Diakonky na kresťanskom Západe (Reakcia)

Diakonky na kresťanskom Západe (Reakcia)

Ako historikovi medievalistovi mi nedá, aby som k článku Jána Krupu zo 16. mája nezaujal stanovisko. Robím tak čisto z profesionálnych a historiografických pohnútok, keďže interpretácie v predmetnom texte môžu viesť k omylom. Reakcia na článok Jána Krupu „Ženské diakonky: Sporná otázka v dejinách Cirkvi“.

Uvedomujem si, že Postoj nie je platforma vhodná na publikovanie vedeckej štúdie, ale keďže ide o mimoriadne citlivú a živo diskutovanú tému v cirkvi i mimo nej, vyžaduje si systematickejšie a triezvejšie historické pohľady aj v takomto mediálnom priestore. Preto je na mieste krátky dejinný diskurz a stručné ilustračné uvedenie do problematiky.

Text Jána Krupu sa chce venovať hlavne ranokresťanskému obdobiu, ale neodpúšťa si aj chronologický presah konštatovaním: «Pre náš argument má najzásadnejší význam Biancovej tvrdenie, že „táto forma inštitucionalizovaného ženského diakonátu zostala typická len pre kresťanský Východ a nepodarilo sa ju zaviesť na kresťanskom Západe“.» To, že o existencii diakoniek na kresťanskom (latinskom) Západe Maria Grazia Biancová nevie, ešte neznamená, že tu neexistovali.

Poznatky historikov a písomné pramene

Hneď na úvod treba povedať, že funkcia diakoniek sa udomácnila aj na kresťanskom Západe a historici o tom vedia už dávno (napr. Les ordines romani du haut moyen âge, 5 vols., ed. M. Andrieu, Spicilegium sacrum lovaniense, Études et documents 28, Louvain: 1956-65). Platí to minimálne pre oblasť, kde sa v stredoveku používal mozarabský rítus, dominujúci prevažne na území Pyrenejského polostrova. Ojedinelý výskyt v lokalitách neskoršieho Francúzska, Nemecka a Apeninského polostrova, kde sa v ranom stredoveku presadili iné liturgické ríty, je diskutabilnejší, hoci nie vylúčený. Z hľadiska časového sa písomné pramene ženským diakonátom zaoberajú zhruba od 4. do 12. storočia s rôznou intenzitou a vážnosťou. Ale poďme pekne poporiadku.  

Stredoveký kresťanský Západ, ktorý sa časom od kresťanského Východu odlíšil latinčinou ako liturgickým jazykom (dávno pred rokom 1054), poskytoval ženám hneď niekoľko liturgicky inštitucionalizovaných stavovských spôsobov, ako mohli v cirkvi vykonávať svoju službu. Dá sa povedať, že to, čo platilo pre mužov v zmysle jednotlivých stupňov posvätného rádu v rámci klerického stavu (napr. subdiakonátu, diakonátu a presbyterátu), malo svoj náprotivok v niekoľkých iných funkčných modeloch určených pre ženskú cirkevne inštitucionalizovanú angažovanosť. 

Z mozarabského rítu sa dodnes zachovali stredoveké rituály (knihy obradov) na priebeh voľby a ordinovanie žien za opátky (abatiše) – Ordo ad ordinandam abbatissam, De ordinatione et electione abbatisse. Okrem stavu opátky (najmä po rozšírení sa monasticizmu) bolo ďalšou možnosťou ako realizovať svoje ženské povolanie prijatie benedikcie, resp. konsekrácie do stavu panenstva, čiže zasväteného panenského života – Benedictio sive consecratio virginum, De ordinatione et consecratione virginum (znovuobjavené v cirkvi aj dnes, u nás napr. v Žilinskej diecéze).

Pomerne raritne sa z dnešného uhla pohľadu môžu javiť práve úrady diakoniek a kanonistiek. Zdieľať

Dobovo pomerne rozšíreným postavením bolo taktiež prijímanie do zasväteného vdovského stavu (moderným priekopníkom tohto starodávneho modelu je v súčasnosti Palermská diecéza na Sicílii), nehovoriac o zasväcovaní sa v rehoľnom povolaní sľubmi chudoby, čistoty a poslušnosti v rámci Ordinatio sanctimonialium. 

