O donovi Gobbim, pastorácii na Záhorí, vlogovaní, ale aj o chudnutí sme sa rozprávali s farárom v obci Studienka Mariánom Vojtkom.

O donovi Gobbim, pastorácii na Záhorí, vlogovaní, ale aj o chudnutí sme sa rozprávali s farárom v obci Studienka Mariánom Vojtkom.
Mariánske kňazské hnutie založil taliansky kňaz Stefano Gobbi (1930 – 2011), známy aj ako don Gobbi, v roku 1972. Nástrojom, ktorým sa hnutie šíri vo všetkých častiach sveta, je kniha Kňazom, najmilším synom Panny Márie, známa aj ako Modrá kniha.
Mariánske kňazské hnutie (MKH) rozvíja v cirkvi vlastnú typickú aktivitu, ktorá spočíva v tom, že zhromažďuje kňazov a veriacich na stretnutiach modlitby a bratstva, ktoré nazýva večeradlá.
Zodpovedným za MKH na Slovensku je v súčasnosti kňaz Marián Vojtko, ktorý pôsobí ako farár v záhorskej obci Studienka.
Ako ste sa dostali k Mariánskemu kňazskému hnutiu (MKH)?
Bol som ešte chlapec, keď v roku 1980 zo seminára v Bratislave vyhodili niekoľkých bohoslovcov za protestnú hladovku. Moji rodičia mali v tom čase v Bratislave na starosti manželské stretká. Tam sa zrodila myšlienka podporiť a povzbudiť týchto chlapcov, aby nemali pocit, že zostali sami.
Keďže vtedajší rektor seminára Petrovič bol strýko mojej mamy, tak to využila na získanie kontaktov na vyhodených bohoslovcov. Potom ich aj s inými ženami navštívila, aby cítili podporu, že nie sú sami. Zorganizovali pre nich aj tajné stretnutia niekde na chate. Keď chlapcov povolali na vojenčinu, chodili ich navštíviť do kasární, posielali im balíčky. Niektorí sa potom vrátili do seminára, ďalší sa oženili.
V tom čase na manželské stretká prichádzal aj jeden tajný kňaz z Prahy. Keďže vedel, že za týmito bývalými bohoslovcami chodia, priniesol v češtine Modrú knihu od dona Gobbiho s tým, že by to bolo pre nich možno dobré. Knihu potom mama preložila do slovenčiny a začala sa medzi kňazmi šíriť. Niektoré večeradlá kňazov sa konali aj na našej chate. Takže Mariánske kňazské hnutie som spoznal počas svojho dospievania a istým spôsobom ovplyvnilo aj moje povolanie ku kňazstvu.
Takže v MKH ste odvtedy, čo ste kňazom?
Bol som už aj predtým. Nie je to o formálnom členstve. Do MKH patrí každý, kto chce a zasvätí sa Panne Márii. Ja som už ako bohoslovec sprevádzal dona Gobbiho, keď prišiel prvýkrát na Slovensko. Potom nás zavolal na celosvetové večeradlo do San Marína. Tie sa v súčasnosti konajú v Collevalenze neďaleko Ríma.
Ako si spomínate na dona Gobbiho?
Mal som najprv predstavu, že to bude svätec, ktorý sa vznáša pol metra nad zemou. (Smiech.) Ale zistil som, že je to obyčajný človek s typicky talianskou povahou. Bol veľmi milý.
Čo vám utkvelo v pamäti zo stretnutia s ním?
Keď sme chodili po Slovensku, často šoféroval auto sám – a to ako typický Talian. Aj to komentoval talianskym spôsobom. Nebol to človek vznášajúci sa v oblakoch. Na druhej strane bolo z neho cítiť, že žije svätým životom.
Nebol to teda nejaký fanatik...
