Svedectvo kňaza Modlitba ma prinútila opustiť Ruskú pravoslávnu cirkev

Siedmeho februára 2023 som ešte ako kňaz Ruskej pravoslávnej cirkvi nasadol do lietadla a opustil Svätú zem, kde som slúžil ako člen Ruskej cirkevnej misie v Jeruzaleme.

Až po pristátí v Antálii (Turecko) som na sociálnych sieťach zverejnil príspevok, v ktorom som oznámil svoj odchod z Ruskej pravoslávnej cirkvi a svoj úmysel nevrátiť sa do Ruska. Predchádzali tomu mesiace ťažkých úvah a, nebudem tajiť, morálnej neistoty.

Praktizujúcim pravoslávnym kresťanom som sa stal v roku 2008, keď som študoval na Polytechnickej univerzite v Petrohrade. Po nastúpení na Petrohradskú teologickú akadémiu som spočiatku mal „antiintelektuálne“ nálady. Ale už počas magisterského štúdia, keď som analyzoval ekleziológiu pergamonského metropolitu Jána (Zizioulasa), som pocítil obnovenú náklonnosť k poznaniu, tentoraz humanistickému, a svoju budúcnosť som videl spätú predovšetkým s akademickým prostredím.

Zomrel Ioannis Zizioulas Pergamonský metropolita bol jedným z najoriginálnejších teológov našej epochy

Ján Krupa

Silne zdôrazňoval úlohu biskupa v liturgii, preto miestnu cirkev chápal ako eucharistické spoločenstvo zhromaždené okolo biskupa.

Po ukončení magisterského štúdia na teologickej akadémii a po nastúpení na postgraduálne štúdium ma vyslali najskôr do Grécka na štúdium jazyka a potom na Cyprus na ešte jedno magisterské štúdium.

Počas pobytu na Cypre som dostal ponuku pokračovať vo svojej službe v Jeruzaleme. Dôvody boli jednoduché: som hieromonach a plynule ovládam modernú gréčtinu. V tom čase som nevedel takmer nič o Ruskej cirkevnej misii v Jeruzaleme, ale s radosťou som prijal túto ponuku. Od svojich dvanástich rokov som chodieval do Izraela na letné návštevy k starým rodičom, až do smrti mojej starej mamy.

Služba v Jeruzaleme mi nebránila pracovať na mojej magisterskej diplomovej práci na Cypre a povzbudila ma, aby som pokračoval vo výskume, špecializujúc sa na ekleziológiu svätého Augustína. Pri práci mi pomáhalo spoznávanie života Jeruzalemskej pravoslávnej cirkvi a rôznych kresťanských spoločenstiev vo Svätej zemi. Na kurzoch hebrejčiny som si užíval interakciu so spolužiakmi z veľmi rôznorodého kultúrneho a náboženského prostredia.

Samotná idea násilia, idea vojny ako taká, je mi cudzia, rovnako ako pravdepodobne mnohým kresťanom. Svet je však plný násilia a ozbrojené konflikty sú niekde vonku neustále. Musím sa priznať, že nie všetky sa ma dotýkajú rovnakým spôsobom. Určite sa nájdu aj mimoriadne citliví ľudia, ktorých správa o tragédii vždy veľmi zasiahne, nech sa stane kdekoľvek.

Mnohých z nás asi zarmucuje nespravodlivosť a krutosť, ale vo všeobecnosti sa nezamýšľame nad vojnami hlboko a vážne. Inými slovami, máme právo voľby zostať vnútorne nezainteresovaní na tragédii, a navyše toto právo zostať nezúčastnený je zvyčajne pasívne.

Kde sú však tieto hranice? Kedy už nemôžem vojnu vypúšťať z hlavy? Kedy už nie je možné zostať nezúčastnený? Hoci je možné nielen zostať pasívne nezainteresovaný do vojenských akcií na opačnom konci sveta a niekedy o nich dokonca vôbec nevedieť, rusko-ukrajinská vojna, ktorá trvá vlastne už niekoľko rokov a 24. februára 2022 vstúpila do svojej horúcej fázy, sa pre mňa stala mimoriadne akútnym problémom.

