Výšavy Andreja Legutkého Konárik v pazúroch

Pred niekoľkými rokmi, v máji 2018, ma vypátral štáb jednej televízie na fare a nástojčivo odo mňa chcel odborný pohľad na situáciu, ktorá sa odohrávala pár kilometrov od nás. 

Na pomedzí Vysokých a Belianskych Tatier v masíve zvanom Stežky horel lesný požiar. Svedkovia označili za príčinu viacero pilotov padákových klzákov lietajúcich ponad Stežky na obľúbenej trase z Lendaku smerom na Skalnaté pleso a ďalej. 

Nad Stežkami sa pohybujú padáky ešte pomerne nízko, a tak si ktosi spočítal vo svojej hlave dve a dve a vyšlo mu... desať. Vraj sa les zapálil od cigarety, ktorú akýsi nezodpovedný pilot zahodil počas letu. 

Najprv som si myslel, že žartujú, ale mysleli to vážne. Ono je to asi aj technicky možné zapáliť si za letu cigaretu nejakým kreatívnym spôsobom. A potom špak zahodiť. Ale neviem si predstaviť, žeby niekomu oblečenému vo vysokohorľavom oblečení, zavesenému cez tenké šnúry z umelých vlákien na padáku z umelohmotnej špeciálnej tkaniny, bol vlastný život taký ukradnutý, ako je asi Putinovi život jeho vojakov kdekoľvek na Ukrajine. 

Myslím, že väčšia hlúposť je už len pozrieť sa zápalkou do nádrže motorky, či je tam ešte dosť benzínu... Ale keď tak hovoria lesní robotníci pracujúci v tom lese tesne pred tým, ako sa vznietil, asi sa im dá veriť...

Tak som bral tú informáciu z ďalekej Austrálie trochu s rezervou. Vraj sú tam také prešibané dravé vtáky, že počas letných zničujúcich požiarov údajne berú do svojich pazúrov horiace konáriky a nesú ich aj pár kilometrov ďalej, aby ich pustili a zapálili nové ohnisko požiaru. Podozrenie padá najmä na haju čiernu (Milvus migrans) a sokola pustovkovitého (Falco berigora). 

Svedkovia z radov strážcov parkov to potvrdzujú, ale ešte to nik nezaznamenal na fotografii alebo videu. Rozmýšľam, že aj ich perie je asi dosť horľavé. Či by to riskli... Ale motivácia je v ich prípade neodolateľná. Lebo sú mnohé hodnoverné zábery na hodujúcich dravcov, ktorí koordinovane lietajú nad čelom požiaru a hodujú na drobných zvieratách, ktoré v panike unikajú pred ohňom, nehľadiac na opatrnosť, aby nakoniec skončili v pazúroch a zahnutých zobákoch predátorov. 

Za tie desaťtisíce rokov si veru mohli vymyslieť stratégiu na umelé šírenie požiarov, aby mali hostinu. Nejaká spálená krajina ich nezaujíma, s plným žalúdkom sociopaticky vystúpajú pod mraky a odletia, kam chcú.

Aj my ľudia sme sa naučili túto stratégiu. Horiace konáriky sú naše slová. Vieme nimi vzbudzovať v poslucháčoch vášne silnejšie, ako sú plamene požiaru v austrálskej buši. Rozhorí sa napríklad požiar strachu a korisť vbehne do volebnej urny, dočasne stratiac pud sebazáchovy. 

Palivom môže byť vojna, cudzí škaredí imigranti, choroby alebo lieky proti nim. Na iného zaberú aj medvede a saharský piesok.  A toto sa stále opakuje, lebo to asi dlhodobo funguje. 

Alebo vieme uhlíkmi ohovárania či osočovania nechať myšlienky tlieť, aby zrazu vyšľahol plameň a sok v láske alebo šikovnejšia kolegyňa v práci to radšej sama vzdá, a ratujúc si vlastnú dôstojnosť a pokoj v duši, dá sa na útek. Ale myslím si, že každý náš hriech má potenciál zapáliť požiar v živote nášho blížneho alebo blížnej. 

 „Blahoslavení tí, čo nešírite požiare, ale ich vlastným srdcom hasíte, lebo vy dávate nádej v lepšiu budúcnosť.“

Fakt si človek nevie ani predstaviť, že z ledva tlejúcej vetvičky v pazúroch sokolíka budú za okamih dvadsaťmetrové plamene, nemilosrdne vraždiace začudovaných medvedíkov koala s voňavým eukalyptovým listom v puse. Pravdaže, predátorom je to jedno, nepoznajú emóciu súcitu alebo ľútosti nad zmarenými životmi nevinných alebo materiálnymi škodami. 

Vydesení vedia byť len tí, čo sú schopní vidieť svet aj srdcom. Naša západná civilizácia sa naozaj otriasa. Nielenže sem vietor prináša iskry z východu, ale je tu dosť príčinlivých šíriteľov požiarov aj domácej proveniencie. 

Je to cítiť aj v cirkvi. Ako ľahko sa medzi nami šíria klebety a vieme zapaľovať všakovaké ohníky nelásky. Aj Kristovo evanjelium sa niekedy stáva prostriedkom naháňania koristi. Občas počúvam, akou rečou sa prihovára akýsi pastor Rómom v neďalekej osade. Jeho slová, burcovanie a krik evokujú viac podpaľača ako učeníka tichého a pokorného srdcom. Je ťažké odolať tomu evolučnému nastaveniu, že ak chceš korisť, zasej paniku. Akýmkoľvek spôsobom, nehľadiac na vedľajšie straty.

V životopise Antoine de Saint Exupéryho som sa dočítal, že v období, keď lietal na poštovej linke medzi Patagóniou a Argentínou, si v lietadle z Patagónie doviezol zvláštnu líšku. Možno predobraz tej z Malého princa, mala zvláštne inštinktívne správanie. 

Keď niekto zahodil ohorok z cigary alebo cigarety na zem, tak sa vrhla a svojou hruďou ho priľahla, kým ho nezahasila. Muselo ju to veľmi bolieť, ale inštinkt je inštinkt. Líškam nevyhovuje vypálená pampa. Ony majú rady vysokú trávu a krovie, aby sa mohli nepozorovane zakrádať ku svojej koristi... 

A možno cítia akúsi zodpovednosť za priestor, v ktorom žijú. Neviem. Líšky sú záhadné bytosti na prahoch našich domov, aj keď si myslíme, že sme si ich už skrotili. Tak som si uvedomil, že to len my ľudia sme niekedy až takí zlí, že často nezakladáme požiare, aby sme lovili.

Nepotrebujeme to, ale baví nás to. Robíme to často z čírej zloby, pocitu dôležitosti a moci. A už vôbec sa ich nesnažíme hasiť v zárodkoch. O to nástojčivejšie by sme my kresťania mali v sebe objavovať schopnosť patagónskych líšok. Nezištne uhášať zárodky požiarov. 

Byť opatrnejší a predvídavejší. Možno by sme pre dnešnú dobu potrebovali ešte jedno blahoslavenstvo. „Blahoslavení tí, čo nešírite požiare, ale ich vlastným srdcom hasíte, lebo vy dávate nádej v lepšiu budúcnosť.“