Nobelista Albert Schweitzer | Slávny „lekár džungle“, ktorého si už takmer nikto nevšíma, dokáže vyvolať aj kritiku

Získal tri doktoráty a dostal Nobelovu cena za mier. Už aj z toho je zrejmé, že Albert Schweitzer nebol bežným človekom.

V pamäti sveta zostal predovšetkým vďaka svojej nemocnici v africkom Lambaréné, ktorá existuje dodnes.

Rasová segregácia v Lambaréné

V čase 150. výročia jeho narodenia, ktoré sme si pripomenuli 14. januára, sa názory na to rôznia. Zatiaľ čo Roland Wolf z Nemeckého centra Alberta Schweitzera v Offenbachu vyzdvihol Schweitzerove etické prístupy ako vysoko aktuálne, historik medicíny Hubert Steinke sa kriticky pozrel na pôsobenie „lekára džungle“.

Schweitzerova angažovanosť v africkom Lambaréné, kde v roku 1913 založil svoju slávnu nemocnicu, bola síce ocenená Nobelovou cenou za mier, ale v Lambaréné predsa len vládol „celkom jasne patriarchálny systém“. A okrem toho Schweitzerova rétorika, predovšetkým v neskorších rokoch, bola „eminentne kolonialistická“, povedal Steinke v rozhovore pre časopis Publik-Forum.

Lambaréné bolo koncipované ako „pomoc od ľudí pre ľudí“ a určite malo osobitný význam pre miestne obyvateľstvo, pripúšťa Steinke. No existovala tam „rozsiahla rasová segregácia“. Lambaréné „nebolo ideálnym vzorom“ spolupráce medzi bielymi a čiernymi, povedal Steinke, ktorý je riaditeľom Inštitútu pre dejiny medicíny na Bernskej univerzite.

Toľko oslavovaný „lambarénsky duch“ bol zmesou srdečnosti a patriarchátu. Schweitzer sa tam snažil „vytvoriť rodinu v jednotnom duchu“. K nej však patrili len bieli ľudia.

Podľa Steinkeho slov každý, kto chcel prísť do Lambaréné, musel so sebou priniesť silnú pracovnú morálku a ochotu „bez akýchkoľvek otázok sa podriadiť systému“. Harmóniu nebolo slobodno narúšať napríklad kritizovaním organizácie. „Na vrchole stál Albert Schweitzer ako patriarcha, ktorý rozhodoval, čo sa bude a nebude robiť,“ povedal Steinke.

Schweitzerova etika je ešte stále aktuálna

Roland Wolf z Nemeckého centra Alberta Schweitzera v Offenbachu vzdal hold Schweitzerovej kritike kultúry, zasadzovaniu sa za ochranu zvierat a odsudzovaniu jadrových zbraní. Zároveň vyjadril poľutovanie nad tým, že sa na tieto aspekty čoraz viac zabúda.

V 50. a 60. rokoch bol o humanistu a laureáta Nobelovej ceny za mier skutočný záujem. Medzičasom si ho už takmer nikto nevšíma, upozorňuje predseda Nemeckého spolku na pomoc Nemocnici Alberta Schweitzera v Lambaréné.

Offenbašské centrum by chcelo Schweitzerov duchovný odkaz „prinavrátiť do povedomia verejnosti“. Pri tomto úsilí sa zameriava na Schweitzerovu etiku úcty k životu.

Albert Schweitzer sa narodil 14. januára 1875 v Kaysersbergu v Alsasku, ktoré v tom čase bolo súčasťou Nemeckého cisárstva. Študoval filozofiu a protestantskú teológiu v Štrasburgu a v roku 1902 získal doktorát v oboch predmetoch a habilitoval sa v teológii.

V roku 1905 začal študovať medicínu a v roku 1913 získal v tomto odbore aj doktorát. Následne začal pracovať vo francúzskej rovníkovej Afrike, hoci to spočiatku vzhľadom na vypuknutie prvej svetovej vojny netrvalo dlho. Ako Nemci vo francúzskej kolónii boli Schweitzer a jeho manželka v roku 1917 zatknutí a deportovaní do Francúzska. V roku 1918 sa obaja vrátili do Alsaska, kde Schweitzer prijal francúzske občianstvo, ktoré si ponechal až do svojej smrti.

Až v roku 1924 sa Schweitzerovi podarilo vrátiť do Lambaréné. V roku 1928 dostal od mesta Frankfurt nad Mohanom Goetheho cenu. Celosvetovú slávu dosiahol až po druhej svetovej vojne, najmä pre svoje angažovanie sa za mier, za čo bol v roku 1952 ocenený Nobelovou cenou.

Aj sám Schweitzer aktívne pracoval na svojej sláve

O Schweitzerovom sklone k sebapropagácii svedčí skutočnosť, že počas svojho života napísal päť autobiografií. Zarážajú početné nezrovnalosti, ktoré možno nájsť pri porovnávaní Schweitzerových vlastných výpovedí s dobovými zdrojmi.

Za zmienku stojí Schweitzerovo rozprávanie o objavení pojmu „úcta k životu“. To sa podľa neho udialo počas jednej plavby na rieke v Afrike:

„Duchom neprítomný som sedel na palube bárky a zápasil o univerzálny etický pojem, ktorý som nenašiel v žiadnej filozofii. Na hárok za hárkom som písal nesúvisiace vety, len aby som sa sústredil na problém. Večer tretieho dňa, keď sme pri západe slnka prechádzali stádom hrochov, sa predo mnou zrazu objavil výraz ,úcta k životu‘, mnou netušený a neočakávaný. Železná brána povolila, cesta v húštine sa stala viditeľnou.“

Na tomto tvrdení je problematických niekoľko aspektov, v prvom rade skutočnosť, že Schweitzer použil pojem „úcta k životu“ preukázateľne už 13. februára 1912 v jednej prednáške na univerzite v Štrasburgu.

A okrem toho v tom čase toto slovné spojenie už nebolo originálne, lebo vo svojich prácach ho vytvoril už nemecký aktivista za práva zvierat Magnus Schwantje (1877 – 1959). Napríklad v roku 1908 Schwantje napísal: „Prebudiť v deťoch úctu k životu, umožniť im zažiť utrpenie a radosti zvierat (...), to by malo byť najdôležitejším cieľom hodín prírodopisu.“

Keď sa v povojnovom období rozpútal krátky spor o autorstvo tohto pojmu, Schweitzer ho dokázal vyhrať vďaka svojej oveľa väčšej popularite. Mýtus už bol vytvorený.