Pápeži a izraelsko-palestínske vzťahy Tradične mal Vatikán bližšie k arabským krajinám ako k židovskému štátu. Balans nastal až za Jána Pavla II.

Ešte 21. júla, počas telefonického rozhovoru s palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom o dramatickom vývoji v Pásme Gazy a na Západnom brehu Jordánu, pápež Lev XIV. pripomenul „sľubné desiate výročie globálnej dohody medzi Svätou stolicou a štátom Palestína“, ktorá bola podpísaná 26. júna 2015 a účinnosť nadobudla 2. januára 2016. 

O týždeň neskôr na okraji jedného podujatia svätého roka ho v tom nasledoval kardinál Pietro Parolin, štátny sekretár. Diplomatická línia Vatikánu bola vždy taká, že oba štáty, Izrael a Palestína, „žijú vedľa seba v autonómii, ale aj v spolupráci a bezpečnosti“, povedal Parolin pred novinármi a nenechal nikoho na pochybách, že Svätá stolica sa bude držať tejto línie.

Je pravda, že „aj vzhľadom na situáciu, ktorá sa vyvinula a naďalej vyvíja na Západnom brehu Jordánu“, je to čoraz ťažšie. „Z praktického hľadiska to určite nie je prospešné pre realizáciu palestínskeho štátu,“ uviedol štátny sekretár pápeža pri pohľade na rozširujúce sa izraelské osady na Západnom brehu Jordánu. Ale predsa len dohoda z 26. júna 2015 „môže určitým spôsobom poskytnúť impulz na definitívne ukončenie dlhoročného izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorý naďalej spôsobuje utrpenie obom stranám“.

Žiadne pápežské požehnanie pre sionizmus

A celkom oficiálne arcibiskup Gabriele Caccia, zástupca Vatikánu pri Organizácii Spojených národov, o dva dni neskôr na konferencii OSN o „mierovom riešení palestínskej otázky a realizácii dvojštátneho riešenia“, iniciovanej Francúzskom a Saudskou Arábiou, potvrdil presvedčenie Svätej stolice, že „dvojštátne riešenie na základe bezpečných a medzinárodne uznávaných hraníc je jedinou schodnou a spravodlivou cestou k spravodlivému a trvalému mieru“. 

Pre Vatikán, ako Caccia jasne uviedol na konferencii v New Yorku 30. júla, platí „rozhodná podpora neodňateľných práv palestínskeho ľudu vrátane práva na sebaurčenie“, ako aj „legitímnych snáh“ Palestínčanov „žiť v slobode, bezpečnosti a dôstojnosti v nezávislom a suverénnom štáte“. 

Tri jasné vyhlásenia v priebehu desiatich dní od pápeža, kardinála štátneho sekretára a zástupcu Vatikánu pri Organizácii Spojených národov svedčia o úplne jednoznačnom postoji Ríma k palestínskej otázke.

Po tom, ako pápež Ján Pavol II. 15. septembra 1982 prvý raz prijal šéfa Organizácie za oslobodenie Palestíny (OOP) Jásira Arafata na súkromnej audiencii, vznikol stabilný dialóg medzi Vatikánom a Palestínčanmi, ktorý už pred 25 rokmi, 15. februára 2000, viedol k prvej dohode s Organizáciou za oslobodenie Palestíny, než obe strany na začiatku roka 2016 nadviazali plné diplomatické vzťahy na základe zmluvy uzavretej v predchádzajúcom lete.

Omnoho ťažšie a komplikovanejšie boli vzťahy Ríma s Izraelom. Predchádzajúca udalosť: 26. januára 1904 Theodor Herzl predložil pápežovi Piovi X. plán na opätovné osídlenie Palestíny Židmi. Pápež odpovedal priateľsky, ale s rozhodným odmietnutím: „Nemôžeme schvaľovať toto hnutie. Nemôžeme zabrániť Židom, aby išli do Jeruzalema, ale nikdy to nemôžeme podporovať.“

Pavol VI. v roku 1964 ako prvý pápež vkročil do židovského štátu.