To určite nie. Spomeniem jednu kuriozitu. V príhovoroch Panny Márie sa spomína odporúčanie nepozerať televíziu a nezaoberať sa svetskými vecami. Keď mal don Gobbi pri jednej návšteve Slovenska príhovor pre kňazov, povedal tam myšlienku, že všetko máme robiť v spojení s Kristom. Hovoril tam praktické veci: „Ráno vstanem, pomodlím sa, potom raňajkujem, tak raňajkujem s Kristom... A keď pozerám televíziu, tak ju pozerám s Kristom...“
Na to nejaký kňaz zareagoval slovami: „Vy ste povedali, že pozerať televíziu s Kristom, ale Panna Mária hovorí, že ju nemáme pozerať.“ A don Gobbi mu hovorí: „Ja som to povedal pre takých normálnych ľudí.“ (Smiech.)
A vy pozeráte televíziu?
Pozerám. Tam ide o to, aby sa to nepreháňalo a nepozerali sa blbosti. Teraz by to už možno bolo skôr o internete.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Ako ste sa dostali do vedenia MKH?
Neviem, či sa to dá nazvať vedenie, je to hnutie, ktoré si má Panna Mária viesť sama. Nemáme formálnu organizačnú štruktúru. V každej krajine si don Gobbi vyberal niekoho zodpovedného, aby sa tam nevnášal neporiadok a chaos. Mnohokrát sa objavia tendencie, že niekto chce večeradlá MKH zneužívať na svoje vlastné iniciatívy. A mojou úlohou je tiež byť v kontakte s centrom hnutia a tak sa snažiť duchovne viesť hnutie na Slovensku.
U nás bol týmto zodpovedným najprv pán profesor Amantius Akimjak, ktorý je kňazom Spišskej diecézy. Keď začal mať zdravotné problémy a tiež bol veľmi vyťažený na Katolíckej univerzite v Ružomberku, nemohol chodiť na svetové večeradlá a byť tak v aktívnom kontakte s donom Gobbim. A tak don Gobbi oslovil mňa. Nebol som veľmi nadšený, ale prijal som to.
Čo je v praxi vašou úlohou?
Zastrešujem organizáciu večeradiel. Nemám nejaké veľké organizačné schopnosti, preto mám radšej okolo seba ľudí, s ktorými môžem spolupracovať.
Možno je na škodu, že nemám väčšie organizačné vlohy, ale aj don Gobbi to vnímal tak, že si ho Panna Mária vybrala ako nástroj, ktorý nie je vždy vhodný, aby tak ukázala, že dielo si riadi ona sama. Možno je mojou úlohou nevynikať ako šéf, ale nechať riadiť Pannu Máriu.
Rozumiem. Ale predsa, čo je ešte vašou úlohou okrem organizácie večeradiel?
Nikde na svete nie je taká laická odozva ako na Slovensku, možno ešte v Južnej Amerike. Dosť k tomu prispela moja mama. Keď sa za komunizmu robili kňazské večeradlá, vymyslela systém, ako komunikovať s kňazmi a dávať im informácie, kedy a kde sa bude konať večeradlo. Napríklad poslala im pozdrav a pod známku napísala ceruzkou informácie.
Ešte za komunizmu sa kňazi dohodli, že celoslovenské večeradla budú dvakrát do roka, na konci apríla a na konci septembra, teda pred mariánskymi mesiacmi. Takto sa po páde komunizmu začali robiť aj laické večeradlá. Dnes sú už len raz do roka, lebo je to ťažšie organizačne zabezpečiť.
Koľko kňazov prichádza na večeradlo?
Mnohí kňazi chodia na miestne večeradlá, no na celoslovenské neprídu. Závisí to aj od toho, kde sa stretneme. Niektorí prídu na celoslovenské večeradlo, len keď to majú blízko. Priemerne sa nás zíde okolo dvadsať až tridsať.
A koľko kňazov je v MKH?
Nemáme oficiálnu evidenciu. Sú kňazi, ktorí na tieto večeradlá nechodia, ale konajú večeradlá s veriacimi vo svojej farnosti a hlásia sa k MKH.
Dá sa fungovať, keď nemáte oficiálnu evidenciu členov hnutia? Ako potom možno odovzdať vedenie ďalej?
