Šálka kávy s Jurajom Pigulom Don Sergio a jeho „cannoli siciliani“

Viezol som don Sergia na letisko Linate v Miláne. Tesne pred letiskom som ešte premýšľal, že by som si s ním dal ešte jedno caffè. Nakoniec sa tak nestalo. Jednu vec som mu však stále pripomínal: „Sergio, len nezabudni, že si nám sľúbil ‚canolo siciliano‘!“

„Neboj sa, Ju (skratka môjho mena), prinesiem tie najlepšie a pre každého z komunity jeden.“ Vyšiel som z auta, vyložil mu batožinu a silne sme sa objali. „Buon Natale,“ zapriali sme si a každý si šiel po svojom. Ja som sa vracal do Pavie, svojho kláštora, on k svojim dcéram do Palerma. Bol pondelok 18. decembra 2023. Nikto z nás netušil, že to bude naše posledné stretnutie.

V piatok nám mali po sčítaní hlasov ohlásiť, kto bude náš nový šéf, náš nový provinciál. Sergio mi napísal: „Sčítanie hlasov prebehne dnes dopoludnia.“ A ja mu na to: „Ooo, všetko najlepšie všetkým nám!“ Ako odpoveď mi poslal smajlíka pukajúceho od smiechu. 

Zaujímalo ho, kto bude nový šéf, lebo od toho malo závisieť, či ho nechá vstúpiť do rehole. Mnou si už bol istý, že ho ako jeho formátor pustím ďalej.

Ten istý piatok večer mi volal sekretár provincie: „Juraj, musím ti niečo veľmi dôležité povedať.“ „Pokojne hovor, Christian,“ odpovedal som s pokojom. „Don Sergio dnes popoludní zomrel! Mal náhly infarkt, do nemocnice ho doviezla jeho dcéra, ale tam už skolaboval úplne!“

„Nie, nie, nieeee,“ kričal som. „Nie, nieeee.“

Keď som dorozprával s Christianom, šiel som oznámiť bratom v kláštore, čo sa stalo. Všetci už večerali. Zostali sme všetci ako prikovaní. Môj spolubrat biskup Giovanni mi povedal, aby ma utešil: „Raz v živote ťa urobia magistrom a hneď ti aj tvoj kandidát zomrie!“

Predstavený sa začal pýtať na okolnosti smrti don Sergia. A Salvatore s bielou briadkou začal rozprávať príbeh o smrti svojho otca v podobnom čase pred Vianocami. Ja som v sebe potláčal slzy a pýtal sa Boha, prečo si vzal k sebe jediného normálneho človeka z mojej komunity.

So Sergiom sme sa stretli v apríli 2023 počas augustiniánskeho týždňa spirituality. Gréckokatolícke rúcho, chlap v rokoch s typickou pestovanou briadkou. Predstavil sa ako diakon don Sergio. Sprevádzal spolubrata z Palerma, ktorý kvôli svojej čiastočnej slepote už nemohol cestovať sám. 

Pamätám si, že sme si hneď porozumeli v kuchyni a už druhý deň som mu prenechal priestor, aby navaril „risotto“ so zemiakmi. Ukázalo sa, že je výborný kuchár. Ďalší deň som varil znova ja a on chcel byť pritom, ako Slovák varí Talianom.

Pri nákupe potravín nám obom padol zrak na pult s hotovými jedlami. A, hľa, spoza skla výkladu sa na nás dívali do zlatista upečené kurčatá. Bol to moment. Pozreli sme sa na seba ako dvaja komplici, keď idú vykradnúť banku! 

Pred obedom obchádzal ekonóm kuchyňu a videl, ako všetko spolu s don Sergiom pripravujem, ale mäso ako druhý chod nevidel. Prešiel chladničku, ňuchal, či niečo nie je v rúre, a nič. Nedalo mu to a pýtal sa: „Pamätajte dobre aj na druhé jedlo, chlapci, je nás dvadsať hladných rehoľníkov!“ Hneď ako ekonóm, ustarostený o život hostí v kláštore, zmizol z kuchyne, vyrazili sme do nevídaného rehotu. Kurčatá som totiž dobre skryl na skriňu v špajze a boli zabalené tak dobre, že nebolo nikde nič cítiť! Obed nám vyšiel na výbornú a ja som sa len pochválil svojím šikovným pomocníkom zo Sicílie.

Don Sergio bol diakon gréckokatolíckej eparchie v Piana degli Albanesi. Vyštudoval teológiu v Palerme popri svojej práci manažéra na pohotovosti v nemocnici. Počas takmer tridsiatich rokov práce na tom zodpovednom poste mal pod sebou dvesto ľudí. Len nedávno pred tým, ako sme sa prvýkrát stretli, odišiel do predčasného dôchodku. Chcel sa naplno venovať službe Bohu a pokračovať v nezištnej službe ľuďom. 

O pár mesiacov neskôr, v auguste, mi zavolal provinciál s otázkou: „Juraj, mohol by si sprevádzať don Sergia počas prenoviciátu? Prípadne by si sa ho potom mohol ujať aj ako magister novicov?“

Prekvapilo ma to a musel som si vziať čas na modlitbu a premyslenie. Ten týždeň v apríli sme sa totiž s don Sergiom spriatelili a vedel som, že rozlišovanie povolania v jeho veku môže viesť aj k veľkému „nie“, „to nie je pre teba!“. To by znamenalo koniec priateľských posedení pri káve a rozprávaní o sicílskych koláčoch. 

