„Nemožná“ sláva a žiara Sláviť život ako jednu veľkú nedeľu

Ktovie, či si naozaj dokážeme predstaviť tú neuveriteľnú zmes pocitov u Ježišových učeníkov, mužov i žien, ktoré zažili v prvé veľkonočné ráno. Vlastne si to ani nemáme s čím porovnať.

Zaiste, možno poznáme radosť z toho, keď nájdeme milovaného domáceho maznáčika, ktorého sme stratili a už sme ani nečakali, že ho ešte uvidíme. Možno sme zažili úľavu z odkladu rozsudku smrti po úspešnej liečbe život ohrozujúcej choroby. Možno sme dokonca boli aj svedkami zdanlivo zázračného vyliečenia a premohla nás vďačnosť k Bohu, že naše modlitby boli vyslyšané. Všetko toto sa deje, možno nie bežne, ale aspoň z času na čas a vyskytuje sa to v oblasti možnosti.

Ale to, čo zažili Ježišovi priatelia a nasledovníci vo veľkonočné ráno a v nasledujúce dni, bolo nemožné. Videli, ako ho zbičovali, až mu život visel na vlásku, potom ho ukrižovali, vojak mu kopijou prebodol srdce a napokon ho uložili do hrobu. Nejestvuje záznam o tom, že by niekto predtým alebo potom toto všetko podstúpil a potom by sa len tak vrátil späť, zjazvený a doráňaný, ale zdravý ako rybička, živší než kedykoľvek predtým, a schopný vecí, ktoré nijaký obyčajný živý človek nikdy predtým nedokázal.

Môžeme sa čudovať, že im nejaký čas trvalo, kým spracovali to, čo videli, čo počuli a čoho sa dotýkali? Sme šokovaní, že im bolo za ťažko uveriť vlastným očiam, že si možno mysleli, že vidia ducha alebo nejaké zjavenie? To, čo sa im zdalo, že vidia, nebolo iba úžasné; bolo to nemožné! Chvíľu trvalo, kým sa upokojili a celé si to premysleli, aby si spomenuli, že Bohu nič nie je nemožné, že to, čo prežívajú, predpovedal samotný Ježiš, a že sa nemožné naozaj stalo. A že to, napokon, nebolo príliš dobré nato, aby to bola pravda. A že sa nezbláznili.

Vieme, že dospeli k tomuto nepravdepodobnému záveru, podľa toho, že Dvanásti mínus Judáš, ktorí sa iba krátko predtým triasli od strachu a boli pripravení utekať o život, sa nevrátili k rybárčeniu, k vyberaniu daní a k svojim rodinám, ale každý z nich začal ohlasovať zmŕtvychvstalého Ježiša Židom, Rimanom i každému, kto počúval, akokoľvek bolo ich obecenstvo nepriateľské. Každý z nich mal roky a desaťročia na to, aby si to rozmyslel, aby povedal, že to celé bola tragická chyba, ale nikto to neurobil. Všetci okrem najmladšieho Jána zomreli mučeníckou smrťou. Ján ako vyše deväťdesiatročný zomrel vo vyhnanstve na ostrove Patmos.

Navyše to, čo učili o sexe a manželstve, o láske k nepriateľom a o dôstojnosti chudobných, sa nepodobalo na nič, čo by predtým ktokoľvek učil. Ľudia to prijímali s rovnakou nedôverčivosťou a nepriateľstvom ako posolstvo, že Ježiš je Spasiteľ sveta, ktorý vstal z mŕtvych a sedí po pravici Otca.

Tento zmŕtvychvstalý Ježiš sa zjavil Šaulovi, zúrivému prenasledovateľovi kresťanov, a urobil z neho svätého Pavla, horlivého misionára a autora vyše štvrtiny strán Nového zákona. Počas stáročí sa zjavoval aj iným: svätej Margite Márii Alacoque, aby jej zjavil lásku svojho Najsvätejšieho Srdca, svätej Faustíne Kowalskej, aby ukázal hlbiny Božieho milosrdenstva. Prehovoril aj k svätému Františkovi z Assisi a zmenil mu život. To isté urobil Matke Tereze z Kalkaty. Svoje rany vtlačil do tela Pátra Pia a poznačil každý národ a každú civilizáciu, ktorej sa dotkol.

Bolo by pochopiteľné, keby sa vtedy, na samom začiatku, zoči-voči nesmiernej, mocnej a často brutálnej Rímskej ríši, ktorá bola proti všetkému, čo kresťania prinášali, apoštoli vyparili, išli domov a zomreli by v pokojnej a tichej anonymite, ale to sa nestalo. To, čo sa stalo, sa vymyká racionálnemu vysvetleniu.

Je to nemožné. No Bohu nič nie je nemožné: to, že Ježiš vstal z mŕtvych, že mu apoštoli slobodne odovzdali svoj život až po mučeníctvo a že Cirkev, ktorú Ježiš založil, je aj po dvetisíc rokoch stále tu, napriek ľudskej slabosti vnútri Cirkvi aj mimo nej. A že my, aj keď sme úbohí hriešnici, sme určení nato, aby sme naveky žili v Kristovi.

A aby sme okolo týchto divov len tak rýchlo neprebehli, Cirkev slávi, slovami svätého Atanáza, päťdesiat dní Veľkej noci ako „jednu veľkú nedeľu“ a nabáda nás hlboko uvažovať nad všetkým, čo pre nás Boh vykonal v Ježišovi Kristovi, a zamýšľať sa aj nad tým, čo by sme my mali za to urobiť pre neho.

Svet, ktorý verí iba v gravitáciu, nás pobáda, aby sme klesli na úroveň zvierat a strojov.  Cirkev, ktorá verí v milosť, nás pobáda, aby sme vystúpili k novému životu v Kristovi, sláve a žiare Božích detí. Nech požehnanie tejto veľkonočnej nádeje ožiaruje všetky naše dni, aby sme sa ustavične dvíhali, a nikdy sa nenechali zraziť k zemi.

 Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Msgr. Charles Fink bol 47 rokov kňazom v diecéze Rockville Centre. Pôsobil v pastorácii aj ako špirituál v seminári. V súčasnosti žije na odpočinku od administratívnych povinností vo farnosti Notre Dame v dedine New Hyde Park v štáte New York.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.