Sám neviem, ako sa toho zbaviť. (Smiech.) Keď don Gobbi v roku 2011 zomrel, tak sa hľadal spôsob, ako pokračovať. Preto sa vytvorili isté pravidlá, ako ísť v hnutí ďalej. Zodpovední za hnutie z jednotlivých krajín sme potom zvolili generálneho zodpovedného, takže vedenie je teraz na ňom.
Keď pápež Ján Pavol II. chcel dať Mariánskemu kňazskému hnutiu oficiálne schválenie, poveril tým Kongregáciu pre klérus. A tak začal z jeho poverenia chodiť na celosvetové večeradlá neskorší kardinál Crescenzio Sepe. Žiadali dona Gobbiho, aby spísal nejaký štatút a dal hnutiu organizačnú štruktúru. Lenže don Gobbi cítil, že toto od neho Panna Mária nechce, a tak to ostalo otvorené.
Svätý Ján Pavol II. mal k hnutiu veľmi pozitívny vzťah. Don Gobbi s ním bol v osobnom kontakte. Na výročie jeho kňazskej vysviacky ho Ján Pavol II. pozýval koncelebrovať svätú omšu v pápežskej kaplnke. Keď sa potom pápežom stal Benedikt XVI., viacerí s obavou čakali, aký bude mať k hnutiu postoj. Kongregácia pre náuku viery, ktorú predtým viedol, síce voči hnutiu výhrady nemala, ale problém vznikol, keď žiadala dona Gobbiho, aby povedal, že príhovory v Modrej knihe sú jeho vlastné meditácie, a nie slová Panny Márie. On však odpovedal, že nemôže povedať, čo nie je pravda.
Ďalej už na neho netlačili, no niektorí mu vyčítali, že ide o neposlušnosť. Ale on nemohol vyhlásiť niečo, čo necítil ako pravdu. Napokon sa ukázalo, že postoj Benedikta XVI. bol iný. Keď prišiel na večeradlo prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov kardinál Ivan Dias, priniesol pozdrav a osobitné požehnanie od pápeža, s ktorým sa krátko predtým stretol. A biskup Giovanni D’Ercole spomínal, že od osobného tajomníka Benedikta XVI. vie, že pápež mával Modrú knihu položenú na nočnom stolíku pri posteli.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Posolstvá v Modrej knihe obsahujú zjavenia, ktoré mal don Gobbi?
To nie sú zjavenia, ale forma vnútorného hlasu. Panna Mária sa mu nezjavovala. Vnútorný hlas je charizma, s ktorou sa stretávame napríklad u svätého Jána z Kríža. Ide o myšlienky, ktoré sa objavili v jeho srdci alebo v jeho mysli bez toho, aby boli produktom jeho uvažovania.
Je kniha cirkevne schválená?
Modrá kniha má vo viacerých jazykoch cirkevné schválenie – imprimatur –, ale to sa týka obsahu, nie pôvodu myšlienok. Každý nový preklad musí mať imprimatur, ten v slovenčine dal ešte pán biskup Tondra.
Aby sme si to teda ujasnili, na Slovensku fungujete ako?
Keďže hnutie je spiritualitou, bez formálnej štruktúry, na Slovensku sme založili občianske združenie Máriina doba, ktoré vydáva rovnomenný časopis, a toto združenie nám slúži na formálnu činnosť, organizáciu a na šírenie myšlienok MKH.
Aké majú záväzky kňazi, ktorí sa hlásia k hnutiu?
Tieto záväzky sú tri: zasvätenie sa Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie, vernosť pápežovi a s ním zjednotenej cirkevnej hierarchii a šírenie mariánskej úcty medzi veriacimi.
V minulosti sa v súvislosti s Modrou knihou a donom Gobbim šírili rôzne apokalyptické výroky, ako sa na to pozeráte?
