Konfrontačný kurz Prečo sa cirkevné vedenie a vláda v Arménsku sporia

V posledných rokoch sa výrazne vyhrotilo napätie medzi Arménskou apoštolskou cirkvou a vládou. Táto konfrontácia však nemá náboženské, ale politické príčiny, a teraz postihuje aj národnú bezpečnosť, ako ukazujú nedávne zatknutia dvoch arcibiskupov. Súčasné udalosti zároveň odrážajú hlbšie spoločenské napätie.

Príčiny a fázy vývoja konfliktu

Napätie medzi oboma stranami siaha až do tzv. Zamatovej revolúcie na jar 2018, keď cirkevné vedenie zaujalo veľmi skeptický postoj voči protestujúcim a označilo ich za „pouličnú mládež“. Za nového premiéra Nikola Pašinjana sa postoj štátu k cirkvi zmenil: nová proeurópska a reformne orientovaná vláda sa usilovala o modernejší a sekulárnejší štát. 

Preto často kritizovala predstaviteľov cirkvi za nedostatočnú transparentnosť, konzervatívne postoje a politické zasahovanie po boku starého, resp. Moskve verného režimu. Cirkevné vedenie zaujalo obranný postoj a viackrát verejne kritizovalo Pašinjanovu vládu.

K jasnému zlomu došlo po porážke v druhej karabašskej vojne v roku 2020, keď katholikovia Ečmiadzinu a Kilíkie požadovali odstúpenie premiéra. Táto kritika sa ešte viac vyhrotila po vyhnaní približne 120 000 Arménov z Náhorného Karabachu na jeseň 2023. Odvtedy viacerí vysoko- i stredopostavení cirkevní predstavitelia verejne kritizovali vládu za jej zdržanlivý postoj a odmietanie akejkoľvek myšlienky na znovudobytie Karabachu.

Ďalšou konfliktnou oblasťou boli vládou navrhované reformy školstva, ktoré počítali s redukciou náboženskej výchovy, resp. výučby dejín Arménskej apoštolskej cirkvi. Toto, ako aj premenovanie učebnice Arménske dejiny na Dejiny Arménska narazilo na odmietavú reakciu cirkvi, pretože by sa tým – podľa názoru cirkevného vedenia – stratil odkaz na historické územia, poprela by sa genocída a propagoval by sa neprijateľný konformizmus s porážkou v karabašskej vojne.

Najmä traja arcibiskupi boli vo svojej kritike veľmi hlasní. Kancelár stolice katholika v Ečmiadzine arcibiskup Aršak Chačatrjan hovoril najskôr o zatratení tých, ktorí chceli nechať upadnúť do zabudnutia genocídu Arménov v roku 1915. Hlava eparchie Širak arcibiskup Mikael Adžapahjan takmer každý deň poskytoval rozhovory, pripisoval vláde zodpovednosť za stratu Náhorného Karabachu a dokonca požadoval ozbrojený puč. 

Arcibiskup eparchie Tavuš Bagrat Galstanjan zašiel najďalej a pri cirkevnom vedení si dohodol svoju prechodnú suspendáciu z cirkevnej služby, aby mohol osobne viesť protestné hnutie proti premiérovi Pašinjanovi. Jeho hnutie nieslo názov Svätý boj. Deviateho mája 2024 sa jeho stúpenci zhromaždili na Námestí republiky v Jerevane a Galstanjan dal Pašinjanovi ultimátum na odstúpenie. Ako nového premiéra navrhoval seba.

Premiér Pašinjan a jeho strana naopak označili cirkevné vedenie za pozostatok bývalého vysokoskorumpovaného a autokratického režimu a kritizovali jeho negatívny vplyv na politický život v krajine. Zatiaľ čo nová vláda sa pokúša vniesť transparentnosť do financií cirkvi, okrem iného návrhmi daní, katholikos Karekin II. a jeho stúpenci to sústavne odmietajú.

Spor v ArménskuPolícia chce zatknúť ďalšieho arcibiskupa, zatiaľ jej v tom zabránil dav ľudí

Ján Krupa

Konflikt medzi cirkevným vedením a vládou sa vyostril v dôsledku krízy identity po porážke Azerbajdžanu, keď Arménsko stratilo prinajmenšom ideologicky aj svojho strategického partnera Rusko. Po porážke v poslednej karabašskej vojne a strate historickej provincie, ktorú de facto nezávislá republika Arcach (= arménsky názov pre Náhorný Karabach) považovala za svoju súčasť, ako aj po dobytí viac ako 100 km² arménskeho územia v regiónoch Sjunik, Vajoc Dzor a Gegharkunik azerbajdžanskou armádou sa arménska vláda snažila o nanútené zmierenie s Baku. 