Pius XII. napísal v rokoch 1948 a 1949 dve encykliky o Palestíne. Nezaoberali sa však Palestínčanmi a už vôbec nie Židmi, ale výzvou pre Organizáciu Spojených národov, aby „za daných okolností“ chránila sväté miesta. Keď napokon v roku 1964 Pavol VI. ako prvý pápež vkročil do židovského štátu, ani raz nepoužil slovo „Izrael“.

Tradične mal Vatikán vždy bližšie k arabským štátom ako k židovskému štátu. Jedna udalosť z roku 1973 to dokazuje takmer drastickým spôsobom.

Pätnásteho januára Pavol VI. prijal izraelskú premiérku Goldu Meirovú na audiencii. Hneď potom vatikánska tlačová kancelária oznámila: „Pokiaľ ide o návštevu pani Goldy Meirovej u pápeža, je potrebné poznamenať, že nejde o prejav preferencie alebo exkluzivity. Pavol VI. prijal jordánskeho kráľa Husajna a ďalšie osobnosti najvyššieho rangu z arabského sveta a arabských krajín. Svätá stolica udržiava srdečné vzťahy s Egyptom, Libanonom, so Sýriou a diplomatické vzťahy s Tuniskom, Alžírskom, Kuvajtom a Irakom.“ 

Odborník na Rím Reinhard Raffalt vo svojej vtedy publikovanej knihe Kam smeruje Vatikán? toto vyhlásenie trefne komentuje: „Nikdy predtým sa nestalo, že by bol Vatikán verejne vyčítal hlave vlády, ktorá sotva opustila Apoštolský palác, celý rad politických nepriateľov a ich priateľstvo so Svätou stolicou. Od takéhoto tónu k otvorenému nepriateľstvu bol už len krok.“

Izraelský prezident Jicchak Herzog a pápež Lev XIV. v septembri 2025. Foto: TASR/AP

Zmena nakoniec prišla s Jánom Pavlom II. To, že v roku 1986 ako vôbec prvý pápež navštívil rímsku synagógu, objal rabína Elia Toaffa a spoločne sa s ním modlil, síce nemalo nič spoločné s Izraelom, ale ukončilo mlčanie medzi Vatikánom a židovským štátom. 

Za iba sedem rokov obe strany vypracovali základnú zmluvu, ktorá nadobudla účinnosť v roku 1993. Vymenili si veľvyslancov a začalo sa obdobie dialógu, ktoré vyvrcholilo cestou Jána Pavla II. do Svätej zeme v roku 2000. Pápež Benedikt XVI. ho nasledoval v máji 2009 a pápež František presne o päť rokov neskôr.

Proti špirále nenávisti a násilia

Všetci traja pápeži kládli dôraz na to, aby ich návštevy neboli interpretované ako politická misia, ale ako púť do kolísky kresťanstva – s veľkým rešpektom voči všetkým trom náboženstvám, pre ktoré je Jeruzalem svätým miestom, a s veľkým rešpektom voči Židom a palestínskym Arabom.

Keď sa pápež František v roku 2014 priblížil k betónovej skruži pri Betleheme ako druhému múru nárekov a oprel sa oň hlavou, bolo to ako poklona utrpeniu palestínskeho obyvateľstva, ktoré je vystavené rozdeleniu a obkľúčeniu svojho územia. Ale aj pre uznanie Izraela ako domoviny Židov našiel František jednoznačné gesto: pri pomníku Theodora Herzla položil pápež 110 rokov po audiencii Herzla u Pia X. veniec z kvetov.

Keď pápež František v júni 2014 pozval prezidentov Šimona Peresa a Mahmúda Abbása do Vatikánu, neurobil tak s cieľom viesť mierové rokovania, ale aby pokorne prosil Boha o mier. Pápež požiadal obe strany o odvahu prelomiť „špirálu nenávisti a násilia“.

Na dosiahnutie mieru je potrebná oveľa väčšia odvaha ako na vedenie vojny. Teraz, keď sa „špirála nenávisti a násilia“ na Blízkom východe opäť dramaticky zrýchľuje, scéna z roku 2014 vo Vatikánskych záhradách pôsobí ako film z dávnej minulosti. Vatikán však naďalej trvá na tom, že rovnako ako Izraelčania, aj palestínski Arabi majú právo na vlastný štát.

Pôvodne publikované v Die Tagespost. Preložil o. Ján Krupa.