Kňaz Ziolkovský Cirkev nie je pripravená, ale úplná finančná odluka od štátu ani nie je možná

„Vzhľadom na rôzne možné scenáre budúceho vývoja by bolo najprezieravejšie, keby sa cirkev čoraz menej spoliehala na finančný príspevok od štátu a budovala si vlastné zdroje,“ myslí si Anton Ziolkovský, ktorý v súčasnosti pôsobí ako farár v podtatranskej obci Nová Lesná a zároveň prednáša fundamentálnu teológiu v Spišskej Kapitule.

„Keby k finančnej odluke cirkvi od štátu došlo napríklad hneď zajtra, biskupstvá by nemali z čoho platiť svojich kňazov. Alebo by im dávali omnoho menej, ako dostávajú dnes, čo by vyvolalo veľkú vnútornú nespokojnosť. A nastal by chaos,“ konštatuje Ziolkovský, s ktorým sme sa rozprávali aj o tom, ako môže cirkev pomôcť liberálnej demokracii a prečo už dozrel čas na plenárny koncil Katolíckej cirkvi na Slovensku.

Je o tebe známe, že ako kňaz rád uvažuješ a rozprávaš o politike, si svojím spôsobom homo politicus. Nemal si preto ešte problémy?

Nie. Verejný život ma vždy zaujímal – iné to však bolo, keď som bol v úlohe pasívneho diváka, a iné, keď som sa stal výkonným sekretárom KBS. Vtedy som sa o verejné dianie musel zaujímať už aj z profesijného hľadiska.

Zamýšľal som sa nad tým, ako by cirkev mala pôsobiť v celospoločenskom živote, a uvedomil som si, že fungovať musia oba piliere – pastoračný aj verejný. Nesmie však pri tom dôjsť k tomu, že by sa cirkev stala straníckym hráčom. V minulosti sme to už zažili a vieme, ako to dopadlo.

V uplynulých dňoch sa v médiách objavila správa, že na Slovensku rastie počet podporovateľov finančnej odluky cirkví od štátu. Ich počet za posledných desať rokov podľa prieskumu agentúry Focus stúpol z 31 % na 42 %. Čo vravíš na tento posun?

Nevnímal by som to nejako dramaticky. Možno to bude znieť prekvapujúco, ale finančná odluka cirkví od štátu už na Slovensku do značnej miery funguje.

Súčasný zákon, ktorý platí od roku 2020, sa nazýva zákon o finančnej podpore činnosti cirkví a náboženských spoločností. Teda samotný názov hovorí o podpore, nie o financovaní cirkví, ako to bolo predtým v prípade 70 rokov platného zákona o hospodárskom zabezpečení cirkví a náboženských spoločností štátom. Už zo samotného názvu je teda zjavná zmena filozofie.

Cirkvi v súčasnosti dostávajú od štátu finančný príspevok – v tomto roku to bolo spolu približne 59 miliónov eur –, ale využite týchto prostriedkov je už na samotných cirkvách. To, že nemôže byť reč o kupovaní si cirkví, ako sa to neraz hovorí, dosvedčuje aj fakt, že tieto peniaze nestačia ani len na vykrytie základných platov duchovných. Ak to preženiem, keby si štát chcel cirkvi naozaj kúpiť, musel by tento príspevok výrazne zvýšiť.

Kňaz Anton ZiolkovskýJe ilúzia, že v hodnotových veciach sa dá dohodnúť na statuse quo

Jozef MajchrákMartin Hanus

Téma finančnej odluky zaujíma nielen ľudí, ktorí sa na cirkev pozerajú zvonku, ale aj praktizujúcich veriacich. Naposledy som si to uvedomil pred dvoma-troma týždňami, keď som sa spolu s bývalým hovorcom KBS Martinom Kramarom zúčastnil na verejnej diskusii na pôde teologickej fakulty v Košiciach. Veľká časť otázok z publika smerovala práve k tejto téme, pričom niektorí sa netajili tým, že finančnú odluku cirkví od štátu považujú za správny krok. Vnímaš aj ty záujem o túto tému?

Vo svojom bezprostrednom okolí, teda v mojej farnosti, to nevnímam. Uvedomujem si však, že v našom cirkevnom prostredí stále fungujeme podľa istých princípov, ktoré boli vytvorené po roku 1948. Síce už päť rokov máme nový zákon, ale mnohé mechanizmy ostali nezmenené.

Zvonku sa ľahko hovorí o úplnom odstrihnutí sa od štátneho príspevku, ale – sebakriticky si to priznajme – naše cirkevné prostredie na to nie je pripravené. Nehovorím teraz len o biskupoch a kňazoch, ale aj o samotných laikoch.

Dovolil by som si navrhnúť nasledujúce: prejdime od teoretizovania k praxi, vytvorme nový ucelenejší systém, povedzme si, koľko by čo stálo, koľko reálne potrebujeme a odkiaľ tie zdroje zoberieme. A opýtajme sa najmä samotných veriacich, či sú ochotní osobne sa podieľať na financovaní svojej cirkvi.