Don Gobbi zakazoval niečo vytrhávať z Modrej knihy alebo vydávať nejaké výňatky. Kniha obsahuje niektoré príhovory, ktoré boli venované apokalypse. Cieľom však nie je hľadať predpovede, ale žiť zasvätenie Panne Márii a pripravovať sa na triumf Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, ktorý má prísť. Nadväzuje to na Fatimu, kde to Panna Mária predpovedala.
Čo znamená výraz „triumf Nepoškvrneného Srdca“?
Nevieme, kedy príde a ako. Panna Mária však hovorí, že to bude spojené s príchodom Kristovho kráľovstva.
Naše predstavy môžu byť skreslené, ako boli skreslené aj predstavy apoštolov, keď Pán Ježiš vstal z mŕtvych. Pýtali sa ho: „Teraz už obnovíš kráľovstvo Izraela?“ Mali predstavu, že ho obnoví v Jeruzaleme, padne Rímska ríša a Izraelské kráľovstvo bude vládnuť celému svetu. Až neskôr pochopili, že Kristovo víťazstvo prišlo iným spôsobom, a pre nich znamenalo ďalšiu apoštolskú námahu.
Aj naše predstavy o triumfe Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sú možno skreslené. Mnohí to spájali s rokom 2000. Vtedy aj na celosvetové večeradlá prichádzalo rekordné množstvo ľudí, bolo tam 400 kňazov a 30 biskupov. A keď prešiel rok 2000 a nič sa neudialo, na večeradlá prišla ani nie polovica z tých, čo predtým. Mnohí čakali senzáciu, niečo mimoriadne, a keď sa nič nestalo, nadšenie upadlo. Panna Mária nás tu pripravuje, aby sme boli vojskom, ktoré má bojovať proti Božiemu protivníkovi.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Aká bola prvotná myšlienka dona Gobbiho, keď vzniklo hnutie?
Don Gobbi bol v roku 1972 na púti vo Fatime. Tam sa modlil za nejakých kňazov, ktorí sa verejne postavili proti pápežovi. Vtedy dostal vnútornú inšpiráciu, že tak ako sa spojili kňazi proti pápežovi, podobne zhromaždí kňazov, ktorí budú verejne deklarovať vernosť pápežovi. Nebol si istý, či je to jeho nápad alebo ide naozaj o Božiu vôľu. Prosil o znamenie, ktoré dostal o nejaký čas na púti v Nazarete. Čo bolo tým znamením, don Gobbi bližšie nešpecifikuje.
Následne o tom povedal niektorým kňazom a spravili spolu prvé večeradlo. Správičku o tom napísali do lokálnych novín a následne sa začali hlásiť kňazi, že majú o to záujem. Takéto sú počiatky MKH. Nebola tam myšlienka robiť niečo veľké, ale deklarovať vernosť pápežovi. To by malo byť mottom MKH aj dnes, keď vidíme, že okolo pápeža Františka vznikajú rôzne fámy, chýry a komentáre, že čo ako povedal, ako to myslel a podobne.
Našou úlohou nie je pápeža hodnotiť, ale stáť pri ňom, modliť sa za neho, deklarovať, že sme verní pápežovi, a stáť na skale, ktorou je nástupca svätého Petra.
Hovorili sme o Modrej knihe a o tom, že by sa posolstvá nemali vytrhávať z kontextu. Pred týmto javom ste upozorňovali aj v jednom vydaní časopisu Máriina doba. Je to problém, že niektoré prúdy vytrhávajú z kontextu posolstvá dona Gobbiho?
Existoval v minulosti jeden „náboženský bulvár“, ktorý to robil a spôsobil tak medzi ľuďmi dosť chaosu a mnohých poplietol. Avšak v praxi sa objavujú nielen tendencie vytrhávať z kontextu veci z Modrej knihy, ale aj ich komentovať svojím spôsobom.
„Naše predstavy o triumfe Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sú možno skreslené tak, ako boli kedysi skreslené predstavy apoštolov o obnove Izraelského kráľovstva.“ Zdieľať
Poznáme aj tendencie prinášať na večeradlá svoje vlastné posolstvá, ktoré vraj títo ľudia mali. Neboli to už večeradlá Mariánskeho kňazského hnutia, ale začali si presadzovať svoje vlastné odkazy a posolstvá. Takéto snahy sa vždy vyskytnú. Diabol sa snaží bojovať vždy proti tomu, čo je Božie. Útoky sú a musíme s nimi počítať.
Nie je to paradox, že niektoré prúdy sa hlásia k mariánskej úcte, modlia sa ruženec, prichádzajú na večeradlo, ale idú proti pápežovi? Ako s tým bojujete?
Ten problém tu stále asi bude. Niektorí začali do večeradla vnášať svoje prvky, no keď sme ich upozornili, tak to poslušne akceptovali. Sú však aj takí, ktorí si idú stále svoje. Žiaľ, nemáme na nich dosah.
Takisto na celosvetových večeradlách, kde som bol aj toto leto, som zrazu nevidel kňazov, ktorí tam celé roky chodili. Pýtal som sa na nich a dozvedel som sa, že niektorí neprišli, lebo majú výhrady voči pápežovi. Roky boli aktívni a zrazu prišiel moment, že sa to zlomilo. Kde sa skončila vernosť pápežovi? Som verný pápežovi, len pokiaľ mi pasuje, a keď mi niečo nepasuje, tak už nie som verný?
Aký vzťah k hnutiu majú biskupi?
Niektorí možno do tejto spirituality nevnikli, ale na večeradlo prídu, keď ich pozveme. Avšak vidno, že viacerí biskupi tým priamo žijú, a keď majú kázeň, cítiť, že vychádza zo spirituality MKH. Bolo len zopár biskupov, ktorí by to priamo odmietali alebo boli proti. Nikoho k tomu nenútime. Niekoho môže obmedzovať vysoké teologické vzdelanie, ako aj Pán Ježiš povedal, že tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil ich maličkým.
Ktorý biskup v rámci KBS vás má na starosti?
Naposledy to bol zosnulý pán biskup Sečka. Keď sme mali naposledy večeradlo v Bardejove, tak sme hovorili, že by sme mali požiadať KBS, aby nám pridelili niekoho nového. Bol tam prítomný aj emeritný prešovský arcibiskup Ján Babjak. Povedal, že načo potrebujete nejakého biskupa zháňať, máte tu mňa. (Smiech.) Tak uvidíme, je to v štádiu riešenia.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Poďme k inej téme, vy ste ako kňaz svojho času písali blogy o chudnutí a o procese zmenšovania žalúdka. Čo vás k tomu primälo?
Trápila ma obezita, vždy som mal na to nábeh. Keď som sa narodil, mal som vyše päť kíl a stále som bol taký „bacuľko“, okrem tínedžerských rokov. Mám svalové ochorenie, ktoré spôsobuje, že nedokážem vydať zo seba dostatok energie. Hľadal som spôsoby chudnutia, skúšal som rôzne diéty, ale keď sa mi aj podarilo schudnúť, vždy to bolo dočasne. Organizmus si zvykol a znovu som začal priberať.
Takže diéty nezaberali?
Iba dočasne. Hľadal som preto ďalšie možnosti a dostal som sa k informáciám o resekcii žalúdka, na čo som sa napokon odhodlal. Mal som už problém zmestiť sa do stoličiek s bočnými opierkami či vyjsť v škole na poschodie. Bolo to treba riešiť.
Koľko kíl ste mali?
Keď som šiel na operáciu, tak som mal 156 kíl. Paradox bol ten, že keď som sa dostal k novému lekárovi, tak každý riešil, že pri tej obezite budem mať zlý cholesterol. A vždy mi potom povedal, že mám lepší cholesterol ako ktokoľvek v dedine. Až tá operácia mi pomohla problém s obezitou vyriešiť.
Prečo ste sa rozhodli o tom verejne písať?
Niektorí kňazi ma od operácie odhovárali, že je to príliš radikálny zásah do organizmu. Snažil som sa preto čo najviac o tom zistiť a o svoje poznatky som sa rozhodol podeliť aj s inými. Písal som o rozhodovaní sa i o samotnej operácii.
