Hore srdcia Prečo sa vraciame k Augustínovi

Kresťania sa vo všeobecnosti obracajú k Augustínovi v nepokojných časoch, lebo intuitívne cítia, že niekde vo svojom rozsiahlom diele možno práve nám ponúka prorocké vedenie. Vo Vyznaniach však nielen kresťania nachádzajú čosi, s čím sa dokážu stotožniť. Moji sekulárni aj veriaci študenti pravidelne vyzdvihujú tento text ako jeden z dvoch najužitočnejších, ktoré majú čítať v rámci kurzu o veľkých knihách. Druhá je Aristotelova Etika Nikomachova.

Prečo Augustín? Možno preto, že Augustín nás pozýva zápasiť s obmedzeniami a túžbami, ktoré má moderna sklon ignorovať. Naším najväčším obmedzením je smrť a my túžime po tom, čo neumiera. Presnejšie, podľa Augustína túžime oslavovať to, čo je úplnejšie než my sami: „Človek je iba čiastočkou tvojho stvorenstva, a predsa ťa chce chváliť.“ Moderný spôsob života sa zameriava na zlepšenie našich materiálnych pomerov – „zlepšenie situácie [ľudstva] a zvýšenie jeho moci nad prírodou“, ako píše Bacon v diele Nový Organon.

Mnohí z mojich študentov cítia, že moderný technologický projekt je v konečnom dôsledku neuspokojivý. Augustín nám dáva dôvod tušiť, že tento projekt nám destabilizoval psyché a vedie nás k čoraz sebazničujúcejšej činnosti v nádeji proti nádeji, že si sami dokážeme dať podstatne lepší zajtrajšok.

Elon Musk, ktorého obdivujú mnohí moji sekulárni študenti a zároveň Augustínovi sympatizanti, nedávno povedal, že jeho duša je nešťastná búrka. Je pravdepodobné, že by Muskove snahy uľahčiť ľudskú situáciu radikálnou transformáciou našej prirodzenosti viedli k šťastiu? Alebo je prejav tohto technologického nepokoja zdrojom väčšej bolesti? Nie náhodou sú idoly Silicon Valley závislé od psychedelických drog. Bohovia sú otrokmi vlastných výtvorov – aj vlastných fantastických nádejí vyhnúť sa nešťastiu zmenou ľudského vedomia.

Možno prekvapivo sa mnohí študenti „bez vyznania“ v mojej triede snažia rozhodnúť, či je ópiom ľudu v skutočnosti náboženstvo alebo technológia. Podľa nich je osviežujúce, že ich Augustín vyzýva radšej čeliť hlbokým túžbam vo svojej duši než živiť ilúziu, podľa ktorej je dobrým životom proste život plný rozptýlenia.

Jeden z mojich študentov, ktorí nechodia do kostola, mi povedal, že vďaka čítaniu Vyznaní nedokáže byť materialistom. Nespôsobil to nejaký konkrétny apologetický argument. Skôr tento študent objavil vo Vyznaniach dôvody na tušenie, že moderná veda a technika neposkytujú dostatočné vedenie pri tom, ako žiť svoj život.

Moderný svet sa zakladá na presvedčení, že šťastie dokážeme nájsť bez vzťahu k vyššiemu poriadku a bez hľadania „toho, čo je hore“ (Kol 3, 1). Hobbes a Locke – každý svojím spôsobom – predpokladajú, že srdce uspokojuje prežitie spojené s trochou príjemnosti vo dne a trochou príjemnosti v noci. A podľa Montesquieua akékoľvek uspokojenie, ktoré dáva náboženstvo, môžeme rovnako ľahko nájsť aj vo svojich záľubách (dnes by sme povedali v streamovaní filmov). Podľa tohto pohľadu náboženstvo nie je nevyhnutné.

Filozofi moderny tvrdia, že osobný a spoločenský pokoj dosiahneme vtedy, keď svoje náboženské sklony podriadime súkromným slastiam. Podľa nich môžeme náboženstvo pokojne ignorovať, lebo v skutočnosti nepotrebujeme nič viac než materiálne dobrá. Kedykoľvek sa v rozhovore vyskytnú potenciálne nepohodlné výroky o viere, mali by sme zmeniť tému (nehovorte na Vianoce o náboženstve!). Táto snaha organizovať spoločnosť iba okolo materiálnej prosperity však ľudské srdce neuspokojuje. Naopak, jej výsledkom je biedny útek pred realitou do rojčenia – či niečo ešte horšie.

Augustínovským spôsobom skúma aj Pascal modernú dušu a zisťuje, že kratochvíle a zábava nám nevytláčajú z vnútra túžbu po večnosti. Ako tvrdí, prosperita nás iba „rozptyľuje“, aby sme nemysleli na svoju dušu. Hovoríme si, že chceme nový zážitok alebo vzruch, lebo si ho chceme užiť.

Pravdou však je, že viac než o danú vec nám ide iba o to, že je nová. Nemôžeme sa zdržiavať v pokoji, lebo by nás to nútilo účtovať so svojou nepokojnou dušou. Túžba po trvalom sa nás dotýka tak hlboko, že požadujeme neustále rozptýlenie, aby sme na ňu nemysleli. No i tak sa nemôžeme svojej najhlbšej túžby zbaviť. Môžeme ju iba pozdvihnúť alebo prekrútiť, buď sa pýtať na božské, alebo sa naháňať pri „neradostnom hľadaní radosti“. 

Augustín učí v jednej veľkonočnej homílii novopokrstených, že kresťanstvo sa dá zhrnúť do liturgického zvolania sursum corda („Hore srdcia!“): „Toto je celý život pravých kresťanov: ,hore srdce‘ kresťanov nielen podľa mena, ale kresťanov v skutočnosti a v pravde... Čo znamená ,hore srdce‘? Nádej v Boha, nie v seba… Keby ho on nezdvihol, ležali by sme na zemi.“

Možno sa vraciame k Augustínovi preto, lebo on nám odhaľuje to, čo už dávno tušíme ako pravdivé, že život je viac ako len telo. Augustín často cituje Gal 5, 17: „Telo si žiada, čo je proti duchu, a duch, čo je proti telu.“ Nechápe to tak, že by telo malo byť zlé, ale že život žitý iba pre telo nestojí za to žiť.

Augustín evanjelizuje a usmerňuje duchovné túžby, ktoré moderna podceňuje. Hlása, že Kristus dáva to, čo „ľudský duch sám nevie“, a poukazuje na šťastie v milosti, ktoré zodpovedá prirodzeným túžbam (ale ich aj presahuje).

Augustín nás takto učí, ako reagovať na modernu kladením otázok o najlepšom usporiadaní duše a tela. Tieto otázky objavujeme tak, že skúmame seba samých, nie tak, že sa (márne) pokúšame rozšíriť svoju moc nad kozmom. Augustín nás vedie k pochopeniu, že nemôžeme mať radosť ani dobre užívať dobrá tohto života, ak neprejdeme od nepokoja po časných veciach k nepokoju po božských, od života pastierov svíň k životu primeranému zrelým mužom a ženám, ktorí „vždy hľadajú jeho tvár“.

Z anglického originálu Why We Return to Augustine preložil Matúš Sitár.

Michael R. Gonzalez je postdoktorandský výskumný pracovník v Programe Jamesa Madisona o amerických ideáloch a inštitúciách na Princetonskej univerzite. Doktorát z politológie získal na Baylorovej univerzite po štúdiu na Kolégiu liberálnych štúdií Thomasa Mora.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.