Iný pohľad Prečo by feministky mali oslavovať stredovek a katolícku cirkev

Je ťažké nechytať sa za hlavu, keď počujeme feministické aktivistky označovať mizogýnne prejavy a iné útoky na dôstojnosť žien za „stredoveké“ – a to najmä pre tých, ktorí si dali tú námahu a čítali veľkých medievalistov, ako napríklad Régine Pernoudovú (1909 – 1998).

Práve táto francúzska historička a archivárka 20. storočia sa svojou plodnou prácou najviac zaslúžila o vyvrátenie mimoriadne zakorenených mýtov a predsudkov našej doby v súvislosti so stredovekom, obdobím, ktoré trvalo celé tisícročie (približne od roku 500 do roku 1400) a považuje sa za vrcholnú epochu katolíckej cirkvi na Západe.

V mnohorozmernom svete stredoveku venovala veľkú časť svojho diela otázke postavenia žien, otázke, ktorá sa v 20. storočí nezaobišla bez kultúrnych a politických úskalí, keď na pozadí masívnej dechristianizácie vznikali najradikálnejšie feministické hnutia (z ktorých vzišli niektoré dnes známe „woke“ hnutia).

V tomto pomerne nerovnom ideologickom boji – keďže v Európe po druhej svetovej vojne svet kultúry a vzdelávania často ovládala antiklerikálna ľavica – encyklopedické znalosti a neúnavná dôslednosť Régine Pernoudovej poskytovali neoceniteľné intelektuálne zbrane tým, ktorí verili v nemennú ľudskú prirodzenosť a v jedinečnú hodnotu kresťanského posolstva a antropológie.

Jej originálny prístup k vzájomnému dopĺňaniu sa mužov a žien sa pretavil do početných historických prác o stredoveku a monografií o veľkých svätcoch západných dejín – obzvlášť dobre ho zhrnula v knihe Ženy v časoch katedrál (1980), v ktorej majstrovsky dokazuje, že ženy dosiahli svoj zenit v období feudalizmu (medzi 10. a 13. storočím).

Keďže si bola vedomá kontroverzie, ktorú by jej teórie mohli vyvolať na konci 70. rokov v akademických kruhoch, kde sa existencialistické feministické myšlienkové prúdy šírili ako lesný požiar, v úvode svojej práce zdôraznila, že „ak je analýza faktov sporná, fakty samotné sú v každom prípade nespochybniteľné“.

Vzostup kresťanstva a rozmach žien

Kým vo Francúzsku v tom čase vyžadovalo istú intelektuálnu odvahu tvrdiť, že ženská otázka je neoddeliteľne spojená s obranou stredoveku, ešte viac odvahy vyžadovalo tvrdiť, že prvým nositeľom emancipácie žien v dejinách bolo práve kresťanstvo a že strata pozície žien v spoločnosti vždy zodpovedala ústupu kresťanstva.

Kresťanstvo sa podľa Pernoudovej dokonca vyvinulo a spočiatku tak hlboko zakorenilo najmä vďaka masovej podpore žien všetkých spoločenských vrstiev, a to práve preto, že kresťanky mali oveľa vyššie postavenie ako pohanské ženy.

Opierajúc sa o početné právne a historické pramene, poukazuje na to, že v Ríme ženy neboli subjektmi práva, ale len objektmi vydanými na milosť a nemilosť svojich otcov, manželov alebo svokrov, ktorí mali nad nimi absolútnu moc.

Vzostup kresťanstva v Rímskej ríšiSvet obracajú nielen zázraky, ale aj malé svetské veci

Auguste Meyrat 

Evanjelium, najmä z neho vyplývajúce potvrdenie prirodzenej dôstojnosti a autonómie ľudskej osoby – rovnakej pre mužov aj ženy –, od základov zmenilo ich svet. Keď si uvedomili to, čo im dal Kristus a po ňom jeho apoštoli, a to, že žiadny zákon Rímskej ríše im podobné práva nikdy neprizná, rozhodli sa stáť na čele ohlasovania dobrej zvesti, domáhali sa svojho práva vybrať si manžela alebo zostať pannami „pre Božie kráľovstvo“, často aj za cenu mučeníckej smrti. 