Pomerne raritne sa z dnešného uhla pohľadu môžu javiť práve úrady diakoniek a kanonistiek. Pontifikále (liturgické knihy obsahujúce liturgické texty spojené s výkonom biskupského úradu, ako sú svätenia, požehnania a vysluhovania sviatosti birmovania) ešte z desiateho storočia poznajú ordináciu opátiek a regulárnych kanonistiek (Ordinatio abbatissae canonicam regulariam profitentis), čo sú ženské ekvivalenty ich mužských náprotivkov.

Rovnako sú niekde zachované pápežské poverenia pre biskupov (trebárs Benedikt VIII. v roku 1018 biskupovi v Porto) na právo udeliť ordináciu okrem biskupov, kňazov, diakonov a subdiakonov aj diakonkám (Pari modo concedimus et confirmamus vobis vestrisque successoribus in perpetuum omnem ordinationem episcopalem, tam de presbyteris quam diaconibus vel diaconissis seu subdiaconibus). Alebo ešte v 10. storočí biskup Atto z Vercelli v jednom zo svojich listov spomína zbožné ženy, ktoré sú ordinované (Ad adjumentum virorum etiam religiosae mulieres in sancta ecclesia cultrices ordinabantur.).

Podobne povestný kánonista z 13. storočia Viliam Durant (biskup v Mende, Francúzsko) zmieňuje rituál o ordinovaní diakoniek (De ordinatione diaconissae), pričom dodáva, že kedysi sa v cirkvi udeľoval aj tento úrad, ale už v jeho dobe neexistoval. Doplnil aj historický poznatok  o tom, že minimálna veková hranica pre diakonku bola 40 rokov (Diaconissa olim, non tamen ante annum quadragesimum, ordinabatur hoc modo.).

Diakonka nerovná sa diakon 

Ako vyzerala taká dobová činnosť abatiše alebo diakonky? Treba povedať, že ich služba (ministerium vyplývajúce z úradu, ktorý im bol zverený) nebola určená celému cirkevnému spoločenstvu v tej podobe, ako mu slúžili muži opáti a diakoni. Bola určená konkrétnemu spoločenstvu, vyčlenenej skupine s pomerne obmedzenými právomocami (v porovnaní s mužskými nositeľmi týchto úradov). Často diskutovanou záležitosťou je vysluhovanie sviatosti krstu v osobe diakonky. Krst vysluhoval predovšetkým presbyter (diakon bol v úlohe pomocníka) a od 3. storočia si túto právomoc na jeho úkor prisvojil dokonca biskup (kvôli zmene krstného rituálu v tzv. consignatio, čo bolo vkladanie rúk a modlitba). Takže diakon, a už vôbec nehovoriac o diakonke, neprichádzali do úvahy. Krst sa stal súčasťou diakonského portfólia až v čase, keď sa v cirkevnej praxi na diakonky už dávno zabudlo. 

Funkcia opátky a diakonky sa z nevyhnutných liturgických a praktických dôvodov mohla realizovať v kláštoroch. Ženské mníšske rehole (mali prísnu klauzúru a raný stredovek rozhodne netrpel na prebytok kléru) boli trebárs vo vykladaní Najsvätejšej Sviatosti na uctenie často odkázané samy na seba. Preto činnosť, spojenú s manipuláciou s eucharistiou (vrátanie sv. prijímania ťažko chorých sestier a žien), prípadne s predčítaním evanjeliovej perikopy pri niektorých príležitostiach mimo sv. omše, vykonávali opátky a dobové diakonky. Je veľmi dôležité vedieť delikátne rozlíšiť, že existencia diakoniek a ich úloha v cirkvi nebola chápaná sakramentálne (ako v prípade muža diakona) ani sa nijako nespájala s príslušnosťou ku klerickému stavu s podielom na výkone učiteľského úradu cirkvi. 

Ďalším historicky preukázateľným dôvodom, že ženský diakonát na latinskom Západe nebol chápaný rovnocenne s mužským, je skutočnosť, že na mužský sa automaticky (ex offo) vzťahovalo benefícium (cirkevnou autoritou ustanovené právo na majetkový úžitok spojený so zastávaním zvereného cirkevného úradu), ale na ženský nie. Totiž každý, kto sa prijatím akéhokoľvek svätenia (aj nižšieho ako diakonského) stal súčasťou klerického stavu, musel dostať benefícium (hoci akokoľvek malé).

V opačnom prípade by upadol do iregularity a vzťahovali by sa na neho sankcie dobového kánonického práva. Stredoveké koncily a synody tému benefícií riešili pomerne často a obšírne (definitívne to pre stredovek uzavrel až Tridentský koncil v 16. stor.), pričom nikde sa v tomto kontexte nespomínajú diakonky, čiže sa na ne nevzťahovali rovnaké kánonické právomoci a povinnosti ako na diakonov. 

Zo súdobého kultúrno-náboženského kontextu je známe, že z vyššie uvedených „ordinácií“ ženám automaticky nevyplývali rovnaké kompetencie ako v prípade mužov. Povedzme žena, hoci bola v miestnej monastickej komunite vo funkcii opátky a disponovala insígniami (prsteň, berla a pektorále), v čom si bola podobná s mužským opátom, nenosila mitru a v zmysle ordinácie iných osôb (nemohla nikoho svätiť, ani iné opátky či diakonky) nebolo jej služobné ministerium identické s mužským v tej istej hodnosti. To isté platí analogicky aj o rozdiele medzi diakonom a diakonkou. 

Zo súdobého kultúrno-náboženského kontextu je známe, že z vyššie uvedených „ordinácií“ ženám automaticky nevyplývali rovnaké kompetencie ako v prípade mužov. Zdieľať

Inou otázkou je dobové používanie a chápanie významu slov ordinatio, ordo, ordinare, consecratio, benedictio, electio atď. V ranom stredoveku dávali súčasníkom v cirkevnoprávnom jazyku iný zmysel, ako nadobudli o niekoľko storočí neskôr. Netreba zabúdať, že tieto technické termíny nemajú v rozdielnych kontextoch použitia rovnaký význam. V prípade mužskej ordinácie išlo o vstup do ekleziálneho posvätného rádu s jeho presne definovanou postupnosťou. Je viac ako otázne, či sa to dá povedať v rovnakej miere aj o diakonkách. Skôr nie. Vyčerpávajúcim spôsobom podal analýzu týchto pojmov v roku 1984 popredný teológ II. Vatikánskeho koncilu, dominikán Yves Congar (Note sur une valeur des termes ordinare, ordinatio, Revue des sciences religieuses 58).

Zhrnutie

Záver z tohto pokusu o krátky a prehľadný náčrt problematiky je zrejmý: diakonky na kresťanskom Západe existovali a plnili špecifické úlohy. Reprezentovali jednu z viacerých možností, ako osobitným spôsobom a za určitých okolností realizovať ženskú spiritualitu v inštitucionalizovanej podobe. Stručne povedané, status diakonky sa nechápal ako súčasť klerického stavu v postupnosti ordinácie od najnižšieho svätenia až po presbyterát. Ženský diakonát nebol ordináciou v pravom slova zmysle klerickej ordinácie à la vstupovanie do posvätného rádu, ako ho cirkev chápala v prípade mužských diakonov. Ženský diakonát nemal žiadny ordinačný predstupeň ani poststupeň a nepredurčoval jeho nositeľku k sakramentálnej službe tak, ako to bolo v prípade mužského diakonátu.

Je mi jasné, že v niekoľkých populárnejšie uchopených odsekoch sa táto téma nedá odinterpretovať vyčerpávajúcim spôsobom. Na druhej strane je ich cieľom predchádzať zavádzaniu a nepresnostiam. Momentálne je na ešte kompetentnejších historikoch a teológoch z celého sveta, aby túto problematiku podali čo najobšírnejšie, historicky čo najobjektívnejšie a hlavne v kontexte a súlade s cirkevnou tradíciou. Sám som zvedavý, ako to dopadne.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo