Počiatky diabolskej špirály v súčasnom Iraku

Počiatky diabolskej špirály v súčasnom Iraku

TASR/AP

Chaldejský katolícky patriarcha Louis Raphaël Sako otvorene kritizuje vojenskú inváziu do Iraku v roku 2003 a pomenúva jej následky.

Exprezident USA George W. Bush nepovažuje zistenia správy, ktorú začiatkom júla 2016 predložila vyšetrovacia komisia vedená Sirom Johnom Chilcotom, za dôvod na nové hodnotenie svojho rozhodnutia pre vojenskú inváziu do Iraku. „Bush si stále ešte myslí, že pre celý svet je lepšie, keď Saddám Husajn už nie je pri moci“, vyhlásil hovorca bývalého prezidenta. Bush je „hlboko vďačný“ za nasadenie jednotiek USA a ich spojencov proti Iraku, ktorý vtedy viedol Saddám Husajn. „A neexistoval silnejší spojenec ako Spojené kráľovstvo vedené premiérom Tonym Blairom,“ dodal hovorca.

Chilcot Report

Britská vyšetrovacia skupina pod vedením Sira Johna Chilcota sedem rokov analyzovala úlohu Veľkej Británie pri vojenskom zásahu proti Iraku. Vo svojom hodnotení, tzv. Chilcot Reporte, konštatuje, že britský premiér slepo nasledoval USA a svoju krajinu voviedol do zle naplánovanej a právne pochybnej vojny. Tony Blair vtedajšiemu americkému prezidentovi Bushovi v jednom liste v júli 2002 napísal: „Som s tebou, nech sa stane, čo chce.“  

Americko-britská invázia do Irackej republiky je veľmi sporná, pretože sa uskutočnila bez mandátu od OSN a v Iraku sa nikdy nenašli zbrane hromadného ničenia. Už v roku 2004 sa jedna britská vyšetrovacia komisia dopracovala k záveru, že Tony Blair zveličoval v parlamente „dôkazy“ tajnej služby o existencii takýchto zbraní.

Stanovisko chaldejského patriarchu

Vojenská invázia do Iraku v roku 2003 „spustila diabolskú špirálu, v ktorej sa dnes nachádzame“, zdôraznil patriarcha Louis Raphaël Sako vo svojom stanovisku k Chilcot Reportu, ktorý považuje za „pozitívny krok, lebo je dôležité, aby sme si  priznali chyby minulosti, aby sme ich neurobili ešte raz“. V Chilcot Reporte sa dokumentuje neoprávnenosť vojenského zásahu proti irackému režimu, na ktorom Veľká Británia vtedy participovala s USA.

K zisteniam vyšetrovacej komisie bývalý britský premiér Tony Blair poznamenal: „Nachádzali by sme sa ešte v horšej pozícii, keby sme nezasiahli.“ Podľa najvyššieho predstaviteľa najväčšej kresťanskej cirkvi v Iraku postačí, ak sa na realitu pozrieme bez ideologických okuliarov, aby sme pochopili nevierohodnosť Blairovho tvrdenia: „Naša krajina je zničená, štyri milióny Iračanov utiekli, konflikty otriasajú Sýriou a Jemenom. Pred začiatkom vojny žilo v Iraku okolo 1,5 milióna kresťanov a dnes je to menej ako pol milióna. Mnohí kresťania sa stali utečencami ďaleko od svojej vlasti. Sotva je práca, hospodárske systémy celých krajín sa zrútili, inštitúcie sú paralyzované, tisícročné kultúrne dedičstvo zničené. Pýtam sa, ako sa dá tak bezočivo tvrdiť, že táto vojna bola dobrá pre Blízky východ?“

Podľa názoru chaldejského patriarchu aj džihádizmus, ktorý sužuje celé národy, je následkom vojenskej invázie do Iraku. „Mocenské vákuum, ktoré vzniklo, vytvorilo priestor pre ničivú ideológiu džihádistov a teroristov Islamského štátu,“ povedal patriarcha Sako. V roku 2003 treba hľadať aj pôvod konfesionalistických prúdov, ktoré dnes otravujú mierové spolunažívanie: „Stačí len pomyslieť na údajné ‚riešenia konfliktov‘, ktoré nevzali do úvahy rozštiepenie Blízkeho východu na konfesionalistickom základe.“

Jedným z faktorov, ktorý ma vplyv na vojenský konflikt v roku 2003 a na nasledujúce problémy, je predstava, že vojna môže viesť k demokracii. Podľa patriarchu „cesta k demokracii, právam a slobode je dlhou a namáhavou cestou, ako to ukazujú práve dejiny Európy a Západu. K nešťastiu, v ktorom sa dnes nachádzame, prispel názor, že tieto hodnoty možno zavádzať mechanickým spôsobom bez toho, aby sa bralo do úvahy kultúrne pozadie našich národov.“


Patriarcha Louis Raphaël Sako je hlavou Chaldejskej katolíckej cirkvi od februára 2013 (Foto: wikimedia)


Ján Pavol II. varoval pred inváziou

Vo svojom stanovisku patriarcha Sako vyzdvihol, že pápež Ján Pavol II. a Svätá stolica v tom čase dôrazne odmietali vojenský zásah do Iraku a označovali ho za chybné rozhodnutie, ktoré bude mať závažné a ničivé následky. Západ považoval pápeža za „spojenca v boji proti komunizmu“, no keď Ján Pavol II. pripomenul, že vojna v Iraku prinesie len nešťastie, „nepočúvali ho“. Podľa patriarchu Saka: „Toto je osud prorockých hlasov, ktoré tí, ktorí majú moc, chcú potlačiť, ak im nie sú na osoh. Podobne to bolo aj pri Ježišovi. Avšak sú to práve tieto hlasy, ktoré nám aj dnes môžu ukázať cestu k mierovému spolunažívaniu, ktoré prispeje k dobru všetkých.“

USA sľubovali mier, slobodu a demokraciu

„Patriarcha je skutočne pravdivým hlasom. Nesmieme ho dlhšie nepočúvať,“ konštatuje novinárka Pia de Simony, ktorá asistovala patriarchovi Sakovi pri nemeckom vydaní jeho knihy: „Napochodujte konečne! Zastavte vraždenie kresťanov na Blízkom východe. Výkrik z Iraku“ (Herder 2016). V tejto publikácii sa patriarcha obracia na civilizovaný svet a ozrejmuje dramatickosť situácie v Iraku, ktorej Západ venuje primálo pozornosti. V kapitole „USA sľubovali mier, slobodu a demokraciu“ patriarcha najväčšej cirkvi v Iraku prináša svoj pohľad na inváziu do Iraku, pričom je zrejmé, že z príslušných myšlienok čerpá aj pri stanovisku k Chilcot Reportu, preto ich prinášame v doslovnom znení:

„Druhá vojna v Zálive sa skončila fiaskom. Bol to pokus Saddáma Husajna postúpiť na najväčšieho producenta ropy na svete a takto zbaviť svoju krajinu vysokých dlhov. Američania, ktorí ho dovtedy podporovali, začali zrazu považovať svoje záujmy v regióne za silno ohrozené.

V priebehu šiestich týždňov po rozhodnutí o oslobodení v januári 1991 jednotky USA vyhnali Iračanov z Kuvajtu. OSN v tom čase, predovšetkým na nátlak USA a Veľkej Británie, uvalila drakonické hospodárske sankcie na moju krajinu. To malo za následok bezodný pád irackého dinára s hroznými dôsledkami: všade vládol nedostatok potravín a akútny nedostatok liekov.

Korupcia sa šírila, krajina sa ponorila do chudoby. Z viac ako 1,7 milióna ľudí, ktorí zomreli v dôsledku tohto embarga, išlo o asi pol milióna detí, ktoré sa nedožili ani piatich rokov života. Šok ich rodičov bol taký hlboký, že niektoré manželské páry, ktoré som poznal, už neprivádzali na svet ďalšie deti, pretože sa báli, že by ich čoskoro opäť stratili.

