Slovo kňaza Dieťatko ako znamenie

Sedel som v autobuse spoločnosti Greyhound na stanici v Pittsburghu. Do dopravného prostriedku nastupovali cestujúci a pomaly obsadzovali zvyšné miesta na sedenie. Ruksak som si strategicky položil na sedadlo vedľa seba a zahĺbil som sa do čítania knihy.

Prisadni si, amigo

Náš spoj meškal s odchodom už asi pätnásť minút. Nadvihol som hlavu, aby som zistil dôvod meškania. Vodič autobusu – dobrosrdečný Afroameričan – sa už dobrú chvíľu dohadoval s niekým, kto zjavne nevedel ani slovo po anglicky. Pobavene a bez náznaku netrpezlivosti dotyčnému opakovane vysvetľoval svojou černošskou angličtinou vo vysokom tenore: „Amigo, you must get yourself a ticket. A tic – ket!“

S lístkom alebo bez lístka napokon nechal posledného cestujúceho nastúpiť a autobus sa pohol. „Amigo“ sa predieral stredovou uličkou a očami pátral po voľnom sedadle. Okrúhle čelo s hustým obočím mu lemovala čierna spotená štica a juhoamerické črty tváre nad perami dokresľovali typické tenké fúziky.

Jeho oblečením bol plášť z jednoduchej bielej látky. Pôsobil bizarne, akoby do autobusu naskočil priamo z iného sveta niekedy z devätnásteho storočia. Vyzeral celkom ako jeden z mexických dedinčanov vo westernovom filme o siedmich statočných. 

Ohliadol som sa po autobuse a zistil som, že moja batožina zaberá vari posledné voľné miesto. Stiahol som si ruksak pod svoje sedadlo a chlapík sa hneď s potešením usadil vedľa mňa. Spokojne vydýchol a žmurknutím mi poďakoval. Zobral som to na vedomie kývnutím hlavy a ďalej som venoval pozornosť knihe.

Úžas a nebeské šťastie

Musela uplynúť najmenej štvrťhodina cesty, kým som kútikom oka znovu hodil pohľadom na svojho suseda. Na svoj veľký úžas som na Mexičanovej ruke zbadal maličké bábätko zavinuté iba do plienky. Bolo také drobné, že sa zmestilo do mužovho predlaktia a otvorenej dlane.

Bol som celý zarazený od údivu. Ako je možné, že som to dieťatko dovtedy vôbec nespozoroval? Mexičan ho musel skrývať pod svojím plášťom. Môj úžas sa stupňoval. Z tváre toho dieťatka vyžarovala nebeská spokojnosť. Ako je možné, že som ho nepočul zaplakať? S výrazom dokonalého šťastia sa vinulo k mužovej hrudi, ktorá sa vynárala spod plášťa pri jeho poodhalenom ramene. Mexičan bábätko mlčky pozoroval a kútikmi úst mu pohrával jemný úsmev. 

„Ako mohlo byť hociktoré dojča tak nebesky spokojné bez svojej mamy nablízku?“Zdieľať

Obdivoval som ich silné puto. Nikdy predtým som nevidel vo vzťahu otca k bábätku takú dokonalú harmóniu. Presne si spomínam, že mi v tej chvíli v hlave skrsla myšlienka: ľudia z mexickej divočiny asi vedia o rodičovskej láske niečo viac, než vieme my s celou našou pokrokovou civilizáciou.

Potiaľto siaha moja spomienka stará asi dvadsať rokov. Mám ju detailne ukotvenú v pamäti aj s oným rousseauovským záverom. Popravde si už nespomínam, ako sa skončilo moje stretnutie s Mexičanom a jeho malým bábom.

Zdá sa mi, že sme v autobuse spolu strávili iba malú časť šesťhodinového putovania z Pittsburghu do hlavného mesta. Pravdepodobne vystúpil na jednej z prvých zastávok. V opačnom prípade by ma zvedavosť iste nútila všímať si ten neobyčajný výjav dlhší čas a zapamätal by som si toho viac.

Hľadanie odpovedí

Pozorujem, že moje vedomie si niekedy žije svojím vlastným životom. Občas ho niečo zaujme a potom to skúma ako detektív z dôvodov, ktoré mi nie sú úplne jasné. Napríklad mi nie je jasné, prečo sa mi táto spomienka pred časom vynorila v mysli s novou nástojčivosťou, takže som ju musel skúmať a obracať zo všetkých strán.

V prvom rade, ako je možné, že to dieťatko bolo také tiché a nebesky pokojné? Keď pozorujem deti, napríklad svojich synovcov a netere, všímam si, že dieťa vie byť úplne spokojné nanajvýš kratučkú chvíľu a potom prepukne v plač alebo krik. Dlhší čas je ticho, iba keď spí, a potom sa zase len zvykne prebúdzať s krikom.

