Slovo kňaza | Sedem je tvojich bolestí

Vďaka, požehnaná Panna, že tvoja dnešná slávnosť ma učí múdrym veciam.

Sedem je tvojich bolestí, Mária, čo ľud uctieva, a vďaka, že toto číslo je symbolické. Tých náročných chvíľ bolo aj v tvojom živote veľa, nie iba sedem. Požehnaná, bolo ich požehnane. Vďaka, že pre to môžem chápať, že ani zvláštne Božie vyvolenie nerobia život imúnnym na ťažkosti a ani na bolesť.

Vďaka, že aj v tom si nám blízka, že tvoje bolesti boli bolesťami, s ktorými sa vieme stotožniť. Keď na nás dolieha posudzovanie od ostatných, keď nás berú v reč, ale aj vtedy, keď všetko stíchne po našom príchode do miestnosti, keď cítime pohľady na chrbte, ale aj vtedy, keď nám nikto nevenuje ani pohľad. Vďaka, že ty chápeš, čo to znamená stratiť dobré meno. Vďaka, že tvoje bolesti neboli len tie mystické.

Bola tvoja bolesť, keď si sprevádzala Syna v posledných chvíľach jeho života, väčšia ako tá, čo si prežívala, keď si od Simeona počula tajomné slová, že dušu ti prenikne meč? Podľa všetkého áno. Niesť ťaživú realitu je azda náročnejšie, ako o nej počúvať, no ešte ju nezakusovať.

A predsa aj bolesť zo Simeonovho proroctva sa počíta medzi tvojich sedem bolestí rovnako ako tá, ktorú vpíjalo tvoje srdce, keď Život tvojho života umieral za život sveta, keď šarlát krvi Syna potriesnil teba, veža zo slonoviny.

Áno, aj bolesť z toho proroctva patrila medzi skutočné bolesti. Je to preto, lebo najväčšia bolesť v ľudskom živote je vždy tá aktuálna, tá, ktorú práve prežívam. Vďaka, že uctievať ťa ako Sedembolestnú ma učí tejto múdrosti: nepodceňovať a nepotláčať utrpenie – a ani to vlastné – falošnou náplasťou, že niekto niekde trpí viac.

„Vo vzduchu visí hrozba, že stroje sa budú správať ako ľudia, ale prečo sme sa zmierili s tým, že ľudia sa musia správať ako stroje?“

Vďaka, že sa vôbec nemusíme porovnávať: s našimi talentami nemusíme byť smutní pre väčšie talenty iných ani s našimi bolesťami sa nemusíme nútiť byť veselí pre väčšie bolesti iných. Vďaka, že si môžem dovoliť mať sa ťažko, lebo len ak sa naučím mať súcit so sebou, budem ho mať naozaj aj s inými. Budem môcť plakať s plačúcimi a to nielen s tými, ktorých toho uznám za hodných.

Vďaka, že mať súcit so sebou je malým, ale nevyhnutným krokom k svetu, kde sa ľudia cítia ako ľudia a kde nimi aj môžu byť. Hm, vo vzduchu visí hrozba, že stroje sa budú správať ako ľudia, ale prečo sme sa zmierili s tým, že ľudia sa musia správať ako stroje?

Boli skutočné, Mária, tvoje útrapy. A tak ti vďaka, lebo tvoj príklad viery ma povzbudzuje uvedomovať si, že žiadna bolesť ani ťažkosť nie je nastálo, že každá má predsa len svoj koniec. Vďaka za povzbudenie, že každý Veľký piatok sa raz skončí, že radosť veľkonočného rána môže byť nádejou v bolesti, no nie jej anestetikom.

Sedem je tvojich bolestí, Mária, čo ľud uctieva,

plnosť ti žiaľov v srdci zrie, keď zbožne myslí na teba.

Podáva chlapca Simeon, tajomne pritom vyriekne:

„Dieťa – na pád a povstanie, tebe meč dušu prenikne.“

S Jozefom, synom utekáš do kraja kdesi za Nílom,

hrdlorez dýky chápe sa – exil je vaším údelom.

Nevidíš v dave Ježiša, stratil sa, keď mal dvanásť liet.

Dvadsať ich prejde, čosi viac, rovnaká úzkosť v hrudi tlie:

s krížom sa v dave potkýna, už zrelý muž sa poberá

na kríži skonať, vydýchnuť – kopija vniká pod rebrá.

Nevládny korpus snímajú, v náruč ti zložia, berieš ho.

Synovo telo ukladáš – kedysi v jasle – teraz v hrob.