Katolícka renesencia Ako katolíci v Spojených štátoch zažívajú návrat záujmu o klasické umenie

Nedávno som čítal článok jednej profesorky, ktorá opisovala, ako pred rokmi nadšene rozprávala na stretnutí katedry angličtiny na svojej jezuitskej univerzite o kurze katolíckej poézie, ktorý pripravila. Narazila na určitý odpor. Nakoniec jeden vyššie postavený člen katedry, ktorý „zdá sa, hovoril nielen za seba, ale aj za svojich skeptických kolegov“, vyhlásil: „Niekto mi bude musieť dokázať, že je to legitímny spôsob, ako pristupovať k štúdiu literatúry.“ Nedávno som počul čosi podobné od študentky na jednej katolíckej univerzite. Má profesora angličtiny, ktorý trvá na tom, že katolícka literatúra nie je užitočná kategória.

Jestvujú kurzy španielskej poézie, francúzskej literatúry, renesančnej poézie, literatúry 19. storočia a antickej lesbickej poézie. Ale kurz katolíckej poézie či literatúry je už úplne za čiarou? Toto nie je dôkaz bigotného antikatolicizmu, všakže nie?

Kurzy zaoberajúce sa rozličnými vplyvmi na výtvarné umenie a literatúru sú všadeprítomné. Tak prečo sa nezaoberať autorovou katolíckou vierou? Dajú sa chápať Chaucerove Canterburské poviedky, Danteho Komédia, Manzoniho Snúbenci či poviedky Flannery O’Connorovej, ak ignorujeme katolícku vieru ich autorov? Niektorí ľudia akoby verili, že „umenie“ a katolícka viera sa navzájom vylučujú – a to napriek skoro nekonečnému množstvu veľkých diel v oblasti výtvarného umenia, literatúry a hudby, ktoré inšpirovala umelcova katolícka či kresťanská viera.

Nedávno som mal výsadu zúčastniť sa na úžasnej konferencii s názvom Katolícka imaginácia, ktorá sa uskutočnila na Univerzite Notre Dame a sponzorovalo ju vynikajúce De Nicolovo centrum pre etiku a kultúru. Zážitok z nej ma upevnil v tom, čo si všímam už niekoľko rokov.

Táto krajina zažíva renesanciu v umení, architektúre, poézii a literatúre. Opäť sa navrhujú a stavajú krásne klasické kostoly, nie škaredé, ktoré vyzerajú ako nákupné centrá. Mladí ľudia študujú zručnosti klasického stavebného, sochárskeho a maliarskeho umenia. Básnici znovu píšu vo veršoch a ľudia ich pozývajú, aby im čítali svoje diela. Skladatelia komponujú nádhernú symfonickú hudbu, ktorá sa páči veľkému obecenstvu medzi pracujúcimi ľuďmi, nielen elitám, ktoré sa snažia predvádzať svoj vycibrenejší vkus v oblasti „kultúry“. Základné a stredné školy znovu ponúkajú latinčinu a gréčtinu a vyučujú kurzy o klasických dielach západnej literatúry.

Kto tvorí avantgardu tejto kontrakultúrnej „klasickej“ revolúcie? Katolíci. Tým nemyslím Katolícku cirkev ani katolíckych predstavených. Mám na mysli katolíkov – väčšinou laikov, ale aj niektorých kňazov –, ktorí si povedali, že pravda, dobro a krása majú mať opäť popredné miesto v našej kultúre aj pri vzdelávaní našej mládeže. Z nejakého dôvodu sa dnes „klasické“ takmer vždy spája s „katolíckym“.

Kde sa vyučuje klasická architektúra? Na katolíckych školách. Kde zoženiete kurzy, na ktorých sa ľudia učia písať ako veľkí básnici a spisovatelia západnej tradície? No, nechcem sa chvastať svojou vlastnou inštitúciou, ale najlepším miestom by bol magisterský program krásnych umení na Univerzite sv. Tomáša v Houstone. Kde nájdete čoraz viac mladých ľudí, ktorí sa učia polyfóniu alebo gregoriánsky chorál? Na katolíckych školách. Kto objednal a produkoval prvý nový klasický balet napísaný po celých desaťročiach s názvom Rafaella? Katolíci. A kto preň napísal klasický hudobný sprievod? Katolík. Nerobia na ňom iba katolíci, ale často sa okolo neho podozrivo motajú.