A skutočne, Pernoudová poukazuje na to, že encyklopédie dejín druhého a tretieho storočia uvádzajú ako veľkých svätcov cirkvi oveľa viac žien ako mužov, od Zenóbie a Faustíny po Agátu, Agnesu, Cecíliu, Luciu, Katarínu, Margarétu, Euláliu, Blandínu a mnohé ďalšie.

Vysvetľuje tiež, že prvý nemocničný systém založila svätá Fabiola na konci štvrtého storočia a že najstarší traktát o vzdelávaní napísala kresťanka Dhuoda v 9. storočí, čo v tej dobe predstavovalo mimoriadnu erudovanosť.

Okrem toho, jedným z hlavných zástancov hnutia za oslobodenie otrokov bola žena, Melánia Mladšia, ktorá ich oslobodila viac ako tisíc. A obdobie, keď sa k moci dostala kresťanská kráľovná Klotilda – manželka kráľa Chlodovika, ktorého obrátila na vieru –, sa považuje za začiatok dejín Francúzska.

Zlatá éra stredoveku

Hoci šírenie evanjelia v prvých storočiach po narodení Krista umožnilo ženám dosiahnuť vplyvné postavenia ako nikdy predtým, za ich zlatý vek považujú historici práve tri storočia feudálneho obdobia – 10. až 13. storočie. Vtedy sa ženy bežne stávali mocnými kráľovnami, horlivými sväticami, opátkami na koňoch, teologičkami, správkyňami alebo majiteľkami pôdy.

V tomto období, ktoré zároveň predstavovalo zlatý vek kresťanstva v Európe (mních Raoul Glaber na začiatku 10. storočia napísal, že „svet bol zahalený bielym rúchom kostolov“), dievčatá dosahovali dospelosť vo veku 12 rokov, o dva roky skôr než chlapci, a mohli vykonávať akékoľvek povolanie. Niektoré sa dokonca zúčastňovali na križiackych výpravách.

Pokiaľ ide o vzdelanie, historická realita sa opäť zdá byť na míle vzdialená mylným presvedčeniam, ktoré označujú stredovek za éru negramotnosti a tmárstva, najmä medzi ženami. Pernoudová v tejto súvislosti cituje romanistu Karla Bartscha, ktorý v roku 1883 uviedol, že „ženy v stredoveku čítali viac ako muži“.

Ženské mená sa často objavujú medzi prepisovateľmi uvedenými v kolofóne na konci textov, čo naznačuje, že mnohé z nich vedeli nielen čítať, ale aj písať.

Jedným z kľúčových príkladov, ktoré historička uvádza na ilustráciu úrovne úcty, ktorej sa tešili vtedajšie ženy, je, pochopiteľne, príbeh veľkej nemeckej svätice Hildegardy z Bingenu (1098 – 1179), ženy s obrovským vplyvom, ktorá udržiavala pravidelnú korešpondenciu so všetkými významnými mužmi svojej doby. 

Táto svätica, ktorá je dnes učiteľkou cirkvi, mala aj dvoch tajomníkov, ktorým diktovala svoje diela, mnícha Volmara a Guiberta z Gembloux, ktorého aj duchovne sprevádzala.

Autorka tiež poznamenáva, že v tejto feudálnej spoločnosti, ktorá sa vyznačovala veľmi odlišnými sociálnymi kategóriami, bola prestíž žien – podobne ako prestíž mužov – spravidla spojená so šľachtickým pôvodom, čo však nebránilo dvom ženám skromného pôvodu naplniť svoj výnimočný osud a dostať sa do panteónu najslávnejších žien v dejinách ľudstva. 

Týmito ženami sú, samozrejme, svätá Jana z Arku (1412 – 1431), dcéra roľníkov, ktorá svojpomocne zmobilizovala armádu v Orléans, porazila Angličanov a dala korunovať kráľa Karola VII., a svätá Katarína Sienská (1347 – 1380), ktorá mala byť, ako pripomína Pernoudová, „dievčaťom ako každé iné“, ale ktorá mala rozhodujúci vplyv na návrat pápeža z Avignonu do Ríma počas veľkej západnej schizmy.

