Šálka kávy s Jurajom Pigulom Prekvapivý list od Anny

Pred pár dňami nás v kláštore prekvapila vďačnosť sama. Akoby bola spadla z neba a prišla nám povedať, že nikdy nie je neskoro povedať, napísať či odovzdať slová vďačnosti.

„Prišiel nám list,“ povedal nám náš šéf. „Je na ňom dátum 24. januára 2024. A začína sa takto: Intanto: GRAZIE!“

List našiel predstavený medzi ostatnou poštou a otvoril ho hneď po obede, keď sme už sedeli pri káve. Zostali sme len traja zo siedmich v nezáväznej konverzácii o všetkom a o ničom (alebo keď to chcete po taliansky: „del più e del meno“).

Keď otvoril list a prečítal dátum a prvé slová, všetkých nás zaujalo dvakrát päťdesiat eur, čo spadlo na zem. Fajn. To sa tu v kláštore nestáva, že nám niekto posiela peniaze v obálke s listom. Teda nestalo sa to za ten rok, čo som v Pavii, ani raz. Predtým v Košiciach bežne, lebo neznámi bohuznámi posielali často peniaze s prosbou o svätú omšu.

Teda zrekapitulujme si to: sto eur, nedávny dátum a „predovšetkým: ĎAKUJEM“. Prior Antonio, predstavený nášho kláštora, sa podujal, že nám pretlmočí, čo ťažko čitateľným písaným písmom napísala jedna starenka Anna. Jej meno sme si všimli na konci listu. So zatajeným dychom sme počúvali spolu s padrem Salvatorem, statným Talianom z juhu s bielou bradou.

Antonio čítal: „Bol jeden z neskorých večerov pred sedemdesiatimi deviatimi rokmi. Vonku zima, v dome chlad. Zelenému drevu sa nechcelo horieť, bol z neho len dym, ktorý zapĺňal kuchyňu. ,Večeru dnes máme, ale zajtra?‘ povedal niekto z nás. Mama odpovedala: ,Modlime sa!‘ Niekto zvoní, ba čo zvoní, skôr rinčí ten zvonček. Je to brat augustinián! Zajtra budeme mať dosť jedla a ja v októbri začnem svoj prvý školský rok. Obujem si nové čižmičky, dokonca úplne biele! Vďaka!

Teraz ďakujem Božej prozreteľnosti, pretože môžem aj ja ponúknuť niečo tomu, kto je núdzny. NEZABÚDAM! Mala som strach, že tento rok nedokážem pomôcť blížnemu, ale podarilo sa to. Je to málo, je to potrebné, je to trochu lásky (charity). Vďaka, Pane.“

Podpísaná Anna.

Úvod listu pani Anny. Foto: autor

Priznám sa, neubránil som sa slzám pred takou šľachetnou dušou, úprimnou starenkou s priezračnou láskou. Statný a pritom vetchý Salvatore len kýval hlavou od údivu a Antonio premýšľal nahlas o tom, že by chcel Anne poďakovať. Len nemal šajnu, ako ju vystopovať.

Nenašli sme, odkiaľ bola odoslaná pošta. Pečiatka bola, ale nič čitateľné.

Aká krása ide z tej vďačnosti. Akú zázračnú chvíľu sme to zažili! Po sedemdesiatich deviatich rokoch tá žena nezabúda a my vôbec nevieme, ako sa volal protagonista príbehu, augustinián, náš spolubrat. Pozorný rehoľník si všimol biedu jednej rodiny a odniesol jej potrebné peniaze na základné potreby.

Dnes tu máme len svedectvo o človeku, ktorého zasvätenie a život by sa boli podarili už len preto, že svojím spôsobom „zachránil“ život rodiny. Nemusel im kázať o láske. Možno aj vďaka nemu Anna dodnes lásku koná, lebo ju videla a zažila.

Páči sa mi vyzvanie matky na modlitbu. Riešenie je v modlitbe. „Modlime sa!“ A vzápätí niekto zvoní na dvere. Skepsa domácich, viera matky, pomoc augustiniána a spomienky, aj keď trochu chaotické, starenky Anny.

Vďaka za vďačnosť! Vďaka, Bože, za tohto môjho spolubrata! Vďaka za Annu s bielymi topánkami v prvom ročníku!

Teraz už je len na nás odovzdať sto eur obohatených o ďalších sto podľa príkladu spolubrata spred sedemdesiatich deviatich rokov. Stále totiž okolo seba nachádzame rodiny a Anny, ktoré potrebujú trochu tepla, jedla a topánky do školy.