Slovo kňaza Superego

Keď sa už rozodnilo, stál Ježiš na brehu; ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš... Učeník, ktorého Ježiš miloval, povedal Petrovi: „To je Pán“... Keď vystúpili na breh, videli rozloženú pahrebu a na nej položenú rybu a chlieb.

Z času na čas tu i tam zaznie hlas mravokárcu, ktorý sa pozastaví nad úpadkom spoločnosti a vysvetlí ho tak, že zaň môže jedna skutočnosť: „Boha nahradilo ego.“ 

Aj keď by sa to asi nestretlo so všeobecným nadšením, pretože po takejto noblesne pôsobiacej analýze väčšinou nasleduje uznanlivé nekritické prikyvovanie, práve v tejto chvíli by som dal uviesť do činnosti bezpečnostné poplachové zariadenia a vyzval na mimoriadnu opatrnosť: Ak ľudia odmietli Boha, odmietli v skutočnosti trojjediného Boha, ktorý sa zjavil ako láska, alebo odmietli takého boha, ako keď sme my odmietli Neptúna, Marsa, Dionýza, Hefaista, Perúna a Trihlava? 

Aj rímskych, gréckych, slovanských bohov označujeme slovom „boh“, a keď sme ich odmietli, neodmietli sme trojjediného Boha. Čo vlastne ľudia odmietli, keď odmietli Boha? Porozumeli nám, o kom im to vlastne rozprávame, keď hovoríme o Bohu? Spoznali ho vôbec?

Ale poďme trošku ďalej. Keď hovoríme o Bohu, akú máme o ňom predstavu my sami? Ak je pravda, že na mieste, ktoré je v srdci človeka pripravené pre Pána, sa môže uvelebiť vlastné „ja“, ak hrozí, že Boha nahradí ego, potom podvratná taktika vytlačiť Boha zo srdca môže mať v prípade kresťanov trochu iné zafarbenie: Boha môže nahradiť superego.

A sme doma. Superego, moja predstava o mojom ideálnom a dokonalom „ja“, o tom, ako by som mal veci prežívať a dokonale zvládať, nie je Boh. Moje superego, to nie je trojjediný Boh. Môže sa však stať, že si ich zamením. Lenže ten hlas, ktorý sa potom v mojom vnútri ozýva, nie je hlas Boha, ale moje vlastné ja. 

Ono mi diktuje, aký by som mal byť, vyčíta mi rozpor medzi mojím reálnym „ja“ a mojím dokonalým „ja“ a obviňuje ma z nedostatočnosti: „Nie som taký dobrý a láskavý, ako by som mal byť.“ „Hnevám sa.“ A inkriminuje tiež z nábožensky zafarbenej nedostatočnosti, ktorá z pochopiteľných dôvodov neobťažuje neveriacich: „Nemodlím sa toľko a tak, ako by som chcel.“ „Neviem sa sústrediť na modlitbu.“

Keďže chcem úprimne nasledovať Boží hlas a hlas môjho superega za Boha považujem, nevedomky sa dostávam do špirály, ktorá ma nevedie bližšie k Pánovi, ale bližšie k neuróze. Pomaly sa deje to, že svätosť už nie je o tom, podobať sa Kristovi a mať jeho postoje, ale je otázkou vlastnej námahy a výkonu. Za hriech už nepovažujem to, keď nepočúvam Otca, ale to, keď nespĺňam svoju predstavu o sebe a keď veci neprežívam ideálne.

Lenže medzi prežívaním a rozhodnutiami je úplne zásadný rozdiel.

Prežívanie nesvedčí o mojom charaktere. Prežívanie svedčí o tom, že som živý, že moja nervová sústava, moje vnútro reaguje na vonkajšie alebo vnútorné podnety, a preto cítim hlad, smäd, únavu, nervozitu, hnev, radosť, smútok, bolesť. Niektoré veci z toho sú príjemnejšie, niektoré menej, ale prežívať ani jednu z nich nie je zlé.

Keby sme necítili hlad, zomreli by sme na podvýživu. Keby sme necítili bolesť, spálili by sme si ruku na žeravej platničke. Keby sme necítili hnev a boli chladní a bezcitní, nikdy by sme sa neozvali pri nespravodlivosti a nechali, nech niekoho nerušene utláčajú. Možno práve preto je to dnes tak, že keď treba pozdvihnúť hlas pri toľkých neľudských skutočnostiach, nielenže je ticho, ale ešte počuť potlesk.

