Dá sa prežiť advent v pokoji? Samo sa to neudeje. Chce to rozhodnutie aj konkrétne kroky (anketa)

Matej Sabo, vedúci Komunity Eben Ezer a člen líderského tímu Otcovho srdca pre Slovensko

Matej Sabo. Foto: súkromný archív M. S.

Pre našu rodinu, ktorá zahŕňa aj štyroch školákov a jednu učiteľku, je advent, resp. filipovka, výnimočným obdobím náročného zápasu o stíšenie a prípravu vlastného srdca na sviatky Božieho narodenia. Určite v tom zohrávajú rolu aj zmienené besiedky, predvianočné koncerty, koncoročné povinnosti atď. 

Tieto vonkajšie okolnosti, do ktorých radím aj hektickú atmosféru v nákupných centrách a obchodoch, akoby tlačili úplne proti tomu, čo všetci chceme, aby sa dialo v našom vnútri. „Veľmi stráž svoje srdce...“ (Prísl 4, 23) a „... vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi...“ (Mt 6, 6) sú vysoko aktuálnymi pozvánkami. Postrážim si vnútorný pokoj vo svojom srdci alebo dovolím víru vonkajšej hektiky strhnúť ma? 

Osobne mám už dosť skúseností s oboma scenármi a dovolím si tvrdiť, že ak nechcem byť obeťou okolností, potrebujem si naplánovať, ako si svoje srdce postrážim, spraviť rozhodnutie a podľa tohto plánu vykročiť. V posledných rokoch mi veľmi pomáha v ustrážení vlastného srdca a stíšení, navzdory vonkajšiemu chaosu, adventný digitálny sabat. 

V skratke ide o vypnutie všetkých obrazoviek, najmä tých vreckových. S jedinou výnimkou – pracovnej obrazovky v pracovnom čase na pracovnom mieste. Spájam to aj s rozhodnutím niečo zmysluplné za dané obdobie prečítať (tento rok napríklad čítame v spoločenstve knihu od Johna Marka Comera Neúprosné nie zhonu), prípadne nejakou formou stravovacej disciplíny (Danielov pôst, prerušovaný pôst...). 

Ak je to možné, je ideálne vstúpiť do týchto vecí spoločne s pár ľuďmi, s ktorými sa môžeme priebežne povzbudiť. Či už to bude v rodine (dospievajúce deti už vedia takejto výzve čeliť), alebo v spoločenstve. Ovocie vnútorného pokoja a radostného očakávania Kristovho príchodu stojí určite za to.

Rafaela Zvrškovcová, provinciálna predstavená školských sestier sv. Františka

Rafaela Zvrškovcová. Foto: súkromný archív R. Z.

Na advent sa každý rok veľmi teším. V posledných rokoch sa mi s ním často spája obsah piesne od ESPÉ Temnota padá, keď kráľ so svetlom prichádza k nám. A o tomto je pre mňa advent – čím viac je v tomto období vonku tma, tým viac sa k nám skrze svojho Syna približuje Boh so svojím svetlom. 

Nechcem, aby advent bol pre mňa len obdobím silných predsavzatí, o ktorých veľakrát na konci skonštatujem, že to až tak nevyšlo. Túžim ho prežiť ako milostivý čas, keď môžem Bohu ešte viac otvoriť svoje srdce, aby sa ho mohol dotknúť svojou láskou, priniesť doň pokoj a osvetliť to, čo je ešte stále v temnote a aj mne samej skryté. 

A to sa dá aj uprostred bežných povinností, ale najmä vo chvíľach ticha a samoty, či už v kaplnke, vo svojej izbe, alebo vonku na prechádzke, kde sa nechám sprevádzať pri ruženci Pannou Máriou, lebo ona najlepšie vie, ako Ježišovi otvoriť dvere, veď to urobila svojím fiat. 

Takže všetko je to otázka priorít. Určite, aj darčeky, upratovanie, pracovné povinnosti, ktorých býva ku koncu roka dosť, všetko toto je dôležité. Ak však postavím na prvé miesto Boha, ktorý sa ku mne skláňa, a tomu podriadim všetko ostatné, tak to dostane iba toľko času, koľko treba.