Pomohla vám?
Určite, aj keď sú tam obmedzenia a nemôžem jesť, čo by som chcel a koľko by som chcel. Mal by som aj užívať lieky na podporu trávenia. No vezmem si ich, keď mi je fakt zle, čo je moja neporiadnosť. Pozvú ma niekam na obed, dám si primerane polievku, potom prinesú hlavný chod a už cítim, že som sýty. No keď donesú dezert, ktorý ma zláka, a zjem ho, zistím, že už je zle. (Smiech.)
Nakrúcate aj videá na Youtube. Nenájdeme tam však len nejaké duchovné príhovory, ale točíte aj potulky so psom alebo v jednom videu ste vysvetľovali, ako sa robí popol na Popolcovú stredu. Ako ste sa k tomu dostali?
Už pred seminárom som mal tendenciu uverejňovať nejaké svoje myšlienky. Napríklad u františkánov v Bratislave som v sakristii robil nástenkový časopis pre miništrantov. Inšpiroval ma k tomu jeden starší miništrant, a keď odišiel na vojenčinu, tak som to po ňom prevzal. V seminári bohoslovci robili diapozitívne pásma, čo ma zaujalo, a skúšal som to tiež.
„Cesta obrody cirkvi bude zrejme v snahe o osobnú svätosť jednotlivých veriacich či malých spoločenstiev.“ Zdieľať
Po revolúcii začali aj seminaristi vydávať časopis. Prvotný záujem o jeho tvorbu bol obrovský, a tak som sa do redakčnej rady nedostal, bol som len technickým spolupracovníkom. No keď bohoslovci z východu odišli na Spiš a niektorí zo seminára úplne odišli, vyzeralo to, že časopis zanikne. Neskromne priznám, že napokon nezanikol aj vďaka mne.
Teraz vydávate časopis Máriina doba...
Tam je hlavným redaktorom moja mama, napriek veku jej hlava funguje, takže je to viac-menej po redakčnej stránke na nej.
Youtube videá máte ako koníček?
Najprv som blogoval na Sme, ale potom blogerov, ktorí im ideovo nepasovali, začali odsúvať. Uvedomil som si, že keď urobím video, ostane také, ako som ho urobil, a nikto tam nič nezmení. Nadviazal som na to, čo som vedel vďaka diapozitívnym pásmam. Robím videá o histórii farnosti, s tým som začal ešte v Borskom Svätom Jure. Podobne pokračujem aj tu v Studienke, kde akože odhaľujem záhady a tajomstvá kostola.
Mám na Youtube farský aj osobný kanál. Dávam tam myšlienky, čo mi napadnú, reagujem na to, čo sa okolo nás deje, nebojím sa ani spoločenskej recesie. Venujem sa trochu aj liturgii, vysvetľujem rôzne liturgické veci a natočil som tiež videá s pripomienkami k novému prekladu misála do slovenčiny. Ale robím aj videá z bežného života, z výletov so psom, ako zvládol narkózu u veterinára, i o svojich farských kocúroch.
Foto: Postoj/Andrej Lojan
Ste farárom v záhorskej obci Studienka, predtým ste boli v Borskom Svätom Jure. V čom je špecifická pastorácia na Záhorí? Vidno už aj tu vplyv prisťahovalectva?
Studienka je ovplyvnená blízkosťou Bratislavy, stáva sa jej satelitom a cítiť tu vplyv prisťahovalectva. Keď som bol v Borskom Svätom Jure, tam to ešte nebolo také intenzívne, lebo leží mimo hlavných trás.
Čo sa týka duchovného života, tu na Záhorí cítiť skôr vplyv blízkeho Rakúska a Česka, čo sa prejavuje výrazným sekularizmom.
Morava si však ešte celkom drží religiozitu, nie?
