerov.

Tí, čo sa nedali odradiť počasím, boli napokon prekvapení. Počas dňa bolo príjemne, občas dokonca opaľovalo – a hlavne nepršalo. Iba noci boli naozaj búrkové. Takže tí, ktorí stanovali na lúke, prežívali v noci aj skúšku odvahy.

Ale nevyzeralo to tak, že by ľudia boli zastrašení a húfne odchádzali. Silná búrka prišla aj počas záverečného večera, keď má atmosféra vrcholiť a keď sa dejú rôzne krásne veci.

Atmosféra pri chválach. Foto: Mediálny tím CampFestu

Lenže búrka spôsobila, že bolo nutné brať do úvahy bezpečnosť návštevníkov. A boli aj momenty, keď v hangári nebola elektrika. Nenastala panika, ľudia v tme spievali známe chválové pesničky. Pre niekoho bola možno práve táto chvíľa vyvrcholením programu.

Nebol v tom strach, rezignácia, smútok či hnev, že program nebeží, ako má. Bola v tom fascinácia silou spoločenstva, ktoré sa zomkne a v tme začne spievať Yeshua... Alebo keď v tej tme Július Slovák iba s akustickou gitarou spieval o nekonečnej láske.

Organizátori napokon zverejnili takúto reflexiu: „A vďaka búrke bolo zrazu úplne jasné, že ani na každoročne sa zlepšujúcom festivale s vynikajúcou produkciou nesmieme prísť o tieto momenty...“

Hlavný hangár vydržal všetky dažde a búrky. Foto: Pavol Kováč

Ale nešlo len o kapely, spev, hudbu, chvály. Na CampFeste sú aj semináre a diskusie. Jednu z nich mal aj denník Postoj a témou bola frustrácia z politiky (prepis podstatných častí diskusie prinesieme neskôr).

Mottom tohtoročného ročníka bola jednoduchá otázka: Kto si ty? Šéfka CampFestu Lýdia Rišová návštevníkov vyzvala, aby vytvorili spoločenstvo tých, ktorí sa neboja otvoriť svoje vnútro pred Bohom ani pred sebou samým. Najviac sa hovorilo o Otcovi.

Koordinátorka Campfestu Žena líderka má byť ostrieľaná, ale musí si dať pozor, aby jej nestvrdlo srdce

Monika Ostrovská

Rozhovor s Lýdiou Rišovou, ktorá sa v mladom veku stala šéfkou jedného z najväčších kresťanských festivalov na Slovensku.

Vlado Žák zo spoločenstva Otcov dom tvrdí, že spoznanie Boha ako svojho milujúceho Otca je pre dnešnú „fatherless generation“ kľúčové. A pripomínalo sa, že nie je dôležité hovoriť o márnotratnom synovi, ktorý sa vrátil domov, ale skôr o dobrotivom otcovi, ktorý ho s láskou prijal.

Vystúpilo viacero zahraničných hostí, ale vyvrcholením festivalu bolo vystúpenie ESPÉ s Júliusom Slovákom a Timothy s Mariánom Lipovským. Foto: Pavol Kováč

Veľa sa hovorilo o identite, o hľadaní svojho miesta v živote, o svojej skutočnej hodnote a strachu pozrieť sa hlboko do vlastného vnútra. Kým musím byť, aby som sa cítil prijatý? Kto skutočne som? Kto diktuje smer môjho života?

A hangár bol nabitý, keď Martina a Slavo Polohovci, ktorí pôsobia na ranči v Kráľovej Lehote ako psychoterapeuti, prednášali o traumách a psychických problémoch, ktoré majú príčinu a riešenie.  

Aj kresťanskí poradcovia, ktorí pôsobili na CampFeste, hovorili, že tento rok sa veľmi často opakovala téma chýbajúceho či zlyhávajúceho otca. Zranenia mnohých ľudí pochádzajú práve z rodiny, kde chýba láska či láskavosť, pozornosť, prijatie. A z tráum, ktoré nie sú odhalené ani liečené.

A preto sa hovorilo tak veľa aj o inom otcovi, o tom s veľkým O.

Aj volejbal patrí k CampFestu, hralo sa na ihriskách aj medzi stanmi. Foto: Mediálny tím CampFestu

No CampFest nie je len vážny a boľavý, hoci otvára aj citlivé témy. Je tu veľa radosti – z priateľov, ktorých po roku stretneš, z prírody, hudby, dobrých koláčov či zo sýtej polievky.

Niekto posedával s priateľmi pri stane, niekto hral volejbal, niekto sa kúpal vo Váhu, niekto pozeral na zvieratá v minizoo a niekto sa utiahol do samoty a modlil sa či rozjímal.

Niekto prosil o prebudenie vo viere, niekto sa z neho tešil.

A niekto to všetko pozoroval a radoval sa.