Bábätko môjho spolucestujúceho určite nespalo, keď som ho pozoroval. Povedzme, že nemalo dôvod kričať, ale ktoré dieťa by dokázalo byť ticho počas hlučnej a nepohodlnej cesty autobusom?

Ešte záhadnejšia je iná vec. Podľa toho, ako sa to dieťatko zmestilo do predlaktia mužovej ruky, muselo mať nanajvýš tak zopár mesiacov. Ako mohlo byť hociktoré dojča tak nebesky spokojné bez svojej mamy nablízku? A ktorý otec by sa vôbec odvážil cestovať sám s takým bábätkom, a to ešte stratený v cudzom svete, v ktorom sa ani nevie dorozumieť?

Keď som sa nad týmto všetkým hlbšie zamýšľal, celá udalosť sa mi začala javiť natoľko záhadná, až sa mi videla vonkoncom nepravdepodobná a ja som sa začal podozrievať, že som si ju vymyslel. To mi však nechce dovoliť môj zmysel pre pravdu.

Odkiaľ by som nabral v pamäti všetky tie detaily ako šoférov hlas, ktorým oslovoval cestujúceho „amigo“, môj odložený ruksak na sedadle, výzor Mexičana, jeho ďakovné žmurknutie, ba aj to usmievanie sa popod fúz na bábätko? Odkiaľ mám v pamäti dieťatko s božským pokojom, spomienku na svoj úžas a následnú rousseauovskú myšlienku?

Faktom je, že všetky detailné spomienky drží pohromade práve ono obyčajné a jednako neobyčajné bábätko.

Navyše, ako poznám svoju myseľ, fantázie uchovávam v iných priečinkoch pamäti než reálne spomienky. Sú to rozličné typy kognitívnej skúsenosti. Fantázie musím rozvíjať a skladať, spomienky sú jednoduché odtlačky reality, ktorú som zažil. Nespomínam si na žiadny podnet na to, aby som si Mexičana s dieťaťom vymyslel, popravde by takáto fantázia bola nad sily mojej predstavivosti.

Hypotéza nadprirodzeného zjavenia

Začal som sa teda zaoberať možnosťou, že som sa vtedy pred rokmi v autobuse stal nič netušiacim adresátom nadprirodzeného zjavenia, pri ktorom mi svätý Jozef alebo svätý Juan Diego Cuauhtlatoatzin, alebo niektorý iný svätec priniesol Ježiša ako malé dieťa v náručí. (Svätý Anton Paduánsky, ktorý sa zvykne zobrazovať s malým Ježiškom, nepripadá do úvahy, lebo je františkán.)

„Zázraky sa dejú; verím to. Na vysvetlenie mojej záhady má však hypotéza nadprirodzeného zjavenia medzery.“Zdieľať

V mexickom Guadalupe existuje už takmer štyristo rokov hmatateľný dôkaz o zázraku v podobe obrazu Panny Márie zachyteného nevysvetliteľnou technikou na indiánskej tilme svätého Juana Diega. V loretánskej kaplnke v Santa Fé v Novom Mexiku majú točité drevené schody, ktoré sa pre svoj záhadný pôvod a zázračnú konštrukciu pripisujú svätému Jozefovi. Panna Mária sa zjavila fatimským deťom s malým Ježiškom v náručí.

Zázraky sa dejú; verím to. Na vysvetlenie mojej záhady má však hypotéza nadprirodzeného zjavenia medzery: nie som mystik, nikdy som nemal súkromné zjavenia a navyše pre niečo také v celom tom svojom zážitku v autobuse ani nevidím nijaký vyšší cieľ. Celá udalosť sa mi javí byť bezdôvodná a nezaslúžená ako ten pobavený úsmev kútikov Mexičanových úst.

Keď však tak nad tým uvažujem, nie je práve nezaslúžený dar súčasťou definície Božej milosti?

Pohľad na betlehemské Dieťa

Raz dávno som v jednom vianočnom rozjímaní čítal, ako sa betlehemskí pastieri v malom Ježiškovi klaňali vtelenému Bohu.

„Videli obyčajné dieťa, ktoré bolo predsa len iné ako všetky deti.“ Nevedel som si vtedy dobre predstaviť, ako sa dá pri pohľade na obyčajné dieťa uveriť v Boha, ktorý sa stal človekom.

Zaujímavé je to, že vo svetle svojej záhadnej skúsenosti na palube autobusu do Washingtonu si to už predstaviť viem. Nehľadiac pritom na to, či šlo o skutočnú spomienku, fantáziu, mystické zjavenie, kontempláciu alebo sen.

Ako betlehemskí pastieri by som chcel všetkým sprostredkovať pohľad na Božie Dieťa v jasličkách.