Diskusia biskupa Lacha a augustiniána Hermanovského Čo čakať od Leva XIV. a čo nám zanechal František

Prinášame vám skrátený prepis toho najdôležitejšieho a najzaujímavejšieho, čo zaznelo počas diskusie denníka Postoj na festivale Verím Pane v Námestove.

Pýtali sme sa aj na tieto témy:

• ako respondenti prežívali Františkovu smrť a zvolenie Leva XIV.,
• akí sú pápeži pri osobných stretnutiach,
• či je ochrana životného prostredia pro-life témou,
• v čom sa František a Lev odlišujú,
• či je správne, že nový pápež bude opäť bývať v Apoštolskom paláci.

Kde vás zastihla správa o smrti pápeža Františka?

Milan Lach: Bol Veľkonočný pondelok a práve som v našej bratislavskej katedrále končil slávenie božskej liturgie, keď mi pošepkali, že Svätý Otec zomrel. Bolo to pre mňa veľmi silné, neubránil som sa dojatiu. Hneď sme zaspievali spev Večná pamiatka a spoločne sa pomodlili za jeho dušu.

Prekvapilo vás to? Len deň predtým sme mohli vidieť, ako František po udelení veľkonočného požehnania Urbi et Orbi krúži v papamobile po Námestí svätého Petra a napriek zlému zdravotnému stavu dlho pozdravuje ľudí...

Milan Hermanovský: Vedel som, že umiera. My kňazi často sprevádzame ľudí v posledných chvíľach života, takže to vieme rozpoznať. Jeho posledné vystúpenia na verejnosti som vnímal ako rozlúčku. Bol to veľký pápež, ktorý urobil veľmi veľa dobra, takže z jeho odchodu som zostal smutný.     

Biskup Milan, vy ste jezuitom, rovnako ako zosnulý pápež. Keď sa vrátime do roku 2013, keď z balkóna Baziliky svätého Petra zaznela správa o zvolení kardinála Bergoglia za pápeža, hovorilo vám niečo jeho meno?

Milan Lach: Budem úprimný, nehovorilo. Vo svete je okolo 14-tisíc jezuitov, takže všetci sa osobne nemôžeme poznať. Navyše, Južná Amerika je pre nás Európanov vzdialený kontinent. Pred jeho zvolením za pápeža som s ním neprišiel do žiadneho kontaktu.

Vy ste prvým slovenským biskupom, ktorého František vymenoval – len mesiac po svojom zvolení. Neskôr vás z Prešova poslal do USA a odtiaľ zasa po piatich rokoch do Bratislavy. Ako biskup ste s ním už do kontaktu zrejme prichádzali. Aký bol pri osobných stretnutiach?

Milan Lach: Nebolo ich veľa, no vždy som pri nich vnímal osobný záujem o človeka, s ktorým sa práve rozpráva. Počas tých niekoľkých chvíľ mu pozeral priamo do očí, usmieval sa a dával tak najavo, že v tom čase ste preňho tou najdôležitejšou osobou, ktorá si zaslúži všetku pozornosť.      

Otec Milan, vás sa budem pýtať najmä na vášho rehoľného spolubrata Roberta Prevosta, ale keď sme ešte pri Františkovi, mali ste možnosť sa s ním bližšie spoznať?

Milan Hermanovský: Stretol som sa s ním asi dvakrát, mám aj spoločnú fotografiu, ktorá visí u mamy na stene. Chváli sa s ňou každej návšteve, viete, aké sú mamy. (Úsmev.) Čo je zaujímavé, Bergoglia som evidoval ešte pred jeho zvolením za pápeža. Aj keď vôbec som nevedel, o koho ide.

Môžete to vysvetliť?

Milan Hermanovský: V centre Ríma máme my augustiniáni kláštor spojený s Bazilikou svätého Augustína, v ktorej sa nachádza hrob jeho matky, svätej Moniky. Pôsobil som tam päť rokov a všimol som si, že k hrobu sa občas chodí modliť jeden starší kňaz. Keď potom 13. marca 2013 vystúpil na balkón Baziliky svätého Petra nový pápež, vravel som si, že tú tvár som už niekde videl. Až neskôr mi došlo, že je to práve ten kňaz, ktorý sa chodil modliť k Monikinmu hrobu.