A navyše arménska vláda sa zamerala na zbližovanie so Západom namiesto neosožného bratstva s Moskvou. To však boli postoje, ktoré cirkevné vedenie rozhodne odmietlo. Dokonca aj duchovní, ktorí sa takisto usilovali o mierový kurz, boli kritizovaní cirkevným vedením.

Katholikos, ako aj poradná duchovná synoda a eparchiálni biskupi z Arménska vo svojich spoločných stanoviskách označili akýkoľvek druh vzdania sa Náhorného Karabachu za „vlastizradu“. Aj vo svojich kázňach vyjadroval Karekin II. ustarostenosť a hovoril o ohrození národnej bezpečnosti. Vláde vyčítal zlyhanie vo vojne a nedostatočný súcit s vyhnanými. Napádal aj novú kultúrnu politiku, ktorá obmedzuje rozsah cirkevných dejín vo výučbe na školách, ako aj ďalšie reformy vzdelávacieho systému. 

Cirkev v tom videla útok na národné dedičstvo a jej tradičnú úlohu vo výchove. K tomu sa pridali ďalšie etické a spoločenské otázky, ako napríklad rodová rovnosť, ktoré narazili na odpor v cirkvi. Otvorenosť vlády pre spoločenskú liberalizáciu interpretovali konzervatívni duchovní ako „morálny úpadok“.

Aktuálna eskalácia a zlom vo vláde

K ďalšej eskalácii verejnej rétoriky prispel Pašinjan svojimi obvineniami na Facebooku koncom mája. Podľa premiéra Karekin II. porušil sľub celibátu a má nemanželské deti, preto má katholikos odstúpiť z funkcie. Krátko predtým bol Karekin II. v Minsku na otvorení arménskeho kostola. Jeho návšteva v krajine diktátora Lukašenka bola ostro kritizovaná. 

Aj jeho ďalšia návšteva medzinárodnej konferencie vo Švajčiarsku na ochranu kultúrneho dedičstva Arzachu vyvolala verejnú diskusiu v krajine. Lebo arcibiskupi Chačatrjan a Adžapahjan stavali zasadzovanie sa hlavy cirkvi za prepustenie arménskych rukojemníkov v Baku a návrat karabašských Arménov do svojej vlasti do protikladu k údajnému „defetizmu“ a „nemohúcnosti“ premiéra.

Nielen Pašinjan, ale aj jeho manželka Anna Hakobjan a viacerí poslanci vládnej strany začali používať hrubý a subjektívny jazyk voči vysokopostaveným duchovným. To podnietilo Najvyššiu duchovnú radu cirkvi, aby obvinila vládu z podkopávania duchovnej celistvosti Arménska a z rozdeľujúcich taktík. Tento cirkevný orgán reagoval 2. júna 2025 ostrým vyhlásením, v ktorom kritizoval Pašinjanovu rétoriku ako „znesväcujúcu“ a „neprístojnú“. Najvyššia duchovná rada odsúdila postoj vlády ako „ohrozenie národnej jednoty“. Rada obvinila všetkých oponentov z „politizovania vzťahov medzi cirkvou a štátom“ a varovala pred „ničivými dôsledkami pre arménsku štátnosť“.

Následne bol arcibiskup Galstanjan spolu s niekoľkými stúpencami svojho hnutia Svätý boj zatknutý a umiestnený do dvojmesačnej vyšetrovacej väzby. Podľa prokuratúry boli v ich domoch nájdené okrem iného zbrane, výbušniny, mapy mesta a podrobný písomný popis najskôr psychologického nátlaku na spoločnosť a následne ozbrojeného zvrhnutia vlády. 

Zaujímavé je, že tento plán mal obsahovať aj kapitolu o cirkvi, ktorá mala Pašinjana a členov jeho rodiny exkomunikovať už v septembri 2024. Okrem toho prokuratúra zverejnila približne 18-minútovú zvukovú nahrávku, ktorá bola tajne nahratá a zostavená počas operatívneho vyšetrovania v posledných dvanástich mesiacoch. V nahrávke Galstanjan hovorí okrem iného o „zastrelení niekoľkých ľudí“, o „útokoch na verejnú dopravu“ a „zajatí poslancov v parlamente“ s cieľom zvrhnúť vládu. Preto je teraz obvinený z plánovania zvrhnutia štátnej moci prostredníctvom teroristickej sabotáže a náboru bývalých ozbrojených bezpečnostných síl. Jeho obhajca tieto obvinenia popiera.

