Za zosnulým pápežom Františkom Zaskočil svet i samotnú cirkev. Bol reformátorom, ale najmä milosrdným otcom

Vo veku 88 rokov zomrel František, jeden z najstarších pápežov v histórii Katolíckej cirkvi. Viedol ju dvanásť rokov – od 13. marca 2013 do 21. apríla 2025.

Bol 266. námestníkom Ježiša Krista, zároveň bol prvým nositeľom pápežského mena František, prvým Latinskoameričanom a prvým jezuitom na Petrovom stolci.

Do domu Otca sa vrátil práve v čase, keď kresťania po celom svete slávia víťazstvo Ježiša Krista nad hriechom a smrťou.

Pritom keď sa vo Veľkonočnú nedeľu objavil na balkóne Svätopeterskej baziliky, aby udelil požehnanie Urbi et orbi, ľudia na námestí i pri televíznych obrazovkách sa naňho pozerali s nádejou, že čoskoro dosiahne plné uzdravenie.

Nikto vtedy netušil, že už o niekoľko hodín sa na tieto chvíle budeme pozerať presne opačnou optikou – ako na moment Františkovej rozlúčky s cirkvou a so svetom.

Nomen omen

Výber mena po svätom Františkovi z Assisi, „mužovi chudoby a pokoja, ktorý miluje a chráni stvorenstvo“, ako ho opísal samotný pápež František, bol zároveň definovaním jeho programu.

Rozvinul ho po niekoľkých mesiacoch v dokumente Evangelii gaudium, apoštolskej exhortácii o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete, ale napĺňať ho začal už bezprostredne po svojom zvolení.

Odmietol slávnostné pápežské oblečenie a na lodžiu Baziliky sv. Petra vystúpil len v bielej reverende s obnoseným biskupským krížom na krku. Akejkoľvek okázalosti sa vyhýbal počas celého svojho pontifikátu.

Ľudí zhromaždených na Námestí svätého Petra oslovil jednoduchým pozdravom „Dobrý večer“ a namiesto vzletných slov ich požiadal o modlitbu – za svojho predchodcu Benedikta XVI., ktorý mesiac predtým nečakane rezignoval, aj za seba samého.

A námestie zaplnené desaťtisícami ľudí z najrôznejších krajín jednomyseľne stíchlo v spoločnej modlitbe za rímskeho biskupa. Bol to závan všeobecného bratstva i synodálneho spolukráčania, ktoré boli také dôležité pre zosnulého pápeža.

Po vlne nadšenia v prvých mesiacov, keď všetci hovorili o Františkovom efekte a keď sa zdalo, že tento „iný“ pápež naozaj zmení svet, sa však opäť ukázalo, že človek je len človekom a aj tí najväčší a najsilnejší sú len súčasťou, nie tvorcami dejín.

Reforma cirkvi

„Choď a oprav môj zničený dom,“ počul pred osemsto rokmi František z Assisi od ukrižovaného Krista v chátrajúcom kostolíku svätého Damiána.

S rovnakým zadaním zhora – potvrdeným kardinálskou voľbou počas konkláve – vstupoval do svojho pontifikátu aj pápež František.

Neusiloval sa len o reformu vatikánskych štruktúr – náročný a mnohými spochybňovaný proces bol formálne zavŕšený vydaním apoštolskej konštitúcie o Rímskej kúrii Praedicate evangelium v roku 2022.

Ešte viac sa usiloval o vnútornú reformu samotného života cirkvi. No práve tu sa stretol s ešte silnejším odporom. Neraz kráčal nepochopený a osamotený – ako v ten daždivý marcový večer v roku 2020, keď sa na vyprázdnenom Námestí svätého Petra modlil za svet zmietaný pandémiou koronavírusu.

Pre konzervatívcov nebol dostatočne konzervatívny, pre liberálov bol zasa málo liberálny. Vytrvalo opakoval, že potrat i eutanázia sú vražda, manželstvo je zväzok muža a ženy, gender ideológia je nebezpečná, služobné kňazstvo je vyhradené mužom a celibát je overenou praxou Rímskokatolíckej cirkvi.

No zároveň s pochopením pristupoval k ľuďom na okraji cirkvi i spoločnosti, pripúšťal občianske zväzky pre osoby z LGBTQ+ komunity, vyzýval na ochranu životného prostredia, kritizoval klerikalizmus a presadzoval účinkovanie žien vo vysokých cirkevných úradoch.

Nehádzal všetko a všetkých do jedného vreca, uvedomoval si, že každodenná realita nie je čierno-biela, a preto treba každú situáciu posudzovať citlivo a individuálne. Práve tohto ducha povýšeného nad literu zákona odráža aj jeden z najkritizovanejších dokumentov jeho pontifikátu – Fiducia supplicans.

Zakorenený a otvorený

Tradícia nebola pre Františka múzeom ani uctievaním popola, ale strážením ohňa. Bola koreňom, ktorého existencia je nevyhnutná na to, aby strom dokázal prinášať vždy nové ovocie.

Alebo – ako to vyjadril počas prekvapujúcej návštevy Slovenska v roku 2021 – potrebné je byť zakorenený, no zároveň otvorený. Len jedno z toho nestačí.

František, ktorý nastupoval na pápežský stolec ako 76-ročný, stál na čele cirkvi celých dvanásť rokov. Do dejín tak určite nevojde len ako prechodný pápež, ako si to mnohí priali a plánovali.

Bol to muž súcitného milosrdenstva a normálnosti, ktorý akoby do dnešného polarizovaného sveta tak trochu nebol patril. No práve o to je dôležitejšie, že tu s nami bol. A naďalej ostáva.