Slovo kňaza Ach, tie príležitosti

Ak jestvuje v dejinách nejaké obdobie, keď široké masy mohli holdovať starému latinskému Carpe diem, tak je to naša doba. Význam tejto frázy sa dá chápať dvojako. Kto miluje radosti tohto života, tak sa mu núka veľa príležitostí. Niekedy je to až nepríjemné. Vstúpite do supermarketu, hľadáte plátkový syr a z regálov ich na vás žmurká hádam zo desať-dvadsať druhov. Teraz buďte múdri a vyberajte! Raz môžete kúpiť jeden, potom druhý, neskôr tretí a raz si hádam vyberiete a poviete si, ktorý je ten „váš“.

Spomínam si, v akom šoku som bol, keď som prišiel na štúdiá do Ríma a v miestnom bare (o baroch som mal takisto úplne inú predstavu) ponúkali také rôzne druhý káv, až sa mi z toho krútila hlava. Pre našinca odchovaného na turkovi v horčičáku a v luxusnejšej verzii na neske to bolo teda poriadne prekvapenie. Dnes sa už nad tým len zasmejem.

V každom prípade, máme na výber veľké množstvo jedla, nápojov, šatstva, drogérie, hračiek a čo ja viem čoho všetkého, že vybrať si je naozaj náročné, ale môžeme si to užiť.

Lenže „užívanie si“ sa netýka len jedla či dobrého vína, ale aj voľného času. Aj vo farnostiach je dnes náročnejšie zaujať, lebo už to nie je tak ako pred polstoročím, že kostol bol jediným miestom kultúry. Veľa sa cestuje, cestuje sa rýchlo, takmer každý má auto. Táto doba praje kreatívnym ľuďom, ktorí môžu rozvíjať talenty v rôznych oblastiach. Jednotlivé obce či komunity sa predbiehajú, kto pripraví atraktívnejší program pre obyvateľov a pozve lepšieho speváka či kapelu. V takejto konkurencii to farské programy nemajú jednoduché. 

Ľudia sa chcú jednoducho baviť, zažiť niečo nové, využívať nové príležitosti, ktoré sa naskytnú. Je pravdou, že v niektorých oblastiach života, vzťahy či práca, je to dôležité. Ak človek prepasie vhodnú chvíľu, nezopakuje sa. Už biblický Kazateľ vedel, že „je čas narodiť sa a čas umrieť“. Koncil hovorí o znameniach čias. Akoby nám Písmo spolu s teológiou a každodennou skúsenosťou chceli povedať, že Pán skutočne koná v živote každého jednotlivca a nenápadnými spôsobmi mu ponúka najlepšiu cestu na sebarealizáciu (veď vie, čím všetkým nás obdaroval), ktorá je zároveň najistejšou cestou k svätosti.

Má to však háčik. Biblicky povedané, treba rozoznať „čas svojho navštívenia“. Objaviť tú príležitosť, ktorá prichádza zhora. Keď sme však zavalení rutinou a neustále chceme byť vo všetkom akční, čiže nemáme čas na sebareflexiu, ľahko môžeme dôležité Božie signály prehliadnuť.

Ježiš hovorí, že nič pozemské, čo je krehké, pominuteľné a nestále, nestojí za to, aby človek to spojenie so Životom stratil.

Ak si chceme zachovať aspoň akú-takú citlivosť na to, čo je Božie a prítomné v našich životoch, mali by sme využívať príležitosti na konanie dobra a, naopak, nevytvárať si príležitosti na konanie zla. 

Niekto by možno povedal, že Ježiš to v evanjeliu ženie do extrému, keď od nás žiada, aby sme si v prípade pokušenia odťali ruku či nohu. Je to radikálne, ale ide o veľa. Ide o možnosť zachovať si spojenie a spoločenstvo so Životom; s viničom ako ratolesť. Bez tohto spojenia by sme nevyhnutne skončili v slepej uličke.

Ježiš hovorí, že nič pozemské, čo je krehké, pominuteľné a nestále, nestojí za to, aby človek to spojenie so Životom stratil. Ak nevie tomu odolať, túlať sa po kraji priepasti s rizikom, že v nej skončí, musí spraviť niečo radikálne. Ako alkoholik, ktorý sa snaží vyliečiť. Vie, že musí prestať piť. Raz a navždy. Nikdy viac. Potrebuje liečenie, aby si zvykol na to, že ho nemá a že nájde spôsob, ako fungovať a veriť si, že sa to nezopakuje.

My hriešnici sme takí istí. Morálna teológia hovorí o habituálnych hriechoch. To nie sú náhodné zakopnutia, možno tak na začiatku, ale je to trvalý stav v blízkej príležitosti k ťažkému hriechu. Týka sa to rôznych oblastí života.

Ach, tie príležitosti. Na konanie dobra, ale aj na rozhodnutie pre zlo. Myslím, že sme väčšinou málo opatrní a neprezieraví. Preceňujeme sa. Nadhodnocujeme svoju schopnosť zápasiť so zlom v nás. Namýšľame si, že to máme pod kontrolou. Potom niečo vybuchne a nespoznávame sa. Aj iní sú prekvapení. Možno preto je Ježiš v evanjeliu radikálny, lebo vie, kam všetka tá ľahostajnosť, preceňovanie sa a výhovorky vedú.

Každá veľká vec sa začína v malom. Dobrá i zlá. V súkromí i na verejnosti. Nezabudnime na to. Využívajme príležitosti. Užime si dňa, ale nestraťme spojenie a spoločenstvo so Životom. Ak to hrozí, tak radikálne utnime svoj zlý životný štýl. Iná cesta k záchrane pre večnosť a pre dôstojný život v tomto svete nevedie.