Tajomstvo skutočnej veľkosti Dekadentný Rím a kresťanská kontrakultúra

Vždy keď ľudia rozmýšľajú nad starovekým Rímom (napríklad keď si čítajú Nový zákon, Shakespeara alebo pozerajú TikTok), majú sklon sústrediť sa na prechod od republiky k cisárskej monarchii. Spomínajú na to, ako Július Cézar prekročil Rubikon, vyhlásil sa za diktátora a bol zavraždený senátormi v nádeji, že obnovia republiku, až na to, že vládu opäť získal jeho adoptívny syn (Augustus), porazil svojich súperov, rozpustil senát a vytvoril cisárstvo. Medzitým sa v Betleheme narodilo dieťa.

Obdobie po týchto nepokojoch, medzi ľuďmi známe ako pax romana, priťahuje menšiu pozornosť, hoci je možné dokázať, že je relevantnejšie pre pochopenie dnešného sveta. Práve vtedy sa z Ríma stala superveľmoc, ktorá sa rozkladala na troch kontinentoch a prinášala svoj spôsob života celému svetu. Paradoxne už v tomto čase sa začali prejavovať aj známky úpadku, najmä v elitnej triede, a ríša sa stávala stále rôznorodejšiou, až bolo otázne, čo vlastne znamená, keď niekto o sebe povedal, že je Riman.

Tom Holland nám vo svojej najnovšej knihe Pax: War and Peace in Rome’s Golden Age (Pax. Vojna a mier v zlatom veku Ríma) robí veľkú službu: pokrýva toto dôležité obdobie západných dejín a prináša nielen fascinujúce rozprávanie, ale uvažuje aj nad povahou civilizačného pokroku, úspešným vodcovstvom a pôsobením Božej prozreteľnosti v ľudských záležitostiach.

Holland začína jednou z najskazenejších a najodpornejších historických postáv, cisárom Nerom. Bol posledným z Augustovej dynastie a napriek svojej vražednej krutosti a deviantnému správaniu mal prekvapivo dlhú vládu (54 – 68 po Kr.). Holland začína pohrebom Nerovej manželky Poppaey, ktorý mu dáva príležitosť opísať Rím práve v tejto chvíli. Áno, Nero ju a jej nenarodené dieťa pravdepodobne zavraždil v záchvate zúrivosti. A nahradil ju zmrzačeným mládencom, ktorý sa na ňu podobal. A Nero bol pravdepodobne zodpovedný aj za veľký požiar, ktorý pred pár rokmi zničil Rím. Ako však ukazuje Holland, napriek tomu bol zhodou okolností pre ríšu zdrojom stability.

Len čo sa Nero zabil, keď sa dozvedel o vzbure v Germánii, nastal chaos, ktorý vyústil do vlády štyroch cisárov počas jedného roka. Najprv sa zdalo, že je dôvod na optimizmus, najmä keď na trón nastúpil Servius Sulpicius Galba, muž s vynikajúcou minulosťou „ako mestský úradník, ako vojak aj ako správca dôležitých provincií“. Galba bol však aj neznesiteľný snob s fatálnym pocitom, že môže všetko.

Len pár mesiacov nato vyvolal prevrat proti Galbovi Marcus Salvius Otho, ktorý sa pre svoje priateľstvo s Nerom „stal príslovečným pre zženštilosť a výtržníctvo“ a stal sa cisárom. Čoskoro ho nahradil Aulus Vitellius, veliteľ vojsk v Germánii, ktorý bol tiež „povestný ničomnosťou a skazenosťou“ a mal tesné väzby na Nera. Nakoniec Vitellia nahradil Titus Flavius Vespasianus, veliteľ v Judei, ktorý bol „obľúbený u mužov, ktorým velil“, ale „absolútne bez rodokmeňa“.

Pri každom z týchto „cisárov“ si Holland starostlivo všíma novú mocenskú dynamiku v ríši. Vojny už nevedú vojvodcovia uchádzajúci sa o priazeň ľudu proti patricijským senátorom, aby sa rozhodlo o osude republiky; teraz už proti sebe bojujú o korunu a najvyššiu moc súperiace strany v masívnej rímskej armáde. Galba a Otho reprezentovali ďaleký západ (Ibériu), Vitellius sever ríše (južnú Germániu a východnú Galiu) a Vespazián východ (Judeu a Egypt).