Vyprosujem sebe i každému človeku dobrej vôle, aby sme sa dokázali skloniť pred Bohom, ktorý sa neváhal ponížiť a stal sa jedným z nás. Aby sme potom, keď na Vianoce pozrieme do detských očí malého Ježiša, vstúpili do jeho svetla a obsiahli plnosť lásky a pokoja. Veď práve tieto dary každý z nás a aj náš ubolený svet tak veľmi potrebuje.

Andrea Mikolášiková, organizátorka Ženskej katolíckej konferencie z projektu Medzi nebom a ženou

Andrea Mikolášiková. Foto: Postoj/Andrej Lojan

Advent je pre nás s manželom veľmi špeciálnym obdobím a snažíme sa, aby bol špeciálnym aj pre našu rodinu. Zatiaľ čo v niektorých oblastiach života radi experimentujeme, v iných máme radi tradície. Slávenie adventu je jednou z tých, kde obľubujeme tradíciu. Už viac ako desať rokov je nosnou súčasťou nášho adventu aktivita Jesseho strom. 

V priebehu rokov robíme drobné zmeny – či máme od začiatku decembra reálny strom alebo len vetvy vo váze, či deti jednotlivé symboly vyfarbujú alebo ich máme ručne robené, jadro zostáva rovnaké. Každý večer sa snažíme ako rodina aspoň kratučko stretnúť nad Božím slovom a sledovať cez jednoduchú katechézu dejiny spásy vedúce k narodeniu Ježiša Krista. Ráno si zvykneme púšťať adventné chorály.

Súčasťou nášho adventu je aj kreatíva ako výroba sviečok zo včelieho vosku, včelobalov, výroba mydielok, pečenie pre radosť a podobne. Susedov radi na sviatok sv. Mikuláša prekvapíme balíčkom a radi podporujeme projekt kolkolasky.sk.

Čo sa týka prozaickejších úloh: darčeky sa snažíme nakúpiť už v novembri a v decembri len doklepnúť posledné, veľké upratovanie pred Vianocami nerobíme, a keďže Vianoce slávime na rodinnej chate spolu širšia rodina, nakupovanie a varenie si rozdelíme, koláče objednávame.

Milan Jaroš, rímskokatolícky kňaz, kaplán farnosti Bratislava-Dúbravka

Milan Jaroš. Foto: súkromný archív M. J.

Advent mám veľmi rád. Na začiatku nového liturgického roka je to krásny čas prípravy na sviatky narodenia nášho Spasiteľa. Keďže je advent v istom zmysle veľmi mariánskym obdobím, snažím sa ho prežívať spolu s Máriou, keď ju môžem pomyselne chytiť za ruku a nechať sa ňou priviesť k Ježišovi a kontemplovať vtelené Božie slovo. Snažím sa ako keby viac preniknúť do ducha tohto obdobia, a to či už cez liturgiu, Božie slovo, alebo osobnú modlitbu.

Žijeme v dobe, keď sme v zhone celý rok, a tak na konci roka je toho možno len o čosi viac. Preto sa neustále snažím upriamiť pozornosť na to, čo je podstatné. Na Boha a svoj vzťah k nemu. A v tomto mi veľmi pomáha Panna Mária, od ktorej sa práve v ruchu sveta môžem učiť nenápadnosti, skrytosti, láske, pokoju, službe a mnohým iným veciam. 

Zvlášť mi v tomto období pomáha zamerať sa na službu. Mária o sebe hovorí, že je služobnica Pána, a ja ako kňaz som tiež služobník Pána, a tak sa v rámci svojej služby najmä pri spovedaní snažím pomáhať ľuďom upriamiť pozornosť na to podstatné, na Ježiša a vzťah k nemu. 

O Vianociach sa zvykne hovoriť ako o sviatkoch pokoja. Celý náš život je zápasom o pokoj. Keď sa chceme dopracovať k pravému pokoju, musíme isť k jeho zdroju a ním je Ježiš – knieža pokoja. O toto sa snažím a niekedy sa mi darí viac a niekedy menej.