Don Sergio priletel koncom septembra 2023. Začal svoju cestu ako kandidát do rehole a ja som sa stal jeho magistrom. Celá skúsenosť v kláštore sa mala skončiť Veľkou nocou v apríli tohto roka. 

Foto: archív J. Pigulu

Trávili sme veľa času spolu. Veľa som ho počúval a naštartovali sme celý formačný proces. Bol to veľmi spoločenský človek. Najviac som si začal vážiť, že myslel na spoločné dobro. Tu dal opraviť dvere, tu myslel na špagety pre spolubrata, čo sa vracal z dovolenky neskoro večer, alebo v bazilike a sakristii sa dal do neustáleho čistenia a upratovania. Miloval liturgiu, slúžiť pri nej i krátko a múdro kázať.

Počas troch mesiacov, ktoré sme strávili spolu v kláštore, ho prišli navštíviť obidve dcéry. Zostal s nimi sám pred jedenástimi rokmi. Mladšia Francesca mala vtedy len dvanásť a staršia Chiara už sedemnásť. 

Často opakoval: „Nevieš si ani predstaviť, aké to je zostať sám pred päťdesiatkou s dvoma mladými dievčatami. Plno ženských vecí, čo som nikdy nemusel riešiť, sa zrazu na mňa zosypalo.“

To asi hovoril o tej ťažšej časti spojenej s výchovou. Keď prešiel na druhú časť, bol na seba pyšný: „Držal som ich nakrátko. Bol som prehnane prísny, ale udržal som si ich uprostred všakovakých pokušení veľkého Palerma. Jedna je skvelá učiteľka, druhá stúpa v kariérnom rebríčku u karabinierov.“ 

Musel som mu dať za pravdu, keď som ich potom obe spoznal. Chiara prišla s priateľom. A don Sergio sa ukázal ako milujúci otec a dobrosrdečný i chápajúci svokor. Keď som sa pýtal Chiary, čo si myslí o otcovej voľbe pre rehoľný život, odpovedala: „Nič iné sme so sestrou ani nečakali. Otec to má v sebe odjakživa.“

Mladšia Francesca sa na návšteve od otca nemohla odtrhnúť. On mi už predtým hrdo oznamoval, že jeho „maličká“, kapitánka u karabinierov, bude na ňom nalepená celý čas. Aj tu mal pravdu. 

Mal som šťastie spoznať don Sergia, jeho dcéry, jeho život. Od prvého dňa si chcel čítať každý deň Nasledovanie Krista od Kempenského a vypýtal si možnosť otvárať bohostánok na krátku adoráciu. Často som ho aj našiel v kaplnke ticho adorovať s úsmevom na tvári. 

Na pohrebe sa všetkým na konci prihovorila mladšia dcéra Francesca: „Prepáčte mi, že som tieto dni bola až nepríjemná. My dve so sestrou sme sa po celý život cítili veľmi milované naším oteckom. Keď náhle zomrel, začala som silno žiarliť, lebo zo všetkých strán sa nám ozývali ľudia, ktorým pomohol a ktorí ho milovali. A my sme o mnohých ani nevedeli a netušili. Zistila som, že nie je len náš, že patrí aj vám všetkým!“ 

Veru, aj ja som na pohrebe zistil, koľkým ľuďom pomáhal vďaka svojim kontaktom v nemocnici. Bol na misii v Líbyi ošetrovať choré deti a zranených počas občianskej vojny, pomáhal aj v misiách pre utečencov. V neposlednom rade posledný rok ošetroval dvoch ťažko chorých augustiniánov v kláštore v Palerme.

Pri odchode z pohrebu ma zastavil lekár, profesor, ktorý si vybral Sergia pred takmer tridsiatimi rokmi na post manažéra. Podal mi ruku a spomínal:

„Začínali sme spolu vytvárať 118-tku (záchranná a lekárska pohotovostná služba) v Palerme. Keď prvýkrát prišiel Sergio do mojej kancelárie, mal v rukách Bibliu. Neveril som vlastným očiam. A tak som na neho spustil: ‚Pán Spitaleri, vy ste si zmýlili farnosť! Odneste si tú knihu a príďte za mnou o päť minút v bielom plášti!‘ 

Don Sergio bol veľmi kompetentný doktor z ošetrovateľstva a vedel výborne riadiť ľudí v našom zložitom systéme záchranky.“

Po pohrebe som mal ešte čas, tak som chcel splniť sľub don Sergia. Prešiel som rôzne cukrárne a vybral som tie najlepšie sicílske cannoli, klasické a s pistáciovým krémom. Bolo mi ťažko. Deň pred Vianocami.

Don Sergio však mohol byť rád, jeho sicílske koláče boli na ceste k jeho spolubratom. Túžil byť rehoľníkom, patriť už len úplne Bohu. Pán jeho sen splnil, aj keď príliš skoro a úplne ináč, ako by sme všetci čakali. A sicílske cannoli dorazili do kláštora tiež skôr, ako by ktokoľvek čakal.