Slovo kňaza Blízkosť ako liek na osamelosť

Zďaleka nejde iba o starých ľudí. Osamelosťou často trpí mládež a ľudia v produktívnom veku. Je za tým vedomie, že sa nemám s kým deliť o svoj život. Niet osoby, ktorej by som mohol dôverovať. Nemám blízko človeka, ktorému by som sa mohol zveriť. Nebývam s nikým, koho by som mohol objať. Starí ľudia hovoria, že na lepší život im stačí, aby niekoho v domácnosti videli. Stačí, že vedia, že je tam. Niečo robí, upratuje, sem-tam sa ozve. Vedomie blízkosti iného človeka, a zvlášť keď ho milujeme, robí zázraky. Mnohí to však nemajú.

Neprijatie, neláska, strach prejaviť sa, odmietnutie, hendikep, staroba, nezáujem, posmech. Je toľko faktorov, ktoré z nás robia osamelých ľudí.Zdieľať

Osamelosť plodí toľko bolestí a tragédií. Ubolení ľudia ponechaní celé roky napospas svojim démonom, túlajúci sa vo virtuálnom svete a neraz neprijatí v tom skutočnom. Krehké duše trpiace svojou inakosťou akéhokoľvek druhu. Neprijatie, neláska, strach prejaviť sa, odmietnutie, hendikep, staroba, nezáujem, posmech. Je toľko faktorov, ktoré z nás robia osamelých ľudí.

Pritom platí, že problém sa javí vždy väčší, keď o ňom premýšľam sám, a stáva sa menším, keď sa oň podelím. Najhoršie je, že osamelosťou trpia nielen tí, čo žijú sami, ale aj mnohí členovia rodín. Je za tým nedostatok času, niekedy nezáujem a občas nedostatok odvahy otvoriť sa. Výsledok je však vždy rovnaký. Znásobená hrôza z pálivého pocitu na duši. Ustavičný nepokoj, začarovaný kruh, neschopnosť z neho vyjsť.

Osamelosť môže vyliečiť iba blízkosť. Ako kňaz si všímam, že veriaci majú čoraz väčší záujem o duchovný rozhovor. Často nejde o komplikované témy, ale niet nikoho, kto by mal čas toho človeka vypočuť a povzbudiť ho, aby sa nebál. Ľudia sa potrebujú rozprávať, lebo nemajú s kým. Rodičia často netušia, čo sa odohráva v dušiach ich detí. Najmä otcovia si sem-tam myslia, že keď deti nič nehovoria, je všetko v poriadku. Keby sa opýtali a prejavili úprimný záujem, veľa by sa dozvedeli a mohli by pomôcť.

Svätý Otec František často vraví, že Boh je nežný a láskavý. Tieto Božie vlastnosti sa dajú odvodiť aj z príbehu o uzdravení malomocného, ktorého sa Ježiš napriek jeho chorobe nebál dotknúť. Tento smrteľne chorý a roky sociálne izolovaný človek zrazu mohol zažiť, že je človekom. Bez ľudského spoločenstva, ktorého súčasťou je aj fyzická blízkosť a dotyky, sa žiť jednoducho nedá. Ježiš sa ho dotkol. Uzdravil jeho chorobu a odklial jeho osamelosť.

Vari to nie je príbeh o nás? O ľuďoch trpiacich toľkými obavami, bolesťou a osamelosťou? Koľkí svoju osamelosť nevládzu uniesť, nie sú okolím prijatí, nemajú sa komu zdôverovať alebo to nedokážu a vo svojej nezrelosti vytvárajú buď toxické vzťahy, alebo sa správajú sebadeštrukčne. Poznáme mnoho podobných ťažkých príbehov vnútorne opustených, zranených a osamelých ľudí, ktoré sa vždy dobre nekončia. Za nimi zostáva len ťarcha nekonečnej bolesti a nevyslovená výčitka okoliu. Kto odkľaje ich (našu) osamelosť?

Ak sa osamelosť dá vyliečiť len blízkosťou, treba na ňu vytvoriť priestor.Zdieľať

Áno, my ľudia sme často nevšímaví a bezcitní. Iní kvôli nám trpia, aj keď o tom nerozprávajú, aj keď si to neuvedomujeme. Ak sa osamelosť dá vyliečiť len blízkosťou, treba na ňu vytvoriť priestor. Obyčajný záujem o toho druhého, snaha prijať druhých, akí sú, veľa urobí. Žiadna rana sa nehojí ľahko. Malomocný po rokoch živorenia a osamelosti už neveril, že je možné žiť ináč. Ježiš sa ho však dotkol a uzdravil. Akoby nám tento príbeh predostrel návod.

Dôverovať nášmu láskavému a nežnému Bohu, že sa môže dotknúť mojej duše a uzdraviť ma z mojej osamelosti. Vedomie Božej prítomnosti a lásky dokáže zázraky. Je tu však aj druhá výzva. Byť všímavý voči okoliu a nedopustiť, aby niekto zostal sám so svojimi démonmi a ocital sa čoraz viac v začarovanom kruhu osamelosti a izolácie. Je toľko ubolených duší, ktoré nás potrebujú. O chvíľu sa začne pôstne obdobie. Ak sa zriekneme niektorých aktivít, získame čas pre druhých. Aj pre tých osamelých, ktorí potrebujú našu fyzickú i duchovnú blízkosť. Nájdeme ich?