Lenka Bene, riaditeľka združenia, ktoré zastrešuje Katechézy Dobrého pastiera na Slovensku

Lenka Bene. Foto: Postoj/Adam Rábara

Advent mám veľmi rada. Hoci sa mi, samozrejme, spája aj s dokončovaním všetkého nestihnutého v práci na konci kalendárneho roka a s predvianočným upratovaním doma, je pre mňa aj obdobím hlbšieho premýšľania o nádeji, ktorá presahuje môj bežný život, a o Máriinom áno ako akte úplnej dôvery a poslušnosti voči Bohu. 

Zistila som, že často je to len o mojom rozhodnutí, koľko priestoru dám v advente stresu s uzatváraním úloh a aj svojej predstave o dokonale upratanom a vyzdobenom dome na Vianoce a koľko si ho nechám na vnútorné stíšenie, roráty a uvažovanie.

V hlbšom duchovnom prežívaní mi pomáha aj moja služba deťom a dospelým v Katechézach Dobrého pastiera. V átriách s deťmi sa adventu a príprave na Vianoce veľa venujeme. Začíname už v novembri a hovoríme o biblickej geografii – o krajine Izrael, ktorú si vybral Boh, aby sa v nej narodil, žil, zomrel a vstal z mŕtvych Ježiš. Pokračujeme čítaním vybraných mesiášskych proroctiev zvlášť od proroka Izaiáša a príbehmi zvestovania, navštívenia Alžbety a narodenia Ježiša. 

Vedie Katechézy Dobrého pastieraMalé deti neriešia, či ich má Boh rád, keď sú „zlé“. Čo do nich vtedy zasejeme, ostáva celý život

Mária Melicherová

Doma máme už niekoľko rokov dohodu, že sa nenaháňame za nakupovaním darčekov, každý z nás, aj naše deti, dostáva pod stromček len jeden darček ako symbol veľkej lásky, ktorú má Boh k nám. Koláčiky pečieme s deťmi tesne pred Vianocami a potom si ich vymieňame so starými rodičmi a s kamarátmi. Niekedy tak máme aj desať druhov.

V dedine, kde bývame, nie sú rorátne sväté omše, a tak sme sa pred pár rokmi začali so zopár ľuďmi z našej komunity zavčasu ráno v advente modliť v kostole pri sviečkach ranné chvály. Má to veľké čaro, pridávajú sa k nám už aj niektoré naše deti a mne osobne to pomáha s radosťou a nadhľadom vstúpiť do nového dňa.

Jozef Husovský, básnik, textár a aforista, autor každodenných minizamyslení pre Svet kresťanstva

Jozef Husovský. Foto: archív J. H.

Advent má pre mňa vždy príchuť vrždiaceho snehu pod zimnými topánkami a do hmly prenikajúcich svetiel. To, čo som prežil ako chlapec, ktorý sa ponáhľal miništrovať. Dnes sa to zmenilo. Svetlá a hmla zostali, len snehu nikde.

Tým, že píšem zamyslenia na každý deň, mám vlastne celoročný advent. A rád čítam Richarda Rohra, takže mám aj celoročné rohráty. (Úsmev.) Takže áno, advent je špeciálne obdobie, ale v mojom živote sa nevzťahuje len na necelé štyri týždne pred Štedrým dňom.

Čo sa týka predvianočných aktivít, keď človek robí veci priebežne, nemusí potom mohutne finišovať pred Vianocami. Nehovorím, že sa mi to vždy darí, ale chcel by som to takto. 

A druhá vec je, že netúžim po vianočnom stromčeku, ktorý by vyhrával medzinárodné súťaže. Doma máme navyše takú dohodu, že si vianočné darčeky môžeme dopriať počas celého roka. Keď túžim po nejakej knihe, ktorá vyšla vo februári, nebudem čakať desať mesiacov, kým ju rozbalím z vianočného baliaceho papiera. Takže aj vianočné darčeky si môžeme darúvať priebežne. A toto sa nám, chvalabohu, darí.