Minizamyslenie Najväčší v kráľovstve

Položené otázky sú odpoveďami na to, kým sú vlastne tí, ktorí sa pýtajú. Učeníci riešili „ťažký problém“, kto z nich je väčší. A zaobalili to do tejto otázky:

V tú hodinu pristúpili k Ježišovi učeníci a pýtali sa: „Kto je podľa teba najväčší v nebeskom kráľovstve?“ On zavolal k sebe dieťa, postavil ho medzi nich a povedal: „Veru, hovorím vám: Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mt 18, 1 – 5. 10)

„Aké dieťa asi vtedy našiel (Ježiš) na ulici?“ pýta sa Eugen Drewermann a takisto hľadá odpoveď. „Môžeme si to predstaviť podľa detí, ktoré dodnes behajú po uličkách a bazároch arabských dedín a miest: dieťa v handrách, zavšivavené a zaprášené, ale s jasne žiariacimi očami, bosé, ale s ústami, ktoré sa uprostred chudoby smejú. To je dieťa, ktoré má byť vzorom vyhlasujúcim všetko ostatné za neplatné!“

Bolo toľko adeptov na toto čudné prvenstvo. Abrahám, Mojžiš, Eliáš alebo archanjel Michal či Gabriel. Ale dieťa-milión? Prečo práve ono?

Neraz sa domnievame, že k Bohu prichádzame skrze svoju dokonalosť. Máme pocit, že potrebujeme nájsť správne odpovede, správne „sväté“ miesta a robiť predpísané skutky. A potom na duchovnej výške nájdeme Boha.

A Boh sa paradoxne ukrýva v pokore. V pokore Márie pri zvestovaní, Ježiša od neúspešného hľadania pôrodnice až po potupnú smrť zločinca. A v pokore špinavého dieťaťa, ktoré nerieši, či je najväčšie, najlepšie alebo prvé. Vie iba to, že vo svojom živote bytostne niekoho potrebuje. A práve preto sa stáva najväčším. V Božích očiach a kráľovstve. (Jozef Husovský)