Áno, v blízkosti hraníc s Moravou sú ešte aj na Záhorí celkom živé farnosti. Horšie je to však pri hraniciach s Rakúskom, tu je aj neblahý vplyv minulosti. Mnohé dediny boli poznačené tým, že to bola pohraničná oblasť. Ľudia boli obmedzovaní prísnym strážením. Mnohých obyvateľov si však režim získal, aby boli udavačmi. Kňazi v pohraničných dedinách hovoria, že to tam cítiť ako také prekliatie. V podstate tam nebola rodina, ktorá by tým nebola poznačená.
Alebo napríklad Borský Mikuláš bol kedysi silne nábožensky založený. Ľudia tam v roku 1949 bránili kňaza vidlami a kosami. No v 50. rokoch komunisti dosiahli to, že vraj každý tretí chlap z dediny bol policajt alebo člen pohraničnej stráže. Tým dedinu zlomili.
Toto všetko prispelo k ateizácii Záhoria. Ľudia väčšinou síce formálne ostávajú nábožensky založenými, no ostáva to často len na formálnej úrovni. Hovorím tomu náboženský folklór.

Rozrastajúce sa obce a mestá v okolí Bratislavy prinášajú výzvy aj pre tunajšie farnosti. Ako im čelia?
Počet veriacich na Záhorí stále klesá alebo sa to už odrazilo od dna?
Mnohí kňazi zažívajú, že je malý záujem o náboženský život zo strany veriacich. Živá farnosť na Záhorí je skôr raritou.
Ako by sa to dalo oživiť?
(Ticho.) Mám obavy z toho, že zo strany kňazov vidím frustráciu a rezignáciu. Možno kňaz v mojom veku a zdravotnom stave si hľadá isté ospravedlnenie, že už nevládze vyvíjať veľké aktivity. Som však zhrozený, že rezignáciu vidím u mnohých mladých kňazov.
Ako sa to prejavuje?
Najhoršie, čo som zažil, bolo, keď mi jeden kňaz rozprával, ako sa snaží a ľudia nemajú o nič záujem, aj keď skúšal všeličo. Zrazu jeho žalovanie prešlo do toho, že začal spomínať, kde aký kňaz spáchal samovraždu. Mňa až zamrazilo: Chlapče, nad čím ty uvažuješ? Bol som zhrozený. Nezávidím biskupom ich zodpovednosť, ale malo by to byť aj pre nich memento. Je aj na biskupovi, aby kňazov podržal a motivoval.
Dokážu kňazi na Záhorí ešte finančne utiahnuť farnosti? Čo ak nebudú vedieť zaplatiť inkaso či základné opravy?
To je problém, ktorý so zdražovaním začína byť akútnejší. Našťastie ako kňazi máme plat. V mnohých farnostiach to funguje tak, že kňaz zo svojho platu dotuje farnosť. Sú farnosti, kde fungujú kňazi celkom dobre, ale v mnohých dedinách len z toho, čo prispejú veriaci, nie je šanca potiahnuť farnosť. Kňaz tam môže fungovať len vďaka tomu, že má plat z biskupského úradu.
Ešte sa vrátim k otázke, ako sa dá podľa vás oživiť viera na Záhorí?
Panna Mária v jednom z príhovorov povedala na adresu členov MKH: „Nemusí vás byť veľa, ale musíte byť svätí.“ Nám sa skôr darí napĺňať prvú časť tej výzvy než tú druhú. Toto by sa dalo zovšeobecniť celkovo na cirkev a na jej súčasnú situáciu. Asi sa budeme musieť zmieriť s tým, že masové prejavy viery už nebudú také bežné. Cesta obrody cirkvi bude zrejme v snahe o osobnú svätosť jednotlivých veriacich či malých spoločenstiev.
A práve k tomu nás vedie aj výzva Panny Márie, keď nás pozýva zasvätiť sa jej Nepoškvrnenému Srdcu. Možno ten masový prejav viery, keď sa cirkev i na tejto zemi zaskvie svätosťou, bude súčasťou toho prisľúbeného triumfu jej Nepoškvrneného Srdca.