Modlitba

Keď vypukla otvorená vojna, kultúra nenávisti naplnila doslova všetko a bolo nemožné zostať ňou nezasiahnutý. Stala sa nezlučiteľnou s mojím kresťanským svedomím. Najhorším prejavom tejto kultúry bolo ospravedlňovanie vrážd a dokonca ich požehnávanie zo strany Ruskej pravoslávnej cirkvi.

Klérus Ruskej pravoslávnej cirkvi boli zbavený „pasívneho práva nezúčastňovať sa“ na kultúre nenávisti po tom, čo sa rozšírila prvá modlitba o vojne na Ukrajine, ktorá sa stále recituje v niektorých farnostiach Moskovského patriarchátu mimo Ruska. Vo všeobecnosti bola modlitba zjednodušená a obsahovala len náznaky želaní vojenského víťazstva, ale jedna veta vynikala: „Zabráňte cudzím národom, ktoré chcú bojovať a postaviť sa proti Svätej Rusi, a prekazte ich plány.“

Modlitba pre kresťana je skutočne čin, ktorý si vyžaduje, aby sme sa zapojili do vyslovených slov, a často obsahuje doktrinálne prvky. Preto si aj takáto modlitba vyžadovala prinajmenšom výnimočné intelektuálne úsilie, aby človek presvedčil sám seba, že zmätočná fráza sa nevzťahuje na „kolektívny Západ“, ale na ruské vojská, ktoré vtrhli na Ukrajinu.

Moje konanie bolo diktované jedinou túžbou: neprezradiť svoje názory a nedostať sa do otvoreného konfliktu s ostatnými členmi misie.Zdieľať

Ľutujem, že som nemal odvahu či morálnu silu verejne sa postaviť tomu, s čím som nesúhlasil. Preto som túto modlitbu čítal takmer stále, pričom vo svojom vnútri som vykonával práve tie mentálne cvičenia, ktoré vzťahovali slová o cudzích národoch na ruskú armádu. Mohol som si dovoliť neodrecitovať túto modlitbu iba vtedy, keď som slúžil v metochione Ruskej cirkevnej misie v Jerichu, kde nebol nikto, kto by si to bol mohol všimnúť a nahlásiť to mojim nadriadeným.

Na každej liturgii a utierni v misii sa táto modlitba vždy recitovala, aj keď som bol slúžiacim kňazom. Moje konanie bolo diktované jedinou túžbou: neprezradiť svoje názory a nedostať sa do otvoreného konfliktu s ostatnými členmi misie.

Ale ako čas plynul, táto modlitba a potom patriarchove slová na podporu vojny, udeľovanie cirkevných vyznamenaní účastníkom invázie a absencia slov súcitu a sústrasti Ukrajincom, ktorí trpeli vojenskými akciami – to všetko ma znepokojovalo a viedlo k tomu, že som si uvedomil svoju osobnú účasť na tom, čo sa dialo. Každým dňom mi bolo čoraz jasnejšie, že moje kresťanské svedomie si vyžaduje aktívnejší protivojnový postoj.

Strach

Áno, dlho som mal strach. Ťažko som si to priznával, skrýval som sa za hradbou sarkazmu, ale aj tak som sa bál. Bolo pre mňa bolestné a zahanbujúce mlčať nad všetkým, čo sa okolo mňa robilo a hovorilo v mene Ruskej cirkvi. Takisto som sa bál čokoľvek povedať v reakcii, pretože som veril, že budem ostrakizovaný.

A tak som v sebe hromadil bolesť, potláčal túžbu hovoriť podľa svojho svedomia a mlčanie som prelomil len vtedy, keď som sa rozprával s tými, ktorí ma chápali. Boli to väčšinou moji dlhoroční blízki priatelia z Ruska, z ktorých väčšina nepatrila do kléru. Hoci aj medzi mojimi spolužiakmi z akadémie boli takí, ktorí boli proti vojne, a dokonca aj takí, ktorí podpísali slávny list 300 duchovných, neodvážil som sa s nimi hovoriť, nechcel som ich ohroziť svojimi neistými rozhovormi.