Neprekvapuje, že po Vespaziánovej vláde zostala rímska kultúra citeľne orientálnejšia a „helenizovanejšia“. Cisári postupne opúšťali snahy skrotiť a zveľadiť divoké oblasti v severnom Nemecku, západnom Francúzsku a v Anglicku a sústredili svoje úsilie na potláčanie vzbúr na Balkáne a v Judei či na rozširovanie ríše na východ do Perzie.

Vespazián počas svojej desaťročnej vlády obnovil pax romana. Po ňom nastupuje jeho syn Titus, ktorý je najznámejší krvavým obliehaním Judey a zničením židovského chrámu. Titovu vládu náhle ukončila choroba, čo umožnilo nastúpiť na trón jeho bratovi Domiciánovi. Holland ho opisuje ako paranoidného mikromanažéra, ktorý považoval za svoje poslanie uchlácholiť bohov po katastrofickej erupcii Vezuvu. Domiciána nakoniec zavraždil a nahradil Cocceius Nerva, ktorý prekliesnil cestu svojim vynikajúcim nástupcom Trajánovi a Hadriánovi.

Aj keď boli takmer presným opakom toho druhého v prístupe k vláde (Traján chcel rozširovať a Hadrián konsolidovať) aj v temperamente (Traján neznášal rozprávanie a miloval boj, kým Hadrián miloval rozprávanie a dával prednosť obnove), obaja patrili medzi najväčších rímskych cisárov a tešili sa nesmiernemu politickému kapitálu.

Zo spätného pohľadu sa síce zdá, že najväčšia česť patrí týmto dvom cisárom, no Hollandove dejiny nás nútia toto hodnotenie prehodnotiť. Všetkých cisárov od Nera po Hadriána (54 – 138 po Kr.) zamestnávali tie isté výzvy vyplývajúce z udržiavania pax romana: krotiť hranice, vyplácať prétoriánsku stráž, zabiť všetkých súperov, kŕmiť plebejcov v Ríme a vybrať si dobrého následníka. Tieto úlohy si od nich všetkých aj v najlepších časoch vyžadovali extrémnu bezohľadnosť.

Navyše kombinácia takmer božskej moci a pohanskej nemorálnosti priviedla všetkých cisárov k tomu, že trpeli v dysfunkčnom osobnom živote, keď pravidelne podvádzali manželku a vyžívali sa v rôznych zvrátenostiach (nielen Nero). Iróniou je, že najzbožnejší z nich, Domicián, bol zároveň aj najnenávistnejší, pretože prenasledoval a umučil rekordný počet kresťanov.

Celkovo to vedie čitateľa k otázke, nakoľko boli Rimania skutočne veľkí. Kým sa väčšina Rimanov neobrátila na kresťanstvo, celá ríša sa aspoň ďalšie dve storočia točila v krvavom kruhu občianskych vojen a vzbúr, pričom jej vládli pološialení cisári. Temné obdobie, ktoré nasledovalo po páde ríše o pár storočí neskôr, by trvalo donekonečna. Inými slovami, bez kontrakultúrnych kresťanov, ktorí pôsobili na okraji spoločnosti, by nenastúpil moderný Západ, aký je dnes vo svojom postkresťanskom neporiadku. Boh si pre svoje vtelenie zjavne vybral dobrý čas

Pochybujem, že by mal Holland v úmysle inšpirovať k takejto vďačnosti za to, že sa objavilo kresťanstvo, človek by si mal však z knihy odniesť práve toto a mali by to oslavovať všetci, nielen kresťania.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Auguste Meyrat je učiteľ angličtiny v okolí Dallasu. Má titul MA z humanitných vied a MEd z výchovného vedenia. Je redaktorom týždenníka The Everyman, napísal eseje pre stránku The Federalist, pre časopisy The American Thinker a The American Conservative, ako aj pre Dallaský inštitút pre humanitné vedy a kultúru.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.