Arcibiskup Mikael Adžapahjan podporoval svojho duchovného brata a v poskytnutých rozhovoroch 3. februára 2023 a 21. júna 2025 potvrdil, že je takisto za ozbrojený puč. Takéto tvrdenia – podľa hlavy eparchie Širak – zopakoval od poslednej karabašskej vojny v roku 2020 viackrát pred bývalými prezidentmi Robertom Kočarjanom a Seržom Sarkisjanom, ako aj pred rôznymi bývalými generálmi a strednými dôstojníkmi. 

Z neznámych dôvodov ho národná bezpečnostná služba chcela zatknúť práve 27. júna v Ečmiadzine, keď chcel Adžapahjan vystúpiť ako koordinátor veľkého cirkevného zhromaždenia všetkých duchovných z republiky. To viedlo k zrážkam medzi špeciálnymi jednotkami a duchovnými. Zvonili zvony katedrály a veriaci boli povolaní do Ečmiadzinu „na záchranu cirkvi“. Adžapahjan sa však neskôr dobrovoľne dostavil na výsluch a bol takisto vzatý do vyšetrovacej väzby.

Predstavitelia vládnej strany predpokladajú existenciu rozsiahlejšieho sprisahania „kriminálno-oligarchických duchovných“, na ktorom sa mal podieľať aj rusko-arménsky miliardár Samvel Karapetjan, ktorého takisto v polovici júna zatkli za jeho násilnú rétoriku o „riešení problému vlastnými prostriedkami“. Cirkevné vedenie označilo tieto zatknutia za „politicky zinscenovaný útok“, ktorého cieľom je „vyradiť z hry stáročnú národnú inštitúciu“.

Reakcie obyvateľstva a dôsledky pre budúcnosť

Reakcie na nedávne udalosti na sociálnych sieťach ukazujú, že arménska spoločnosť je v tejto otázke rozdelená, a to ako v Arménsku, tak aj v diaspóre. Zatiaľ čo konzervatívne skupiny obyvateľstva naďalej stoja na strane cirkvi a uprednostňujú tým proruské sily, mnohí, najmä mladší ľudia, podporujú vládne reformy, ktoré majú priniesť do regiónu mier a nasmerovať krajinu na Západ. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že dôvera v cirkev má tendenciu klesať najmä u mladej generácie, a to nielen vo veľkých mestách, ale aj vo vidieckych oblastiach.

Aj medzinárodné reakcie sú zmiešané: ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov vyzval na všeobecnú „zdržanlivosť“ a „ochranu arménskej cirkvi“. Je to pozoruhodný postoj, ak vezmeme do úvahy mlčanie Moskvy vo veci ničenia arménskych kostolov v Náhornom Karabachu. Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa postavil za arménsku vládu a vyslovil sa za ochranu demokratického právneho poriadku.

Občania teraz vedia, že konfrontácia medzi arménskou cirkvou a štátom bude pravdepodobne aj naďalej ústrednou témou vnútornej politiky, pretože v lete 2026 sa budú konať parlamentné voľby. 

Nezávislí pozorovatelia odporúčajú obom stranám, aby sa namiesto emocionálnych výmen názorov snažili o aktualizáciu právneho rámca definujúceho vzťahy medzi štátom a cirkvou. Ťažkou úlohou je nájsť konsenzus, ktorý bude rešpektovať úlohu cirkvi ako kultúrnej inštitúcie a zároveň uchová sekulárne princípy moderného štátu.

Pretrvávajúca patová situácia – poháňaná viacerými ideologickými, politickými, ale aj osobnými konfliktmi – je viac než len sporom medzi dvoma inštitúciami. Dotýka sa základných otázok demokratického poriadku, národnej identity, starovekej orientálnej ortodoxnej zbožnosti a geopolitického zamerania Arménska. 

Vzhľadom na blížiace sa voľby v roku 2026 však existuje nebezpečenstvo, že táto konfrontácia povedie k ešte hlbšej polarizácii. Žiaľ, žiadna zo strán konfliktu nejaví ochotu ku kompromisu. Pre mnohých Arménov je preto náročnou úlohou obnoviť vzájomný rešpekt vo vzťahoch medzi cirkvou a štátom a nenechať sa vtiahnuť do ďalších deštruktívnych konfrontácií na verejnosti alebo dokonca do občianskej vojny.

Pôvodne publikované na noek.info. Preložil o. Ján Krupa.