František bol prvým pápežom, ktorý celú jednu encykliku venoval téme ochrany životného prostredia. Biskup Milan, vy ako skaut ste ako vnímali a hodnotili tento počin?

Milan Lach: Pápeži veľmi dobre vnímajú témy, na ktoré treba v konkrétnom čase upriamiť pozornosť. Za Leva XIII. v 19. storočí to bola sociálna otázka, za pápeža Františka v 21. storočí zasa téma starostlivosti o náš spoločný domov. Práve tak znie podtitul spomenutej encykliky Laudato si’.

Niektorí na to reagovali spôsobom, že či nie sú dôležitejšie veci ako ekológia, ku ktorým by sa mala cirkev vyjadrovať. Akoby si neuvedomovali, že príroda je Božím stvorením a my sme súčasťou tohto systému. Človek je korunou tvorstva, a preto by sa mal oň starať. Lenže dnes vidíme presný opak: úplne sme sa odtrhli od prírody a to je veľmi nebezpečné.   

Preto pápež František napísal túto encykliku, ktorá nie je len o ochrane životného prostredia, ale o záchrane celého tvorstva. Dnes sa veľa hovorí o zhoršujúcom sa duševnom zdraví, ale to je len dôsledok toho, že keď si nevážime lesy, vodu, pôdu, tak si nedokážeme vážiť ani druhých ľudí a ani samých seba. Uvažovať o týchto veciach takto integrálne je nielenže nevyhnutné, ale je to aj hlboko kresťanské. (Potlesk publika.)  

Lev, František a ChatGPTČo očakávať v cirkvi po Františkovi?

Postoj

Milan Hermanovský: Ekológia nie je len o prírode, ale je aj o nás ľuďoch. Dnes sme svedkami ekonomickej migrácie, ale stále viac to bude o environmentálnej migrácii, ľudia sa budú sťahovať z miest, kde sa už nebude dať žiť pre opakujúce sa prírodné katastrofy a zničené životné prostredie.

Musíme sa veľa modliť za prírodu, ale najmä za seba samých, aby sme sa správali zodpovednejšie, aby sme boli správcami, a nie ničiteľmi stvorenstva. Je to duchovný boj proti nášmu egoizmu.

Milan Lach: Považujem za potrebné zdôrazniť, že my kresťania musíme byť pro-life v plnom význame tohto slova – chrániť ľudský život od počatia, ale chrániť ho aj po narodení až po dôstojnú prirodzenú smrť. A rovnako je pro-life témou aj ochrana životného prostredia, lebo Boh je Život, ktorý dáva život každému jednému človeku i celému stvorenstvu.      

Po zvolení pápeža Leva XIV. obleteli Slovensko fotky z jeho opakovaných návštev augustiniánskej komunity v Košiciach, keď bol generálnym predstaveným Rehole svätého Augustína. Ako si spomínate na stretnutia s ním?

Milan Hermanovský: Osobne som sa s ním spoznal veľmi dávno, keď som bol ešte len mladým rehoľníkom študujúcim v Ríme. Prišiel som tam v roku 1999 a jeho v roku 2001 zvolili za generálneho predstaveného.

Fascinovalo ma na ňom, ako pozorne dokáže počúvať druhého človeka. On, ktorý cestoval po celom svete a poznal jeho problémy, dokázal si sadnúť a rozprávať sa s 24-ročným mladým mužom, ktorý sa snaží zvládať štúdium teológie a život v rehoľnej komunite. A nielenže počúval, ale vedel aj pohotovo reagovať, bol tam prítomný naplno, nelietal myšlienkami kdesi inde, ako sa nám to neraz stáva.

U košických augustiniánovOslavujú výročie, no bez spolubrata, lebo sa stal pápežom

Juraj Brezáni

Ako ste prežívali chvíle jeho zvolenia, keď kardinál protodiakon po oznámení „habemus papam“ prečítal meno Roberta Francisa Prevosta?

Milan Hermanovský: V kláštore sme mali väčšiu návštevu, ktorá s mojimi spolubratmi sledovala v televízii biely dym a všetko, čo nasledovalo. Ja som varil špagety na večeru a neustále som k nim odbiehal z kuchyne, aby som videl, čo sa deje. Keď zaznelo meno Robert Francis, hneď som vedel, koľká bije.

Aká bola vaša prvá reakcia?

Milan Hermanovský: Úááááá... A druhá: Joj, špagety. (Smiech publika.)