Nedávno som bol na návšteve u jedného kamaráta. Vedľa mňa sedelo na stoličke sedemročné dieťa a zrazu sa ma spýtalo: „Čítal si Iliadu?“  „No, áno, čítal,“ povedal som mu. „Páčia sa ti príbehy, kde je veľa bitiek a bojovníkov?“ spýtal som sa ho, lebo som si myslel, že by som ho mohol povzbudiť, aby si ju prečítalo. „Ó, áno,“ povedalo mi dychtivo. „Dobre, tak potom sa ti možno Iliada bude páčiť,“ povedal som mu.

Na moje prekvapenie už nejakú verziu Iliady čítalo a porozprávalo mi celý dej. „Princa Hektora nedokázal nikto poraziť, iba Achilles, ale on nechcel bojovať, lebo bol nahnevaný na Agamemnona.“ A len to tak sypalo. Patroklos, Achillova zbroj, Hektorovo telo vlečené po bojisku, Priamos, ako prosí o jeho vrátenie.

Dobre teda. Toľko k tomu, že ja som povzbudzoval jeho. Chodí do miestnej klasickej katolíckej školy, akých je v tejto krajine stále viac. Iný kamarát tvrdí, že ich máme volať katolícke školy slobodných umení, lebo nazývať ich „klasické“ sa niektorým ľuďom zdá hrozivé. Môjmu krehkému egu sa zdajú dosť hroziví sedemroční, ktorí rozprávajú dej Homérových diel, nech už sa školy volajú akokoľvek. Bože, pomáhaj, keď z nej začne citovať úryvky v gréčtine alebo sa ma začne pýtať na použitie gréckeho konjunktívu.

Kým iní sa pýtajú, či univerzita môže byť katolícka, mňa by skôr zaujímalo, či sa univerzite môže dariť, ak katolícka nie je – alebo ju aspoň neživia katolícky duch a tradícia. A preto aj keď sa ľudia pýtajú, či môže byť umenie „katolícke“, mňa by skôr zaujímalo, či sa umeniu môže dariť, ak ho neživia katolícky duch a tradícia. Dôkazy o tom, čo sa stane, keď univerzity a umenia už neživí katolícko-kresťanský duch, nie sú veľmi povzbudivé.

Ako profesor teológie mám asi osobný záujem na podpore katolíckeho vzdelávania. Ale aj keby som učil ostatné humanitné vedy či umenia, stále by som dával peniaze do konzervatívnej katolíckej inštitúcie. Ani zďaleka nie sú dokonalé. Učitelia výtvarných umení a literatúry však majú väčšiu šancu udržať si prácu v inštitúcii oddanej svojmu katolíckemu charakteru než takmer kdekoľvek inde. Väčšina z nich stále verí v čítanie kníh.

Keď sa na Západe rozpadla Rímska ríša, knižnice boli stratené. Klasické texty antického Grécka a Ríma máme iba preto, lebo katolícki mnísi ich poslušne vlastnými rukami odpisovali a uchovávali, keď na to nikto iný nedbal, a dúfali, že Európa sa jedného dňa prebudí zo svojho barbarského spánku a bude ich chcieť zase čítať. Zdá sa, že úloha uchovávať klasickú kultúru opäť pripadla niekoľkým katolíckym enklávam. Vďaka Bohu, že to niekto robí.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Randall Smith je profesor teológie na Univerzite sv. Tomáša v texaskom Houstone. Jeho najnovšia kniha je From Here to Eternity: Reflections on Death, Immortality, and the Resurrection of the Body (Odtiaľto do večnosti. Úvahy o smrti, nesmrteľnosti a vzkriesení tela).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.