Prežívať niečo nie je hriech. Moja svätosť alebo hriešnosť sa láme na tom, ako sa rozhodujem, nie na tom, čo prežívam. Mám hlad? To je v poriadku, hlad nemôžem ovplyvniť, ale ovplyvniť môžem to, čo s ním urobím. Môžem ho potláčať a presviedčať sa, že hladný nie som, no to ma veľmi nezasýti.

Prežívanie nehovorí nič o našej svätosti, hovoria o nej naše postoje. Ak pochopíme tento rozdiel, nebudeme musieť podliehať falošným výčitkám svedomia.

Môžem zlopnúť niečo nezdravé, zapiť to sladkým a dopracovať sa minimálne k tráviacim ťažkostiam. Alebo sa môžem rozhodnúť správne a zjesť niečo zdravé. To isté platí aj o ostatnom. Mám hnev? V poriadku, cítiť hnev nie je hriech, je to spontánna reakcia. Ale čo s hnevom urobím? Potlačím ho s tým, že sa predsa nemôžem hnevať, lebo to sa nepatrí? Začnem kričať na ľudí okolo seba, lebo som hnev neustále potláčal a už mám nervy také rozhasené, že vybuchnem pri najmenšom podnete?

Alebo urobím niečo iné: prijmem, že môžem cítiť hnev, že to je reakcia nervovej sústavy, začnem skúmať, ešte kým nie som rozčúlený, čo je vo mne spúšťačom toho hnevu, a potom s tým pracujem a komunikujem s ľuďmi okolo seba? Chcem riešiť korene vecí alebo sa len snažím potlačiť dôsledky?

Cítiť sa zle, prežívať duševnú nepohodu nie je hriech. Ani Kristus neprežíval v Getsemany – a myslím, že napríklad ani na kríži – príjemné emócie: bolo mu ťažko tak, že sa potil krvou, bol smutný až na smrť, no to neznamená, že tým zhrešil. Obrátil sa na Otca v tom, čo prežíval, a jeho rozhodnutie prijať kalich bolo sväté, aj keď nebolo poznačené eufóriou.

Prežívanie nehovorí nič o našej svätosti, hovoria o nej naše postoje. Ak pochopíme tento rozdiel, nebudeme musieť podliehať falošným výčitkám svedomia. Nebudeme sa musieť obviňovať za to, čo sme prežívali a ako sme sa cítili. Do konca života, kým budeme živí, totiž budeme niekedy hladní, unavení, nervózni, radostní, nahnevaní, smutní. Každý jeden z nás, a to bez toho, aby sme si to vybrali.

V špecifickej situácii sme v tomto smere katolíci, lebo môžeme mať pokušenie používať sviatosť zmierenia ako chvíľkovú náplasť na potlačenie rozporu medzi tým, ako by sme sa chceli cítiť, a tým, ako sa cítime v skutočnosti. Svätá spoveď neslúži na to, aby som sa obvinil, že som mal hnev, únavu, nervozitu, ale slúži na to, aby som vyznal, že v tom príjemnom alebo nepríjemnom, čo som prežíval, som mal také postoje a urobil také rozhodnutia, ktorými som sa nepodobal Kristovi.

Pane, obraciam sa k tebe a prosím ťa, aby si ma obrátil ty k sebe. Ty, iný ako konštrukty v mojej hlave, iný ako hlas môjho svedomia podmieneného poznaním, kultúrou, mojou ohraničenosťou v čase a v priestore. Ty, iný ako každá moja predstava o tebe. Prosím ťa, aby si sa mi prihovoril, lebo ty, Slovo, si ma stvoril slovom a len jedno stačí, nech moje vnútro ozdravie.

Rozprávaj mi, veď na monológ môžem zhynúť, ale dialóg ma oživí. Prihovor sa mi, nech v mojom vnútri zaznie tvoj hlas, hlas iný ako všetky, ktoré poznám a ktoré sa vo mne ozývajú. Môžeš mi do cesty poslať ľudí, ktorí už počuli tlkot tvojho srdca. Pošli mi takých Jánov, ktorí mi povedia: „To je Pán,“ a pomôžu mi rozpoznať ťa v spleti mojich predstáv a kadejakých nánosov vo vrstvách duše.

Nech ťa spoznám podľa vône rozloženej pahreby, ktorá vonia nielen pečenou rybou, chlebíkom, ale tvojou nehou a starostlivosťou. Nech ťa poznám podľa tvojej vône.