Ale aj na komunikáciu s tými, ktorým som dôveroval a o ktorých spoľahlivosti som nepochyboval, som odchádzal ďaleko z areálu misie, aby ma nikto nepočul. Po celý čas ma skutočne zachraňovali moji jeruzalemskí priatelia a spolužiaci, z ktorých niektorí ani neboli kresťania, ale prejavovali mi sympatie a podporu, ktorú som od svojich spoluveriacich nemal vždy k dispozícii.

Nakoniec som sa rozhodol opustiť Ruskú pravoslávnu cirkev po Veľkej noci v roku 2022. Samotný odchod však nebol jednoduchý.

Nejaký čas som dúfal, pravdepodobne zo zúfalstva, že sa mi podarí zmierniť dôsledky nadchádzajúcich zmien, pripraviť začiatok nového života. Ale, žiaľ, vzhľadom na moje obmedzené zdroje nič z toho nebolo možné. Len to oddialilo môj odchod a dalo mi to čas na uvažovanie. A uvažovanie znamená pochybnosti. Možno sa veci ešte zmenia a mal by som počkať?

Ale znova a znova som bol svedkom skľučujúcich rozhovorov, zvyčajne medzi duchovnými misie, ktoré ma zbavovali akejkoľvek nádeje. Jedného dňa sa rozprávalo na kňazov, ktorí sa vyslovili proti vojne a ktorých odvolali z funkcie, hovorilo sa, že išli nesprávnou cestou a vo všeobecnosti boli vždy čudní. Uvedomil som si, že to isté by povedali aj o mne, že som „divný, blázon, zišiel som z cesty, zapredal som sa nepriateľom“.

Je desivé ocitnúť sa sám mimo známeho a pohodlného priestoru, vzdať sa túžob, myšlienok, plánov, ktoré sme roky opatrovali. Áno, človek by nemal prikladať veľkú dôležitosť plánom, aby neprivádzal Boha k smiechu nad nimi, ale povedané ľudsky, nie je to také jednoduché.

Otvorený list biskupom Ruskej pravoslávnej cirkvi Prečo ste zabudli na Božiu pravdu?

Sergej Čapnin

Obraciam sa na vás, pretože sa cítim vyčerpaný vaším nekonečným mlčaním o tom, čo je najdôležitejšie.

Som si vedomý svojho trochu privilegovaného postavenia. Mal som to „šťastie“, že ma rodičia vychovávali v duchu slobody a úcty k druhým. Dosť skoro som mal možnosť vycestovať za hranice bývalého Sovietskeho zväzu do Izraela. Dobré vzdelanie, najskôr v sekulárnej a potom v cirkevnej inštitúcii, ako aj znalosť niekoľkých cudzích jazykov takisto možno považovať za privilégium.

Toto všetko, ako aj priatelia a milujúca a podporujúca rodina mi umožnili uskutočniť môj plán odísť z Ruskej pravoslávnej cirkvi a nevrátiť sa do Ruska. Po príchode do Antálie a po krátkom pobyte u priateľov som mohol odísť na horu Atos, kde som sa trochu zotavil a mal som prvú nádej na znovuzískanie strateného vnútorného pokoja. Potom som vycestoval do jednej z krajín EÚ, kde čakám na rozhodnutie o mieste dlhodobého pobytu.

Dnes sa snažím nerobiť si žiadne dlhodobé plány, pretože si ešte nie som istý, ako sa vyvinú okolnosti. Môžem však hovoriť o nádeji: rád by som zostal v Európe a dokončil doktorandskú prácu o svätom Augustínovi, ktorú som začal písať pred šiestimi rokmi.

Donedávna som sa veľmi obával: bude príležitosť pokračovať v mojej kňazskej službe? Teraz však môžem povedať, že ma to až tak veľmi netrápi. Ak takáto príležitosť skôr či neskôr príde, budem rád. Momentálne ma však najviac zaujíma pokračovanie vo vzdelávaní, ako aj mníšsky život v kombinácii s akademickou prácou.

Pevne stojím na strane Ukrajiny. Žiaľ, teraz nemôžem prakticky nič urobiť, aby som pomohol jej statočným obyvateľom, ale neustále sa modlím za mier, ktorý môže zabezpečiť a zaručiť ukončenie násilia, a čím skôr nastane, tým viac životov, doslova i obrazne, bude zachránených.

Pôvodne publikované na publicorthodoxy.org. Z angličtiny preložil o. Ján Krupa.