„Tmárstvo“ renesancie, osvietenstva a Francúzskej revolúcie

Táto zlatá éra, ktorá už v čase Jany z Arku a Kataríny Sienskej upadala, bola aj pre postupnú marginalizáciu žien v univerzitnom vzdelávaní (od 14. storočia mali ženy zakázané vykonávať lekársku prax) rezolútne pochovaná počas renesancie (15. – 16. storočie). Toto obdobie znamenalo odmietnutie dedičstva stredoveku, hlbokú krízu cirkvi tvárou v tvár protestantskej reformácii a návrat grécko-rímskej spoločnosti a jej umenia, zvykov, literatúry a opätovné potvrdenie rímskeho práva.

Pernoudová, pre ktorú pojem „tmárstvo“, vo všeobecnosti spájaný so stredovekom, platí oveľa viac pre renesanciu a nasledujúce storočia, svojím popularizačným talentom dokazuje, ako všetky tieto faktory rozhodovali o zhoršení vzťahov medzi mužmi a ženami v Európe a o celkovom postavení žien, ktorých vek dospelosti sa napríklad vo Francúzsku v 16. storočí posunul z 12 na 25 rokov. Táto strata pozícií sa časom ešte zintenzívnila a nič tomu nepomohlo ani osvietenstvo a následná Francúzska revolúcia.

Mizogýnne názory mnohých mysliteľov 18. storočia skutočne nie sú žiadnym tajomstvom, pričom charakteristický filozof tohto obdobia Jean-Jacques Rousseau považoval za „normálne, že žena, ktorá je menejcenná v prirodzenom poriadku, by mala byť menejcenná aj v občianskom poriadku“ (Emil alebo O výchove).

Čo sa to deje s „najstaršou dcérou cirkvi“Katolicizmus vo Francúzsku sa čoskoro môže stať menšinovým, ale ortodoxnejším

Solène Tadié

S príchodom Francúzskej revolúcie (1789 – 1815), ktorá kolektívne otriasla európskymi spoločnosťami, buržoázna trieda, ktorá oficiálne prevzala moc, vylúčila ženy z verejného života, a to najmä zrušením ženských klubov v roku 1793. Hlboká zbožnosť mnohých žien a ich masívna podpora duchovenstva prenasledovaného revolucionármi spôsobili, že nedôvera a nepriateľstvo voči nim len vzrástli.

Pernoudová sa ostro vyjadruje o buržoáznych hodnotách revolúcie, ktoré dosiahli svoj vrchol v Európe v 19. storočí vydaním občianskeho zákonníka cisára Napoleona Bonaparteho (1804), ktorý prijali takmer všetky európske krajiny, Latinská Amerika a americký štát Louisiana. Tento zákonník podľa nej odsunul ženy do postavenia „večných neplnoletých“, úplne podriadených svojim manželom a postavil ich do úplnej izolácie od spoločnosti a vývoja dejín.

Hoci hnutia za oslobodenie žien, ktoré vznikli v 19. a 20. storočí, nie sú podľa historičky nelegitímne, už pred 40 rokmi si všimla „samovražedné tendencie“ mnohých z nich. Podľa nej tieto hnutia nabádali ženy, aby „popierali samy seba, uspokojili sa s kopírovaním správania svojho partnera, snažili sa ho napodobňovať ako akýsi ideálny, dokonalý vzor a popierali akúkoľvek vlastnú originalitu“.

„Prečo my ženy nevymyslíme vlastné riešenia, ako to svojho času urobili iné ženy? Nemáme nič originálne, čo by sme mohli ponúknuť svetu, niečo, čo by spoločnosti pomohlo čeliť vážnym nedostatkom dneška?“ napísala. Ďalej uzatvára, že „presadiť sa môžeme len tvorbou“ a že „práve odlišnosť je tvorivá“. Boli to vskutku prorocké slová, niekoľko desaťročí pred vznikom ideologických hnutí, ktorých poslaním je práve negácia vlastnej podstaty.

Všetky veľké ženské osobnosti, ktorým historička, ocenená Francúzskou akadémiou za celoživotné dielo v roku 1997, vzdala hold, stelesňujú živú výzvu na opätovné potvrdenie kresťanskej koncepcie vzťahov medzi mužmi a ženami v spoločnosti, keďže práve cirkev bola v dejinách najhorlivejšou obhajkyňou žien, pričom nikdy neohrozila ich dopĺňanie sa s opačným pohlavím.

© 2023 EWTN News, Inc. Reprinted with permission from the National Catholic Register – www.ncregister.com. Preložila Terézia Sedláková.