Výšavy Andreja Legutkého O kaderníčkach, barbaroch a čínskom múre

Ach, tie pre dospelého banálne a pre dieťa zásadné veci. Napríklad návšteva holiča. Najprv doma zbežná kontrola, či som si zo školy nedoniesol nejaké domáce zvieratko, ktorého objavenie sa pod rukami holičky by spôsobilo veľké zahanbenie mamy. 

Samozrejme, že by jej každý hovoril, že to sa stáva a že „to“ občas donesú deti každému rodičovi zo školy. Ale už na druhý deň by od vás susedia v paneláku bočili... Našťastie vši sa nám až na pár výnimiek vyhýbali. 

Druhým problémom bolo to, čo dospelí pri deťoch nikdy nechápu. Prečo sa boja ísť k holičovi. Každé dieťa si totiž myslí, že raz mu tie cvakajúce nožnice to ucho naozaj odstrihnú. Že vždy je to len o šťastí, ktoré nabudúce môže kdesi zaspať. Lebo za našich detských čias holiči a holičky používali lesklé ostré nožnice, ktorými stále do taktu cvakali, aj keď nič nestrihali, aj keď sa rozprávali, ich ruky boli už tak zvyknuté na pravidelné strihanie, že to proste robili od rána do konca šichty.

Vždy som obdivoval ich vypracované ruky, mali na nich úplne iné svaly ako bežní ľudia. Ten cvakot nožníc je pre dieťa ako guľometná paľba v zákopoch prvej svetovej vojny. Dnes ešte neprišiel tvoj čas...

Utrpenie v kresle

To ďalšie, na čo dospelí zabúdajú, je, že detské vlásky sú jemné. Tie nožnice spoľahlivo strihali dospelácke hrubé vlasy, ale tie naše detské sa občas zasekli medzi čepieľky nožníc pri tom nite, kde sú spojené, a došlo ku kvákaniu. Kvákanie je v detskom svete nie veľmi obľúbené slovo, hoci v dospelosti ho zabudneme. Preto je strihanie pre dieťa častým obsahom snov všeobecne označovaných ako nočná mora.

No a niečo, čo dospelí už vôbec nechápu, je problematika hanblivosti. Lebo presne to isté dieťa, ktoré sa vo chvíli, keď príde vlastný krstný otec, pre istotu ešte skryje za nohy mamy či otca, zrazu dostane koženkový podsedák. Nemilosrdne je vyložené do kresla tak vysoko, že mu je úplne jasné, že z tej výšky sa proste nedá zoskočiť. Potom ho zavinú do syntetickej zástery a okolo krku mu ju utiahnu a založia za golier tak, že sa ten malý človiečik ide skoro zadusiť.

Dieťaťu náhle zmizne celé telo a ostane len hlava, na ktorú sa každý pozerá – a ešte k tomu tie zrkadlá. Človek je zrazu na celý svet sám. Navyše ak mu padli do nosa alebo úst (o očiach ani nehovorím) tie nakrátko posekané vlasy, čo vedia priam pekelne svrbieť, tá zástera nedáva žiadnu možnosť si to škrabaním rukami ešte viac zhoršiť.

Výšavy Andreja LegutkéhoKonárik v pazúroch

Andrej Legutký

Divíte sa ešte, drahí rodičia, že deti nemilosrdne zjednávajú za návštevu u holiča minimálne jednu alebo aj dve veľké zmrzliny?

Časom sa to našťastie zlepšuje, až sa to stáva výborným. Dospievajúci chlapec nemá nič proti tomu, keď sa mu vo vlasoch ocitnú nežné pršteky učnice. Ale aj skúsené pani holičky boli pre každého z nás prvým kontaktom so svetom žien. Priniesli do sveta dospievajúceho nové vône a elektrizujúcu blízkosť cudzieho človeka, ktorý sa ho starostlivo dotýka. 

Samozrejme, že moja pani holička vždy rozpoznala začervenaný krk. Majú na to tajnú fintu. Začnú rozprávať. Pýtať sa. Konverzujú s inými čakajúcimi na ostrihanie. To je vec už neznáma. Čakáreň v holičstvách totiž nebola. Traja ľudia v kreslách a desať za ich chrbtom. Keď sa strihala Evka zo susedného paneláka, vždy som rád prepustil uponáhľaných dospelákov... Preto vravím, že tak ako pre dieťa je holičstvo skoro ekvivalentom mučiarne na Spišskom hrade, pre dospievajúceho je to zásadná inštitúcia pri spoznávaní sveta dospelých s jeho krásami i bôľmi.

Barbari a divokí jazdci

Tak presne toto sa mi vynorilo, keď som v Poprade šiel kúpiť nový zámok do fary. Zo schodov nákupného domu som zrazu zbadal pod sebou veľký výklad s holičským kreslom. Keďže ma už desiatky rokov strihá skautská sestra Agy, nebol som v holičstve asi večnosť. Ten pohľad vo mne všetko prebudil. Aj by mi akási tajomná clivota stisla srdce, kebyže to všetko jemné zo spomienok nezdemolovala lavína pobúrenia.

Mladého muža strihala pôvabná mladá kaderníčka a on tupo pozeral do svojho mobilu. Bez akéhokoľvek kontaktu s týmto svetom. Bola mu ukradnutá jej snaha, ale aj ona sama. Medzi ním a ňou bola syntetická zástera s hrúbkou a najmä dĺžkou čínskeho múru. A hneď aj bolo jasné, na ktorej strane sú barbari.

Z okna fary Ruda SmoteraÓda na čašníčky

Rudolf Smoter

Tak mi napadlo, že niektorí ľudia mi hovoria, že im sa to s tým životom po smrti nezdá. A už vôbec sa im nezdá, že mi veriaci veríme, že paralelne s týmto svetom je akási večnosť, kam odprevádzame duše zosnulých. Že veríme, že svätí a sväté, anjeli strážcovia a Panna Mária i samotný Najvyšší sa takpovediac v reálnom čase občas vložia do našich trápení a pomáhajú nám ich znášať a občasné zázraky pomáhajú a upevňujú našu vieru v tento nadpozemský svet.

Ale veď už tu na zemi to môžeme vidieť. Celé generácie už žijú vo virtuálnom svete. Dievčatá sa rozprávajú s chalanmi vytvorenými umelou inteligenciou, a hoci si to nepriznajú, sú do nich platonicky zamilované.

Sociálne siete sú nekonečnými prériami pre divokých jazdcov s obéznymi prštekmi hladkajúcimi sklíčka svojich elektronických miláčikov. Do tohto sveta sa chodia najesť, vyspať, vyprázdniť aj umyť.

Tak čím viac pozorujem túto duálnu dobu pozostávajúcu z virtuálneho a reálneho sveta, čoraz menej sa mi zdá čudnejšie veriť, že paralelne s týmto svetom existuje aj večnosť. A že ako občan Božieho kráľovstva mám dvojité občianstvo.

A v nebi asi nepotrebujú holičstvo, aby sme sa tam učili blízkosti s iným človekom. Na to máme celý život tu na zemi.