A tretia reakcia, keď ste spracovali prvotné emócie a začali si to celé racionalizovať?

Milan Hermanovský: Povzdychol som si: Chudák. Nechcel by som byť v jeho koži. Bolo mi ho ľúto, lebo ako človeka ho mám veľmi rád. Aj on sám bol dojatý, v očiach mu bolo vidno slzy. Myslím, že som sa vedel vcítiť do jeho kože a aspoň sčasti chápať, čo prežíva.

Ale nebol som prekvapený, že voľba padla práve naňho. Pre mňa bol jedným z hlavných favoritov.

Koho ste ešte tipovali?

Milan Hermanovský: Tagleho, ktorý je veľmi sympatický, žoviálny, niekedy možno až príliš otvorený.

Zuppiho, ktorý je úžasným človekom. Stretli sme sa v Bologni, bicyklom uháňal po kamennej dlažbe, pričom v jednej ruke držal kyticu ruží pre svätú Ritu. Neviem, ako to dokázal ustáť a nespadnúť. (Úsmev.)

Obaja sú veľmi otvorenými ľuďmi, no keď sa pozrieme na dnešný svet zmietaný vojnou na Ukrajine, v Gaze a ďalšími krízami, tak spontánnosť nemusí byť v prípade pápeža tou najlepšou vlastnosťou. Niekedy treba mať istú diplomatickosť. Tú zosobňoval Parolin, chýbala mu však charizma. No a potom boli v hre ešte Pizzaballa či Erdő.

Ak správne rozumiem tomu, čo chcete povedať, tak Prevost podľa vás stelesňoval aj tú otvorenosť, no zároveň aj diplomatickosť...

Milan Hermanovský: Presne tak. Osvedčil sa ako kňaz rehoľník, a tak stále dostával väčšiu a väčšiu lopatu. Týmto novým výzvam vždy vedel povedať áno a to ho posúvalo vpred.

Ako som už spomenul, Robert je veľmi rozvážnou osobou, najprv počúva, potom premýšľa a až tak hovorí a koná. V tomto možno trochu chybil pápež František – niekedy bol netrpezlivý a na niektoré veci zhora príliš tlačil, čo sa niektorým nepáčilo.

Aj keď, samozrejme, počítam s tým, že ani všetky rozhodnutia nového pápeža nebudú prijímané len s nadšením a stretne sa aj s odporom.      

Pápež má byť znamením nádeje. Nemá len rozhodovať, ale aj zjednocovať a otvárať nové cesty. Byť prorokom, a tým František nesporne bol. Otvoril mnohé témy, ktoré teraz treba podoťahovať. A Robert v tom nesporne bude pokračovať. Možno s trochu väčšou mierou diplomacie.  

Takže predpokladáte, že bude pokračovať vo Františkovej línii?

Milan Hermanovský: Určite áno. Aj keď nehovoril by som o Františkovej či predtým Benediktovej línii. Vždy je to Božia línia, on v tej-ktorej dobe dáva cirkvi práve takého pápeža, akého potrebuje.

Súčasťou výkonu autority je vždy milosrdenstvo. No ako sa píše v Regule svätého Augustína, nejde len o milosrdenstvo zo strany predstaveného k členom komunity, ale aj naopak – členovia komunity majú byť milosrdní k svojmu predstavenému, pretože nikto nie je dokonalý. Ani pápež.

On nie je tým, ktorý rozhoduje za cirkev, ale tým, kto rozhoduje s cirkvou. V tom je zmysel celej synodality. (Potlesk publika.)

Biskup Milan, v úvode som sa vás pýtal na vaše kontakty s pápežom Františkom. Stihli ste už prísť do kontaktu aj s Levom XIV.? Či už po jeho zvolení, alebo aj predtým?

Milan Lach: Áno a bolo to veľmi zaujímavé. Začiatkom apríla sa konala Národná púť do Ríma. Vyvrcholením bola svätá omša na Námestí svätého Petra, ktorú celebroval arcibiskup Fisichella pri príležitosti Jubilea chorých.

Keďže v rámci Konferencie biskupov Slovenska mám na starosti oblasť zdravotníctva, bol som jedným z koncelebrantov. Boli tam aj dvaja kardináli – dekan kardinálskeho zboru Re a prefekt Dikastéria pre biskupov Prevost. Keďže som vedel, že pochádza z oblasti, kde som v USA päť rokov pôsobil – jedna z našich farností sa nachádza len asi dvadsať minút cesty autom od jeho rodiska –, tak som sa mu pred začiatkom omše prihovoril a chvíľu sme sa porozprávali.  

