Slovo kňaza Nové prikázanie netreba novelizovať

Vznik kresťanstva je spojený s novým zákonom a novým prikázaním. Je zaujímavé, že radostná evanjeliová zvesť sa spája s právnickým termínom, ktorý má nastavovať pravidlá, nie vyvolávať príjemné emócie. 

V našej zložitej civilizácii sa riadime spleťou rozličných zákonov a nariadení. Často sa novelizujú. Logika hovorí, že novelizácia nemení filozofiu zákona, len upravuje jednotlivosti. Niekedy sa stáva, že zákon je tak často novelizovaný, upravovaný a dopĺňaný, že je lepšie nahradiť ho novým zákonom.

Ježiš hovorí učeníkom, že dáva nové prikázanie, ktorá má spočívať v tom, že ho budeme nasledovať, čo má v praxi znamenať, že jeho postoj k nám budeme kopírovať vo vzťahu k ostatným ľuďom. Už samotný fakt, že Majster hovorí o novom prikázaní, naznačuje, že v duchovnom chápaní sveta, Boha a človeka prichádza akási revolučná zmena. Ježiš skutočne prichádza s novým zákonom. Nový zákon nie je novelizácia Starého zákona, je to naozaj nový zákon.

Špecifickosť nového prikázania a nového zákona nachádzame napríklad v tom, že už nie sú potrebné starozákonné obety. Dopúšťame sa hriechov, ubližujeme si navzájom a hľadáme cestu, ako to urovnať. O to sa ľudia usilovali vždy: zmierovať svoje božstvá, preto sa v mnohých kultúrach a náboženstvách prinášali božstvám obety. Úroda, zvieratá, niekedy aj ľudia. Takáto obeta, aj keď mala akokoľvek vysokú materiálnu hodnotu, nemohla z Ježišovho pohľadu napraviť ľudskú pýchu. 

Židia s veľkou nábožnosťou a pokorou prichádzali do jeruzalemského chrámu, aby Pánovi obetovali. Toto pravidlo rešpektovali aj Jozef s Máriou, keď po Ježišovom narodení prišli do chrámu, aby obetovali dva holúbky. To je taký malý paradox. Keď sa Mesiáš narodí, prinesie sa za neho ako zbožného Žida v chráme zvyčajná obeta. Neskôr on sám tým, že vezme na plecia kríž a dôjde s ním na Kalváriu, kde ho ukrižujú, a vstane z mŕtvych, sa vlastne za nás obetuje. 

Ľudské obety, akokoľvek cenné, nemohli človeka zmieriť s Bohom. V Ježišovom prípade je to však inak. On svojou obetou na kríži zaplatí namiesto nás a takto dáva slobodu a nezaslúžený dar žiť v Božej blízkosti. To je niečo nové, veľká zmena.

Ešte viac si „novosť“ prikázania a zákona uvedomujeme vo vzťahu k človeku. V Starom zákone vládla ľahká matematika: ako ty mne, tak ja tebe. Oko za oko, zub za zub. Bolo to také „ľudské“. Hnevať sa, nadávať, pohŕdať, zosmiešňovať či nenávidieť je naozaj príliš ľudské. Ide o také postoje, ktoré nevyvolávajú prekvapenie, keď sa objavia, lebo takto sa správa väčšina. 

Ježiš toto pravidlo otočí hore nohami a hovorí, že blížnych máme milovať tak, ako nás on miluje. Toto je nad naše chápanie a žiť podľa nového prikázania môže byť nad naše sily. Predstavme si človeka, ktorého naozaj neznášame, ktorý nám ublížil, s ktorým odmietame komunikovať a miliónkrát si povieme, že nechceme byť ako on ani žiť ako on. Takéhoto neznášaného a niekedy nenávideného človeka Boh miluje rovnako ako nás. Boh nerobí medzi nami rozdiely, všetci sme jeho deti. Každému dožičí lásku i milosrdenstvo.

„Nové prikázanie je veľkolepou ideou s absolútnym nárokom.“

Priznajme si, my podľa nového prikázania žiť nevieme. Aj keď máme čo to odžité, tak si musíme s hanbou priznať, že v praktickom živote sme si nové prikázanie málo osvojili. Je ľahšie napínať svaly, hádať sa, byť žiarlivý a presviedčať za každú cenu o svojej pravde. Väčšina napriek tomu, že máme Ježišov nový zákon, koná podobne. 

Ježišov „nový zákon“ vo vzťahu k človeku je vskutku revolučný, lebo vyžaduje, aby sme zapreli seba samých, všetky zlé sklony a neresti, ktoré si nesieme celý život so sebou. Nie je to ľahké. Nové prikázanie je vskutku novým zákonom, ktorý netreba novelizovať. Je to veľká revolúcia ducha. Výzva pre človeka, aby sa nenechal pohltiť zlom, ktoré je v ňom prítomné, ale aby viac pri konaní a zmýšľaní v tomto svete zohľadnil, čo pre neho urobil Boh.

Pokúsiť sa žiť podľa nového prikázania je celoživotnou úlohou každého kresťana. Kým žijeme, sme na ceste a možno sme málo pokročili. Napriek tomu majme stále v srdci Božieho Syna a jeho obetu za nás. Je naším každodenným chlebíčkom pridŕžať sa životnej filozofie, ktorá má pôvod v Bohu. Osvojiť si ju znamená neprijať prikázanie pomsty, hnevu, provokovania, škodenia či nenávisti, čo je pre mnohých také samozrejmé. Nič z toho človeka neoslobodí ani jeho život neurobí krajším.

Nové prikázanie je veľkolepou ideou s absolútnym nárokom. Láska berie všetko alebo nič. Nie je možné milovať napoly. Preto je nové prikázanie také revolučné a zároveň finálnou odpoveďou na to, kým je a ako má žiť v tomto svete každý človek. Je väčšie ako naše schopnosti či možnosti. Je Božou odpoveďou a výzvou, do ktorej sa treba ponoriť. Nové prikázanie sa v týchto posledných časoch sa už novelizovať nebude.

Navždy pripomína Boží záujem o nás. Zostane nemou výčitkou i celoživotnou úlohou. Nebojme sa jej. Obráťme sa na Pána, aby sme sa pri pohľade na jeho tvár učili láske, nachádzali seba samých i silu prekonávať slabosti.