Debata o týchto veciach mala prebehnúť už dávnejšie, a preto je škoda, že ju tlačíme pred sebou ako nejaký balvan.

Zároveň však treba zdôrazniť aj to, že úplná finančná odluka nie je možná ani de facto, ani de iure, keďže tu máme rámcovú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätým stolcom, v ktorej sa hovorí, že štát bude podporovať Katolícku cirkev, aj keď nie je uvedené, ako presne. To už mala definovať parciálna zmluva, ktorú doteraz nemáme. A nezabúdajme na to, že dokonca aj v krajinách, kde už k finančnej odluke došlo, sú nastavené rôzne mechanizmy na podporu cirkvi.

Vravíš, že na úplnú finančnú odluku cirkev ešte nie je pripravená, že v podstate ani nie je možná, ale zároveň hovoríš, že istá forma odluky už na Slovensku funguje. V jednom komentári pre denník si priamo napísal, že úvahy týmto smerom sú vlastne vykopávaním otvorených dverí. Prečo si to myslíš?

Pretože to, čo dáva štát, je iba malá časť z toho, čo cirkev na svoj chod reálne potrebuje. Štátny príspevok síce nie je bezvýznamný, ale nie je to jediný zdroj financovania cirkvi. Gro tvorí to, čo dávajú samotní veriaci napríklad formou zbierok.

Finančný príspevok od štátu je používaný takmer výhradne na platy kňazov. Aj keď aktuálne platný zákon ho už neviaže na túto položku, diecézy, eparchie či dištrikty aj naďalej fungujú podľa mechanizmu zakotveného v socialistickej legislatíve, ktorá hovorila o zabezpečení „osobných požitkov duchovných“ štátom. Je to však pochopiteľné, keďže cirkev zatiaľ nemá iné možnosti, ako financovať platy kňazov.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Aj v tomto smere sa však situácia postupne mení. Ako si napísal v spomenutom komentári, „v mnohých prípadoch diecézy a eparchie siahajú na vlastné zdroje, aby mohli dofinancovať vlastných zamestnancov: laikov i klerikov. Je veľmi pravdepodobné, že pomer štátneho príspevku a vlastných zdrojov sa v prípade odmeňovania bude v cirkvách čoraz viac preklápať práve na vlastné zdroje“.

Ináč povedané, štátny príspevok cirkvi nestačí ani len na pokrytie minimálnej mzdy svojich kňazov, preto musí nachádzať vlastné zdroje, ktorými dorovná výšku minimálnej mzdy a pridá aj čosi navyše na základe odpracovaných rokov či funkčného zaradenia.

Osobne vidím systematický pokus o zmenu nastavenia najmä v Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku, kde založili Fond finančného zabezpečenia fungujúci na báze solidarity silnejších cirkevných zborov so slabšími, z ktorého sú dofinancovávané platy duchovných. Existuje niečo podobné aj v Katolíckej cirkvi alebo aspoň v prípade niektorých konkrétnych diecéz?

Súhlasím s tým, že bratia evanjelici sú v tomto trochu pred nami katolíkmi, keďže majú tú výhodu, že sú menší a tým asi aj dynamickejší v zmenách. My sme pri našom počte diecéz a eparchií trochu ťažkopádnejší, potrebujeme viac času a priestoru na nejaké rozhodnutia.

Ale myslím si, že na úrovni diecéz a eparchií sa nad týmito vecami už dlhšie zamýšľajú. Určite to nie je tak, že by sa nič nerobilo. Všetci si uvedomujú, že existujúci stav je nepostačujúci a musia byť pripravené nejaké krízové scenáre.

Aj na úrovni samotnej KBS existuje ekonomická rada, ktorá má riešiť financovanie cirkvi a ktorá sa spolupodieľala aj na príprave zákona z roku 2019. Pandémia trochu pribrzdila jej činnosť, ale verím, že aj pod vplyvom aktuálnych okolností sa jej činnosť naplno rozbehne a začne pripravovať ďalšie návrhy.

Ako sa pozeráš na to, že súčasná vláda sa usiluje o novelizáciu aktuálneho zákona, na ktorého príprave si sa ešte ako výkonný sekretár KBS spolupodieľal? Ide najmä o to, že výška štátneho príspevku cirkvám sa má po novom upravovať mierou rastu minimálnej mzdy, čím sa má podľa predkladateľov zvýšiť solidarita s menšími cirkvami a zabezpečiť pri financovaní lepšia predvídateľnosť a transparentnosť. Návrh v októbri v parlamente prešiel do druhého čítania, a ak bude v najbližších dňoch definitívne schválený, do platnosti vstúpi už 1. januára 2025.

Rozhodnutie vlády hodnotím pozitívne. V starom zákone boli kľúčovým ukazovateľom platy vo verejnej správe. No tým, že v uplynulých rokoch extrémne rýchlo rástla minimálna mzda, tak sa ukázalo, že toto kritérium je problémom a finančný príspevok je nepostačujúci.

Ale ako som už spomenul, vzhľadom na rôzne možné scenáre budúceho vývoja by bolo najprezieravejšie čoraz menej sa spoliehať na príspevok od štátu a budovať si vlastné zdroje.