Tento bojkot dodávok trvajúci až do Saddámovho zvrhnutia v roku 2003 viedol ku skrytej agónii, ktorá sa najtvrdšie dotkla civilného obyvateľstva. USA tým chceli postupne oslabovať Saddámovu vládu, aby to vyústilo do zmeny režimu. Bez ohľadu na to iracký prezident neustále poukazoval skrze svoje médiá na to, že naša krajina so štvrtou najväčšou armádou na svete patrí k veľmociam. V štátnej televízii sa ustavične ukazoval v póze víťaza.

Nesmieme zabúdať, že v roku 2003 v Iraku ešte neexistoval prístup k internetu, to znamená, že sme sa nemohli informovať inak. Všetko podliehalo oficiálnej cenzúre. Preto sme boli prekvapení, keď Američania na jar toho istého roka odrazu napochodovali do Bagdadu a stáli pred našimi dverami.

USA vyhlásili Saddámovi vojnu, pretože naša krajina údajne vlastnila zbrane hromadného ničenia. Až keď v centre mesta jasajúci Iračania zvrhli Saddámovu sochu z podstavca, bolo nám všetko jasné: teraz patrí takmer 25 rokov Saddámovho režimu definitívne do minulosti.  Američania nám sľubovali mier, slobodu, pokrok a demokraciu: všetko to, o čom sme roky snívali. Do toho času sme sotva smeli vycestovať a náš životný štandard bol už dávno zredukovaný na minimum. Preto boli očakávania obyvateľstva veľmi veľké.

V prvom roku to vyzeralo dokonca tak, že táto nádej na lepší život sa v náznakoch napĺňa. Avšak potom sa krajina ocitla na pokraji občianskej vojny. Lebo Američania fatálne robili chybu za chybou: otvorili hranice, takže džihádisti zo susednej Sýrie mohli bez námahy prichádzať k nám do Iraku. Štruktúry vojska, polície a štátnej správy boli rozbité, všetky existujúce inštitúcie boli odstránené. Bezpečnosť a poriadok sa čoskoro premenili na anarchiu a chaos. Obyvateľstvo bolo ponechané samo na seba. Ani dodávky prúdu a vody neboli obnovené.

Okrem zo strany USA prísne stráženého ministerstva pre ropu (poštátnenie ropného priemyslu bolo zrušené, americké firmy, ako Exxon, Chevron a Halliburton, prijímali novovydané licencie) zostali iné verejné zariadenia, ako banky a múzeá, nechránené. Následkom boli ničivé rabovania. Videl som napríklad na vlastné oči, ako oproti nášmu chrámu muži za svetlého dňa vybehli z banky s balíkmi bankoviek a zlatými prútmi a hnali sa odtiaľ autami preč.


Iračania mávajú konvoju s americkými vojakmi z 1. jazdeckej divízie, ktorí ako poslední opustili iracké územie v decembrii 2011 (Foto: TASR/AP)

Americkí okupanti chceli začať úplne od začiatku a sami dosadili vládu Iraku, avšak bez toho, aby boli aspoň približne oboznámení s lokálnou kultúrou, národnými jazykmi a platnými mentalitami. Kľúčové pozície boli obsadené sčasti pochybnými exilovými Iračanmi, ktorí už 30 rokov nežili v krajine a vývoj svojej vlasti zažili iba z veľkej diaľky. Zámerom Američanov bolo vytvoriť federáciu z viacerých regiónov, ktorá mala oddeľovať etnické a náboženské skupiny. Toto ale vytvorilo v hlavách Iračanov nebezpečnú sektársku mentalitu, ktorá predtým neexistovala:

Odvtedy sme už neboli Iračania, ale sunniti, šíiti, Kurdi, kresťania, Jezídovia a Turkméni. A každá skupina začala vytvárať vlastné inštitúcie a ozbrojené milície, aby sledovala svoje záujmy namiesto toho, aby sa starala o spoločné dobro krajiny. Dokonca aj pri nás kresťanoch vznikli od seba oddelené chaldejské a asýrske zoskupenia namiesto toho, aby sme hovorili spoločne jednotným kresťanským hlasom. Obranu vlastných záujmov medzitým pohnali na vrchol irackí Kurdi, ktorí nie sú Arabmi, na hornatom severe.

