Slovo kňaza O Eliášovi, kyslých uhorkách a holuboch na parapete

Ak by som mohol začať zase raz trochu osobne a trochu dosť in medias res, zdôverím sa vám, že mi málinko trhá kútikmi úst, keď uvažujem, čo to Peter hovorí. Je pravda, že neviem, ako by som reagoval, keby som ja bol svedkom toho, ako sa niekomu oblečenie rozžiari viac ako halogénový svetlomet.

No povedzme si otvorene: chcieť napratať do akéhosi napochytro skonštruovaného stánku Eliáša, ktorého svojho času odniesol do neba ohnivý voz s rovnako ohnivými koňmi, a Mojžiša, tiež opradeného rozprávaniami o nanebovzatí, to je ľahko naivné. Nejako tak to dopadne, keď človek nevie, čo má povedať, ale zároveň sa nedokáže ubrániť potrebe aspoň čosi hlesnúť. A pritom stačilo zostať ticho, lebo akosi menej slov zaznieva tentokrát aj z Božej strany.

Kedysi, keď sa Boh podobne ako v tejto chvíli prihováral na vrchu, odovzdal Mojžišovi a ľuďom kamenné tabule s desiatimi slovami. Teraz ponúka už iba jedno Slovo, to, ktoré je mu najmilšie, nie také, čo vychádza len z úst, ale také, ktoré si od večnosti drží na srdci, to, ktoré v ľudských srdciach vykoná všetko, čo treba, a nevráti sa k Otcovi naprázdno, také, ktoré z ľudí neurobí služobníkov, ale spraví z nich dcéry a synov.

Mohlo by to pôsobiť aj celkom nábožne, ako sa Peter pokúša vmestiť Eliáša, Mojžiša a Ježiša do stanov, ale motív takého prístupu je vlastne iba málo nábožný: bál sa. Dovolím si potichu, nahlas takouto písomnou formou uvažovať, že za snahou natlačiť Ježiša do presne vymedzeného priestoru je aj po stovkách rokov stále to isté: strach. Keď sa bojíme, máme tendenciu natisnúť všeličo do presne vymedzeného priestoru a vákuovo to tam uzatvoriť, konzervovať.

Mohlo by to pôsobiť aj celkom nábožne, ako sa Peter pokúša vmestiť Eliáša, Mojžiša a Ježiša do stanov, ale motív takého prístupu je vlastne iba málo nábožný: bál sa.Zdieľať

Je to pochopiteľné: ak máme niečo v zaváraninovej fľaši, v hermetickom obale alebo v presnej definícii, budí to v nás dojem, že aspoň čosi máme pod kontrolou a dá sa s tým veľmi zvrchovane zaobchádzať. Lenže ono je to tak, že do hliníkovej konzervy môžete uložiť mŕtve sardinky, paradajkový pretlak alebo niečo také dynamické ako kyslé uhorky. No nech sa páči, už len veselo panovať. Zakonzervovať však nemôžeme napríklad objatie alebo bozk, alebo smiech. Nemôžeme ich ohraničiť a odložiť, nevieme zakonzervovať život. O to skôr sa do stanu nedá napchať Božie zjavenie, ktoré dáva nový život. Možno práve preto v hĺbke Petrovho srdca veľkolepá scéna de facto budí obavy.

Často mi prichádza na myseľ, že napríklad don Bosco alebo páter Pio by dnes veľmi neuspeli. Áno, náročky to formulujem trochu škandalózne, no myslím to tak, že don Bosco by s rovnakým projektom vzdelávania, hoci na tú dobu mimoriadne pokrokovým, teraz nepochodil: v súčasnosti máme totiž v našich zemepisných šírkach takú podobu školského systému, ktorá papierovo presahuje, o čo sa snažil vo svojej dobe don Bosco, teda aby mladí ľudia z nepriaznivých sociálnych pomerov mali aké-také vzdelanie.

Často mi prichádza na myseľ, že napríklad don Bosco alebo páter Pio by dnes veľmi neuspeli.Zdieľať

Podobne páter Pio so svojimi piatimi stigmami nemohol nevidieť, že ľudia si nemôžu dovoliť zdravotnú starostlivosť. Dnes by však jeho projekt popri našom zdravotnom systéme, ktorý papierovo presahuje to, o čo sa páter Pio snažil, vyznieval trochu obsolétne. A predsa boli títo muži vizionári a veľmi pokrokoví: vo svojej dobe videli viac a ďalej a nič na tom neuberá skutočnosť, že z dnešného pohľadu bolo to, čo sa im podarilo, menej ako náš formálny štandard. No o to skôr zaznieva otázka pre nás: A čo my? Zidealizovať minulosť, pochovať do zaváraninovej fľaše odvážne odpovede našich predchodcov a ponúknuť ich ako univerzálne riešenie na dnešok je odsúdené na obskúrne výsledky.

Vyruší nás napríklad aspoň trochu, koľko detí počas lock-downu zostalo v domácnosti s násilníckym rodičom, že sa u nich zvýšil počet pokusov o samovraždu a že potrebovali pomoc, ktorej niet? Naozaj nestačí zareagovať: „Čo je to za generáciu? My sme kedysi mali husi na dvore, a to bola terapia!“ Áno, rozumiem, možno keby sa aj dnes po našich žírnych nivách rozliehalo cvendžanie spiežovcov a naša omladina by sa ihrala pri struhách a bystrinách, nemusela by sa zaoberať novodobými výzvami.

Lenže ono to tak nie je a ruku na srdce: dnes vidíme dôsledky zanedbaných potrieb predošlých generácií. Budeme si zatvárať oči pred súčasnosťou alebo zareagujeme v našich časoch ako napríklad don Bosco a páter Pio zareagovali vo svojich? Možno aj preto nám Otec ukazuje premeneného Syna v prítomnosti Mojžiša a Eliáša: Mojžiš nám so Zákonom pripomína to, čo Boh už urobil, a Eliáš zas Božie prisľúbenia, aby sme dnes s odvahou hľadeli do budúcnosti.

Tŕpnem, aby sme náhodou nezostali na vrchu premenia, hoci Kristus od nás chcel, aby sme s ním zišli dole a sprevádzali ho v jeho utrpení: na oddeleniach nemocníc, kde sa na parapety zlietajú holuby, čo pacientom jedia obedy, v bytoch, kde plačú deti, ktorým nikto neverí, a v miestnostiach, kde plačú dospelí, prečo nepočuť tých, ktorých by bolo treba počuť. Obávam sa, že by sa predsa len mohlo stať, že budeme kdesi hore zo strachu pred životom konštruovať stany, zatiaľ čo Kristus už bude niesť kríž.