Slovo kňaza Stratení a hladní

Kostoly sú tajomné miesta. Aj nepraktizujúci kresťania čí tí ostatní sa v nich cítia príjemne. Dôvodom nie sú na prvom mieste pamiatky, umelecké diela, ale atmosféra, ktorá v kostole je. Kto sa v chráme na chvíľu zastaví, môže vnímať pokoj, ktorý sála z každého jeho kúta.

Čím je kostol starší, tým viac „cítiť“, že je to dom modlitby.

Za čarovnou atmosférou pokoja je v prípade katolíckych kostolov čosi viac: prítomnosť živého Boha pod sviatostnými spôsobmi. Nemusíte o tom vedieť, ale môžete to zažiť.

Ak ste sa niekedy v kostole modlili pred svätostánkom alebo adorovali pred Eucharistiou v monštrancii, tak viete, o čom hovorím.

Preto ľudia vyhľadávajú kostoly či kláštory. Vnímajú, že je to iný svet, kde má každý deň vlastné tempo. Kde vládne pokoj, ktorý sa v bežnom svete len tak nevidí.

Ľudia si možno potrebujú oddýchnuť, nabrať síl alebo získať nadhľad nad vlastnou životnou situáciou.

Nie vždy si uvedomia, že to, čo v sakrálnom priestore možno prežiť, je dané akousi zvláštnou duševnou rovnováhou tých, ktorí sú v ňom prítomní; že tá rovnováha nie je výsledkom psychoterapeutického cvičenia, ale ovocím vnímania Božej prítomnosti a osobného stretnutia s Pánom.

Boh vie, že sme ako malé deti, ktoré potrebujú viesť. Blúdime a pýtame sa, čo v tomto krátkom pozemskom živote vlastne stojí za to. Ľudia vždy takí boli.

Ježiš zázračne rozmnožil chleby a ryby a zástupy chceli byť s ním. Vyhľadávali ho, nedali mu pokoj, ľudsky to muselo byť aj pre neho únavné. On im však hovorí, že to, čo pri ňom a v ňom hľadajú, nie sú senzácie a zázraky, ale pocit; že ten, ktorý dokázal nasýtiť mnohotisícový zástup chlebom a rybami, môže oveľa viac.

A mali pravdu. Veď zázračné rozmnoženie chleba a rýb, podobne ako kedysi prítomnosť manny – chleba na púšti, boli predobrazom úplného Božieho sebadarovania, ktoré sa uskutočnilo v Ježišovi na kríži. Vždy keď ho prijímame pod spôsobom chleba a vína v Eucharistii, máme na ňom účasť.

Kiežby sme tejto pravde rozumeli nielen rozumom, ale najmä srdcom. Sme totiž rozporuplní a zmätení. Na hlboké najvnútornejšie túžby odpovedáme spôsobom, ktorý je pozemský a dočasný. Niežeby túžba po napredovaní v práci, štúdiu, vo vzťahoch, po materiálnych či zmyslových pôžitkoch bola zlá.

Nie je zlá, len môže byť neprimeraná a pre nás škodlivá, ak sa míňa tomu, kým som a aký je môj posledný cieľ: večné spoločenstvo s Pánom. V takom prípade si môžeme veľmi ublížiť.

Sú ľudia, ktorí vidia najvyšší zmysel v kariére a sú ochotní podriadiť jej všetko. Pre ďalších sú životným motorom peniaze a vyššia životná úroveň. Mať stále viac a lepšie. Niekto sa vyžíva v jedle, pití či ďalších telesných pôžitkoch.

Mnohí to nepochopia nikdy. Sú príliš zaujatí sami sebou a ohúrení vlastnými schopnosťami, než by pripustili, že všetko je ináč. A tak zostávajú stratení a hladní.

Ak sa takto uberáme, veľmi pravdepodobne to nemyslíme zle, nechceme si ublížiť, ani iným. Len vo svojej ľudskej duchovnej obmedzenosti nevieme či nevládzeme pochopiť, že toto nie je celý život. Že to nie je odpoveď na túžby srdca, ktorá by nás vedela uspokojiť a upokojiť. Možno do času. Ale čím je človek starší a v takomto životnom štýle zotrváva, tým viac sa cíti stratený a hladný.

Stratený, lebo s vekom sa zvýrazňujú všetky naše fyzické a mentálne obmedzenia. A to, čo nás uspokojovalo a robilo šťastnými, nám už nestačí.

To, čo sme možno celé roky či desaťročia dosahovali a mysleli si, že sme sa „našli“, začalo padať ako domček z karát. Tam si uvedomím, že toto už nie je život pre mňa.

Čo mi vlastne zostáva? Ako mám žiť?

Moje vnútorné túžby zostali. Niekto má to šťastie a ten dar od Boha, že na túto veľkú pravdu príde skôr. Iný žije v omyle celé roky či desaťročia. Ďalší to pochopí až v závere života.

A mnohí to nepochopia nikdy. Sú príliš zaujatí sami sebou a ohúrení vlastnými schopnosťami, než by pripustili, že všetko je ináč.

A tak zostávajú stratení a hladní.

Každý sme v pokušení ísť vlastnou cestou a hľadať odpovede na túžby srdca alternatívnym spôsobom.

Boha uznávame, ale s ním v živote nepočítame. Kariéra, úspech, peniaze či zmyslové pôžitky sa mnohým javia ako to jediné, čo môžu v tomto krehkom svete dosiahnuť a z čoho môžu mať akú-takú radosť aj za cenu hriechu.

Nemám recept, ako presvedčiť k inému životnému štýlu. Jedno však viem určite. Kto zažil tichú modlitbu v pokojnej atmosfére kostola, ten dostáva návod. Pokoj, nasýtenie duše ako ovocie osobného stretnutia s Pánom. Vo vrúcnej modlitbe. Jej vôňa láka k skutočnému pokrmu, ktorý zasycuje – k Eucharistii, svätému prijímaniu. K živému Bohu pod spôsobom chleba a vína.

Nechcem byť stratený a hladný. I keď občas som, lebo príliš verím v seba a v tento svet. S vierou počúvam Ježišove slová, že kto prijíma Chlieb, nikdy nebude hladovať. Prosím Pána, aby táto životodarná evanjeliová zvesť prijatá a pochopená rozumom posilnila vôľu a otvorila srdce. Mne, nám všetkým.