Pôsobil na mňa veľmi jednoducho, skromne a zároveň distingvovane, ako človek, ktorý váži slová a nerozpráva len tak do vetra. Na konci sme si podali ruky a išli sme na svätú omšu. Na jej konci, možno si na to spomínate, sa pri oltári na vozíčku objavil pápež František. Bolo to vlastne prvýkrát, čo sa ukázal na verejnosti po prepustení z nemocnice.

Povedal asi len dve vety – dobrý deň, som rád, že som tu a som s vami –, no viac nebolo treba, bolo to veľmi silné. Týmto jednoduchým gestom vyjadril, že je jedným z chorých ľudí, a preto im dobre rozumie. Nebola potrebná žiadna veľká homília, stačilo tých pár slov.

Tak som sa počas jednej svätej omše rozlúčil s pápežom odchádzajúcim, ktorý chcel byť do poslednej chvíle na nohách medzi svojím ľudom, a zároveň som sa osobne zoznámil s jeho budúcim nástupcom.

Takto ste sa stretli s kardinálom Prevostom, ale stihli ste byť už aj s Levom XIV.?

Milan Lach: Áno. V polovici mája sa v Ríme slávilo Jubileum východných katolíckych cirkví, bolo nás tam asi sto biskupov a, samozrejme, prijal nás aj nový pápež. Po príhovore si s každým z nás podal ruku, ja som mu poblahoželal a nedalo mi nespýtať sa ho, či si pamätá, že pred mesiacom sme sa spolu rozprávali. On sa len zasmial, že jasne, že si ma pamätá.  

Ako na vás pôsobia jeho prvé mesiace v úrade?

Milan Lach: Určujúcou je preňho dlhoročná pastoračná skúsenosť, ktorú nadobudol ako misionár v Peru. Keď sa tam stal biskupom, viedol jednu z najchudobnejších diecéz. Vie, čo je to realita života, a to mi dáva nádej, že nebude robiť rozhodnutia len kdesi od zeleného stola.

Milan Hermanovský: O osobnosti pápeža Františka i Leva XIV. vypovedá jedna zaujímavá skúsenosť, o ktorej sa hovorí v našich radoch.

Keď bol Robert Prevost ešte generálnym predstaveným augustiniánov, musel riešiť nejakú záležitosť v Buenos Aires, kde bol arcibiskupom kardinál Bergoglio. No a v tej veci sa nezhodli, ocitli sa na opačných stranách.

Keď bol o niekoľko rokov Bergoglio zvolený za pápeža, tak Prevost sa vyjadril, že Bohu vďaka, ten ma za biskupa nevymenuje.

Krátko nato skončil po dvoch šesťročných funkčných obdobiach na čele augustiniánov, tretíkrát už nemohol byť zvolený, takže sme si volili jeho nástupcu. K tomuto aktu je stále prizývaný aj pápež, ale ide skôr o formalitu a pápeži sa z neúčasti vždy ospravedlnia. No František prekvapil a prišiel.

Stretol sa osobne aj s Robertom Prevostom a povedal mu, aby si teraz trochu oddýchol. A po roku ho vymenoval za biskupa do Chiclaya.

Vidím v tom veľkú osobnú zrelosť oboch – môžem s niekým nesúhlasiť, môžem mať opačný názor, ale zároveň dokážem uznať a oceniť kvality toho druhého, neutopiť sa v malichernostiach.   

Obaja hovoríte o Prevostovej jednoduchosti, skromnosti, prežívaní chudoby, ale po jeho zvolení za pápeža môžeme vidieť, že upúšťa od istých štandardov, ktoré nastavil pápež František. V júli Lev XIV. trávil dvojtýždennú dovolenku v pápežskom letnom sídle v Castel Gandolfo, kam jeho predchodca nechodieval, z fiatky presedlal na komfortnejší Volkswagen a všetko nasvedčuje tomu, že v najbližších týždňoch sa presťahuje do Apoštolského paláca, a teda nebude bývať v Dome svätej Marty ako František. Ako by ste reagovali na kritikov, ktorí by sa v tom začali rýpať?