Dnes sú už oficiálne autonómnym regiónom a už sú na najlepšej ceste, aby sa stali nezávislým štátom. Šíiti na juhu predstavovali so 60 percentami väčšinu irackého obyvateľstva. Ropné pramene ležia z veľkej časti v ich a v severnom kurdskom regióne. Hoci v centre krajiny žijúci sunniti predstavujú iba 20 percent, táto menšina patrila už v čase Osmanov k vrchnej vrstve udávajúcej tón. Sunnit Saddám držal s pomocou svojej sekulárno-nacionalistickej strany Baath, vojska a tajnej služby našu krajinu železnou rukou pospolu a bránil šíitom a Kurdom rovnakou mierou v prístupe k ústredným mocenským pozíciám.

Po Saddámovom zvrhnutí, násilnom rozpustení irackej armády a zákaze jeho strany americkými okupantmi státisíce sunnitov stratili z dňa na deň prácu a vážnosť. Vo voľbách v roku 2006 vyhrali šíiti so svojím premiérom Nourim al-Malikim. Ten sa so svojimi politickými spolubojovníkmi mstil na sunnitoch, ktorí stáročia utláčali a ponižovali svojich bratov vo viere. Toto nestrpela mocou rozmaznaná Saddámova klika a jeho klany. V podzemí zorganizovali povstania proti Američanom a proti nimi vynútenej zmene režimu.

Mnohí sunniti sa zradikalizovali a potom rýchlo vytvárali s prisunutými džihádistami pod vedením vtedy ešte žijúceho vodcu Al-Káidy  a nenávistníka šíitov Abu Musaba al-Zargawiho veľmi rýchlo rastúcu teroristickú skupinu, z ktorej prostredia mal o niekoľko rokov neskôr vzniknúť takzvaný „Islamský štát“ („IS“). Oko za oko, zub za zub – pomstychtivé ťaženia, nikdy sa nekončiaca špirála násilia, ktorá nás prenasleduje dodnes a zapríčinila veľký strach a zneistenie.

Ako sa vodilo kresťanom v prvých rokoch americkej okupácie? Mnohí si našli prácu pri Američanoch, a preto sa najskôr cítili byť chránení. Keď som bol ešte farárom v Mosule, prichádzali za mnou americkí vojaci, pretože som tam bol aj členom mestskej rady. Na rozhovoroch sa podieľali často aj moslimovia rozličných konfesií. Diskutovali sme o problémoch mesta a každodenných starostiach.

Z rozhovorov niekedy vyrástol aj celkom priateľský vzťah. Vždy som si dával pozor, aby som bol vo svojich vyjadreniach objektívny, aby som nechytal stranu jednej alebo druhej konfesii. Keď som potom bol jedného dňa preložený do Kirkuku, prekvapil ma jeden vplyvný moslim od okrúhleho stola: „Prosím, nechoďte preč!“ úpenlivo ma prosil. A  dodal pýtajúc sa: „Kto bude odteraz zastávať úlohu sprostredkovateľa, keď tu už nebudete?“ Vskutku, na každom kroku som si všímal, aké ťažké je pre mojich moslimských krajanov zmieriť sa.

Američania vážne podcenili následky svojho konania v našej krajine, keď zo dňa na deň zatočili s našou politickou minulosťou. Už neexistovali zákony, polícia,  bezpečnosť. Vôbec nič. Bolo im dosť ľahostajné, ako sa bude vodiť irackému ľudu. Akoby sa zaujímali len o naše nerastné bohatstvo, ropu a plyn. V každom prípade, zbrane hromadného ničenia nenašli.“      

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo