Vianočné zamyslenie Novonarodený bol outsider už od počatia

Každé Vianoce sú trochu iné a nikdy ako v reklame. Hĺbka ich tajomstva sa podobá rozpätiu dúhy: čím je oblúk väčší, tým je krajšia. Tento oblúk žasnutia nad mystikou Vianoc sa rozširuje podľa toho, nakoľko veľký je pre teba Boh v porovnaní s bezbrannosťou do handričiek zavinutého dieťaťa.

Ježišovmu narodeniu sa venujú dvaja evanjelisti: Matúš a Lukáš. Vianočnejším z nich je ten druhý, ktorého texty budeme počúvať častejšie.

Keď sa pozorne zahĺbime do jeho slov, môže nás prekvapiť, odkiaľ tie podrobnosti okolo Ježišovho narodenia má. Veď ich spisoval až ku koncu prvého storočia. Nemohol sa stretnúť s očitými svedkami Ježišovho detstva, lebo nik z nich už dávno nežil.

Nebol by to Lukáš, keby vo svojom posvätnom spise nenaznačil odpoveď na túto záhadu. Opakuje totiž, že Mária si všetky veci okolo malého Ježiša zachovávala v srdci a premýšľala o nich. Skade by o jej premýšľaní mohol vedieť, ak nie z Máriiných pier a srdca, v ktorom tieto intímne tajomstvá nosila?

A to, že vyšli na svetlo sveta až neskôr – napríklad včasnejší evanjelista Marek detstvo Ježiša ani nespomína –, sa nedá vysvetliť len tým, že prvých veriacich Ježišovo detstvo nezaujímalo. Skôr tým, že keď sa aj Mária počas svojho pozemského života o Ježišových počiatkoch a detstve zdôverila, z úcty k nej ich zverejnili až po jej smrti.

Novonarodený bol outsider už od počatia. Matka pochádzala z bezvýznamného, ba pochybného Nazareta. Okrem toho je ešte príliš mladá v spoločenstve, ktoré si cení vek, a len ženou vo svete ovládanom mužmi. Navyše, podľa svedectva evanjelia patrila k najchudobnejším.

Ani Máriin vzťah s manželom nebol, ako sa patrí. V kritickej chvíli sa ju, aj s nenarodeným, rozhodol opustiť. Až musel zasiahnuť Najvyšší, ktorý komplikáciu spôsobil. Dokonca po mnohých rokoch Nazaretčania, aj proti všetkým obyčajom, Ježiša nenazývali podľa otca, ale spomínajú ho ako Máriinho syna (porov. Mk 6,3).

Okrem počatia Ježiša patrí k delikátnym momentom Máriinho života zaiste i pôrod. Mnohí si ho predstavujú – ako i ďalšie udalosti z jej života – bezbolestne.

V oboch evanjeliách však opakovane čítame, že tak ako Alžbeta Jána, aj Mária Ježiša doslova porodila (gr. tekein). Zrejme to nebola nejaká verzia nadprirodzeného cisárskeho rezu. I dnešné mamičky sa po chirurgickej forme pôrodu ostýchajú povedať, že svoje dieťa porodili. Bohočlovek zrejme prichádza na svet príliš obyčajne.

„Boh ostáva i dnes ovinutý handrami, aby keď prijmeš čokoľvek pokorné či pokorujúce, bol si vždy obohatený jeho božskosťou.“Zdieľať

O trochu skôr narodeného Jána Krstiteľa oslavovali príbuzní aj susedia, no okolo Ježiša je ticho, samota. S úsmevom môžeme podotknúť, že pre delikátneho evanjelistu Lukáša to bolo príliš. Pridáva zmienku o veľkom svetle s anjelom, ktorý sa ukázal pastierom kočujúcim v okolí.

Tak ako Mária pri zvestovaní, aj oni sa veľmi preľakli. Bolo to pre nich ako desivý sen o prichádzajúcom Mesiášovi. Mária o Ježišovom počatí našla potvrdenie u Alžbety, keď maličký Ján poskočil v lone jej príbuznej. Podobne i pastieri mali nájsť Božie znamenia, že anjel hovoril pravdu. Boli nimi jasle a plienka v jaskynnej maštali. Samozrejme, aj s dieťatkom.

Tým sa v Betleheme od intimity maštaľky prechádza k nebeskej oblohe s chórmi anjelov: pomyselným oblúkom od nebešťanov až k tým najchudobnejším. Áno, nebo sa sklonilo k zemi! A miesto dúhy sa na oblohe zjavila Božia sláva. Vskutku, Boh potvrdzuje svoju prítomnosť v našom bežnom živote maličkými znakmi, drobnými nádejami, ktoré môžu zachrániť tvoju vieru a lásku.

Podľa presnejšieho prekladu takzvaného hostinca (gr. katalyma) či po našom hotela, v ktorom pre nazaretskú rodinku nebolo miesta, išlo skôr o nejakú miestnosť. Jozef s Máriou ju nenašli, ale raz si presne tým istým slovom nazvanú miestnosť nájde Ježiš sám. Aby v nej slávil Poslednú večeru.

A v Getsemani celkom osamotený zopakuje matkine preľaknuté slová pri zvestovaní: „Nech sa mi stane...“ Veľkosť Božej slávy sa naplní, keď bude telo betlehemského dieťaťa v plnej sile, a predsa úplne bezmocné.

Znovu ho zavinú do plátna, uložia do hrobu vytesaného v skale, kde ešte nikto nebol pochovaný, aby narodenie a pohreb boli zrkadlovito proti sebe a urobili zo spásonosnej dúhy celý okruh.

V Lukášovom rozprávaní je aj akýsi ľudský oblúk: od tvrdých velikášov vtedajšieho sveta po pastierskych bezdomovcov. Náboženskí vodcovia tých čias očakávali vojensko-politického Mesiáša, ktorý spraví poriadok. A predsa, v Písme je symbolom Mesiáša pastier. Lebo náš Boh nie je „poriadkar“, ale starostlivý otec.

Svet bez neho evidentne – čo sa týka ľudskosti aj v tom najlepšom prípade – iba stagnuje. Napreduje iba vďaka evanjeliu, ktoré nám prinieslo dieťa z Betlehema. Boh ostáva i dnes ovinutý handrami, aby keď prijmeš čokoľvek pokorné či pokorujúce, bol si vždy obohatený jeho božskosťou.

V osobnom živote je dobré zakúsiť rôzne Vianoce: detsky romantické i realistické. Možno aj v nemocnici alebo pri lôžku chorého. V núdzi či v oplývaní, doma alebo v cudzine.

S útechou i akoby na púšti. V rodine či v samote, na bojisku alebo v utečeneckom tábore. Vždy iné, a predsa tie isté, nemeniteľné. Život nám pomáha chápať ich podstatu. Postupom prežitý oblúk Vianoc narastá, aby sa ich sladkosť zrodila na dne každého utrpenia.