Milan Hermanovský: Aj František, aj Lev sú rehoľníci – sú naučení žiť komunitným štýlom života. Tým aj predchádzajúci pápež zdôvodňoval rozhodnutie ostať bývať v Dome svätej Marty – potreboval mať okolo seba ľudí.

Rovnako aj Robert Prevost, keď bol pred dvoma rokmi vymenovaný za prefekta Dikastéria pre biskupov a nemohol už bývať v rehoľnej komunite, hľadal spôsob, ako s ňou nestratiť kontakt. Vyriešil to tak, že na sväté omše, modlitby a ďalšie súčasti rehoľného života chodieval do nášho generálneho domu, ktorý sa nachádza v bezprostrednej blízkosti Vatikánu. Párkrát tam zavítal už aj ako pápež.

Aj teraz chce mať okolo seba svoju rehoľnú komunitu a tú bude mať priamo vo Vatikáne, keďže my augustiniáni už niekoľko storočí spravujeme pápežskú sakristiu, takže niekoľko našich bratov žije priamo v Apoštolskom paláci. Jedným z nich bol v minulosti aj otec Pavol Benedik, súčasný predstavený nášho kláštora v Košiciach.

Čiže myslím si, že František aj Lev XIV. uvažovali podobným spôsobom, aj keď napokon sa rozhodli pre odlišné riešenia.

A dodal by som ešte jednu vec, o ktorej sa veľmi nehovorí: bývanie v Dome svätej Marty bolo síce sympatickým počinom, ale zároveň si vyžadovalo vyššie náklady na zaistenie bezpečnosti ako život v zabezpečenom Apoštolskom paláci.

Dlhoročný pápežský sakristiánNajradšej som mal Benedikta XVI., pokornejšieho človeka som vo Vatikáne nestretol. Ostal však nepochopený

Imrich Gazda

Milan Lach: Hovorí sa, že kto chce psa biť, palicu si nájde. Volkswagen je bežné auto, ktoré vlastní aj mnoho ľudí na Slovensku. Nevidím v tom nič zásadné, že nový pápež vymenil Fiat za Volkswagen, navyše sa vie, že on ho počas ciest využíva aj na pracovné rozhovory či dokončovanie svojich textov, čo by v stiesnenej fiatke bolo o dosť ťažšie.

Čo sa týka Castel Gandolfa, aj pápež je len človekom a má nárok na oddych a relax. Pred Františkom využívali tamojšie letné sídlo pápeži po celé storočia. Navyše, Lev XIV. rešpektuje rozhodnutie svojho predchodcu, ktorý sprístupnil hlavný palác verejnosti a v ďalšej časti areálu zriadil ekologický projekt Borgo Laudato si’. On sám sa stiahol do vedľajšej Villa Barberini.

Na záver som si vymyslel otázku, ktorú každému z vás položím v opačnom garde. Biskup Milan, čo vás ako jezuitu inšpiruje na svätom Augustínovi a augustiniánoch? A vy, otec Milan, čo si vážite na svätom Ignácovi a jezuitoch?

Milan Lach: Samotný svätý Ignác sa veľmi inšpiroval cirkevnými otcami, aj svätým Augustínom. Preto sa teším, že vďaka novému pápežovi budeme môcť viac spoznať Augustínovu teológiu, spiritualitu a celkovo bohatstvo patristiky. Všetkých nás k tomu povzbudzujem.   

Milan Hermanovský: Budem osobný. Pred večnými sľubmi som mal duchovné cvičenia s jezuitom Jozefom Šuppom a boli to najlepšie duchovné cvičenia, aké som dosiaľ mal. Takže aj také mladé spirituality, ktoré majú len štyristo-päťsto rokov (smiech publika), nás môžu veľmi obohatiť.

Podobne inšpiratívny je ignaciánsky koncept duchovného rozlišovania. Čo sa mi už menej páči, je ignaciánsky štýl spytovania svedomia. (Smiech.) Viete, uvažovať večer nad tým, čo som urobil zle, a potom si ľahnúť spať, to si vyžaduje veľkú dôveru v milosrdného Boha a tak ďaleko ja ešte nie som. Preto uprednostňujem práve naše augustiniánske spytovanie svedomia.  

Celú diskusiu nájdete aj na YouTube festivalu Verím Pane (1. časť, 2. časť).