Dokázala by cirkev prežiť aj po úplnom odňatí finančnej podpory? Nepadla by na ústa?

Nepadla, ale bol by to veľmi drastický zásah. Keby sa čosi také stalo napríklad zajtra, biskupstvá by nemali z čoho platiť svojich kňazov. Alebo by im dávali omnoho menej, ako dostávajú dnes, čo by vyvolalo veľkú vnútornú nespokojnosť. Nastal by chaos.

Ak sa pozrieme k našim západným susedom, tak môžeme vidieť, že české a moravské diecézy začali rozvíjať podnikateľskú činnosť, napríklad investujú do výstavby nájomných bytov, aby si zabezpečili stabilné príjmy. Vieš si niečo podobné predstaviť aj u nás?

Podobne fungujú aj mnohé diecézy v západnej Európe, takže tých vzorov máme naozaj dosť. A rovnako platí, že u nás máme mnoho schopných laikov, ktorí by to vedeli robiť. Myslím, že už aj môžeme vidieť prvé kroky týmto smerom.

Foto: Postoj/Andrej Lojan

Posuňme sa od finančných otázok ešte k ďalšej téme, ktorú si pomenoval vo svojom komentári k 35. výročiu Novembra ’89. Napísal si, že „liberálna demokracia je nateraz najlepším prostredím na realizáciu náboženskej slobody“ a teraz „nastal čas, aby jej kresťanstvo pomohlo očistiť sa a postaviť sa znovu na nohy“. V čom môže kresťanstvo liberálnej demokracii pomôcť a prečo by to vôbec malo robiť?

Jednou z úloh cirkvi je pomáhať spoločnosti pri rozlišovaní správnych hodnôt. Dnes sa veľmi rozširujú rôzne extrémy a chýba zdravý stredový pohľad, ktorý dokáže ponúknuť práve kresťanstvo. Veď napokon aj samotný liberalizmus vzišiel z kresťanského podhubia – keby nebolo kresťanstva, nebolo by ani osvietenstva. A to netvrdím len ja, ale aj rôzni rešpektovaní filozofi a myslitelia.

No kým v minulosti osvietenstvo obviňovalo kresťanstvo z nerozumnosti, tak dnes sa situácia otočila a práve kresťanstvo upozorňuje na to, že človek je schopný svojím rozumom dopátrať sa objektívnej pravdy.

Spomenul si rozširovanie rôznych extrémov. Ktoré považuješ za najnebezpečnejšie?

Na jednej strane je to inklinácia k silnému vodcovi, na druhej strane progresivizmus vytláčajúci tradičné chápanie ľudskej osoby, manželstva a rodiny. Oba prúdy istým spôsobom smerujú k okliešťovaniu prirodzených ľudských slobôd, na čo má cirkev nielen upozorňovať, ale spoločnosť aj formovať a vnášať do nej zdravý sedliacky rozum.

35 rokov po Novembri ’89Čo sa stalo s našou slobodou

Anton Ziolkovský

Na záver ešte jedna vnútrocirkevná téma. Po skončení druhého zasadnutia biskupskej synody o synodalite, ktoré sa v októbri konalo v Ríme, si sa vyjadril, že cirkev na Slovensku by mala otvorene uvažovať o zvolaní plenárneho koncilu. Vysvetlil si, že podľa Kódexu kánonického práva ho môže zvolať miestna konferencia biskupov so súhlasom Svätého stolca, pričom takýto koncil je zo svojej povahy pastoračný, ale má aj riadiacu a zákonodarnú moc. Na základe čoho si dospel k takémuto presvedčeniu a zažila cirkev na Slovensku niečo podobné už v minulosti alebo by to bola bezprecedentná situácia?

Niektorí starší kňazi mi potvrdili, že po roku 1989 sa v prostredí cirkvi na Slovensku objavila úvaha zvolať plenárny koncil. Napokon k tomu u nás nedošlo, ale v susednej Českej republike áno.

Na konci synody o synodalite v Ríme zaznelo, že od miestnych cirkví sa teraz očakáva, že závery synody budú reflektovať a implementovať. Zároveň sa nám tu od Novembra ’89 nahromadilo viacero dôležitých vecí, ktoré potrebujeme riešiť nielen lokálne, ale na národnej úrovni, aby sme dospeli k čo najširšiemu konsenzu. Teda tých dôvodov zvolať plenárny koncil tu máme viac.

Synoda o synodalite nám zároveň ponúkla metodológiu, ako dať priestor a hlas každému a budovať tak spoločenstvo zvnútra. Takéto formovanie vnútrocirkevnej mentality je pritom niekedy dôležitejšie ako samotný výsledok.

Stretol si sa s nejakou odozvou na tieto tvoje úvahy?

Zatiaľ ani nie, ale som si vedomý toho, že všetko potrebuje svoj čas. Nemá zmysel ísť do niečoho nasilu, lebo tu nehovoríme len o štrukturálnych, ale o hlbších vnútorných, duchovných zmenách. A to si vyžaduje veľa modlitieb a reflexie.