Minizamyslenie Ten, kto nikdy nevybočí

Vo filme Dvaja pápeži sa po záhrade v Castel Gandolfe prechádzali pápež Benedikt XVI. s kardinálom Bergogliom, budúcim pápežom Františkom. Keď prišli na rázcestie, pápež povedal: „V tamtej časti záhrady som nikdy nebol.“ Bergoglio odpovedal: „Práve preto tam poďme.“

Ježišovi priniesli deti, aby na ne položil ruky a pomodlil sa. Ale učeníci ich okrikovali. (Mt 19, 13 – 16)

Učeníci sa pasovali do roly Ježišových sekretárov, bodyguardov a kontrolórov protokolu. Už dávno mali predstavu, kadiaľ by Ježiš mal ísť a s kým komunikovať. Radi by mu naordinovali vlastné mapy. Vlastne aj sebe. Je pohodlné chodiť po presne vykolíkovaných chodníčkoch. A tie podsúvať aj Bohu.

Lenže Boží Syn, ktorý sa v búrke prechádza po vlnách a keď treba nájsť stratenú ovcu, neváha ísť cestou-necestou, nepotrebuje naše GPS. Radi by sme ho nachádzali len na duchovných diaľniciach, a on je medzitým na úzkej, skoro nepriechodnej ceste.

Ten, kto nikdy nevybočí z pohodlnej cesty, neobjaví nič nové. Niekedy dokonca ani novú tvár Boha. Ježiš odbočil z cesty smerom k deťom. Okrem iného aj preto, lebo práve ony rady objavujú nové cestičky, lezú cez ploty či na stromy. Dokážu sa tešiť z toho, že objavili niečo nové. Aj napriek následnému kriku dospelých.

Aj v tomto potrebujeme zostať deťmi. A nebáť sa napriek dlho budovanej dôstojnosti občas vyliezť na strom. Ako Zachej (Lk 19, 1 – 10). Ako inak by spoznal Ježiša a získal pozvanie na spoločnú hostinu? (Jozef Husovský)