Misionár po siedmich rokoch na Kube V zničenej krajine zažívajú núdzu už aj turisti

Verbista Michal Vrták pôsobil sedem rokov na Kube ako misionár. V rozhovore nás prevedie Kubou od jej minulosti poznačenej Castrovou revolúciou a jeho predstavou komunizmu až po súčasnú biedu. Oboznámi nás s miestnym prežívaním kresťanstva a jeho „variáciami“. 

Ako absolvent žurnalistiky na Katolíckej univerzite v Ružomberku zaspomína na roky štúdií a prezradí aj dôvody, prečo sa stal kňazom. Hovorí, že Boh si ho stvoril ako „Latinoameričana“, len sa narodil v inej krajine.  

V čom sú podľa vás najväčšie predsudky, ktoré majú ľudia o Kube? 

Neviem, či by som použil slovo predsudky, skôr mylná predstava. Keď sa povie Kuba, na Slovensku rezonuje nejaký turistický raj, predsa len je to Karibik. Pre pár vyvolených je to možno príjemná dovolenka, i keď z rozprávania známych viem, že problémy, ktoré dnes Kuba má – výpadky elektriny a nedostatok jedla –, zasahujú miestami už aj do päťhviezdičkových hotelov, kde je často len jedno jedlo na výber.  

Takže sú ako keby dve Kuby – jedna pre cestovateľov, kde sú iné pumpy, iný benzín, iné rady, iné pravidlá, a druhá pre domácich? 

Je to tak, ale zároveň je to komplikovanejšie. Pumpa je tá istá pre turistov aj pre Kubáncov s tým rozdielom, že domáci musí vyčkať rady, platí v domácej mene a cudzinec môže platiť platobnou kartou a bez čakania. A potom sú pumpy v turistických destináciách, kde sa dá tankovať za doláre. Sú určené pre turistov, ktorí si požičali auto v požičovni.

Takže turista môže mať aj celkom pozitívny dojem. 

Áno, ale posledný rok Kubu trápia časté výpadky elektriny. Je bežné, že aj v Havane vypadáva elektrina na šesť hodín denne, čo predtým neexistovalo. Už mali tri alebo štyri celonárodné výpadky na tri dni na celom ostrove. Zasiahlo to hotely aj veľvyslanectvá, lebo došiel benzín a nafta v generátoroch. Mnohé nemocnice boli aj týždeň bez elektriny. A vláda, keď získala benzín, ako prvé zapla hotely a nie nemocnice. Takže turisti počas celonárodných výpadkov pozerajú, aká krásna je Havana... 

Dnes už sa ani neoplatí prenajať si auto. Cesty sú zničené, a keď sa auto pokazí, nedá sa čakať, že by autopožičovňa pomohla. Nie že by nechcela, ale nedá sa jej dovolať, pretože moderné bezdrôtové pevné linky bez elektriny nefungujú. Bežne tam vidno turistické auto s defektom na krajnici. Čakajú pol dňa na pomoc a potom sa nejaký Kubánec nad nimi zľutuje a pomôže im.  

Stretávate aj slovenských turistov? 

Viem o nejakých, čo na Kubu chodia alebo chodili. Lietalo tam lietadlo z Bratislavy, ale teraz už iba z Viedne. Každým rokom sa situácia s letmi zhoršuje, viaceré spoločnosti zrušili lety, lebo sa obávajú nekvalitného benzínu, a tak tam lietajú nízkonákladové spoločnosti. Posledný veľký prepravca, ktorý lieta na Kubu, je Air France.  

Slovenskí misionári v LitvePýtajú sa nás, čo sa to s vami Slovákmi deje. Veď vy ste boli prví, ktorí sa zastali Ukrajiny

Terézia RončákováBeáta Dorková

Kuba hľadá nové trhy, lebo turisti z Nemecka a z Kanady prestávajú prichádzať. Hoci starých Kanaďanov chodí stále dosť veľa; žijú v mylnej predstave, že Kuba je úžasná krajina, kde všetko funguje ako za socializmu, lebo nevystrčili päty z hotelových komplexov. Nemci nárazovo prestali chodiť masovo. Minulý rok zrušili lety z Nemecka na Kubu.

To znie ako úplná antireklama pre turistov. Nerobme z toho historické okienko, ale predsa len nejaký exkurz: prečo ten úpadok nastal? 

Za posledných tridsaťpäť rokov nám Kuba vypadla z hľadáčika. Dianie na Kube sa u nás veľmi neriešilo. Veľmi ma prekvapilo, keď mi Kubánci začali hovoriť o „periodo especial“ – špeciálnom období. Hovorím si, že zrejme myslia obdobie, keď v 94. roku Fidel Castro povolil obrovskému množstvu Kubáncov, hlavne mladým ľuďom, najväčším štváčom revolúcie, vycestovať do USA.   

Lenže ľudia mi začali hovoriť, „periodo especial nie je to, že ľudia odchádzali, ale že umierali od hladu“. A ja sa pýtam: „Prečo to nevoláte hladomor?“ A oni mi odpovedajú: „To je tak nazvané, to sa tak učí, že to je špeciálne obdobie.“ Zrazu hladomor je špeciálne obdobie, ktoré o päťdesiat rokov ani nebude znieť ako niečo strašné, a pritom veľa ľudí umrelo od hladu, deti sa pre podvýživu matiek rodili s rôznym postihnutím. A čím som to viac skúmal, zistil som, že aj tí, čo to zažili na vlastnej koži, o tom neuvažujú ako o hladomore.  

Sila propagandy... 

... presne tak, tá je neskutočne veľká. Aj ľudia, ktorí sú proti režimu, opakujú heslá, ktoré počuli. Od narodenia majú zakódované, že pre americkú blokádu si nemôžu kúpiť potraviny alebo zdravotnícke materiály. No za doláre obchody predávajú kurence alebo iné produkty z USA. Blokáda sa navyše nikdy nevzťahovala na potraviny a medicínu, bola ekonomická, v reakcii na to, že Kuba zhabala súkromné podniky Američanov a Kubáncov, ktorí potom emigrovali do USA.  

Hladomor a problémy sa začali rozpadom východného bloku?  

Začalo sa to v 91. roku, keď sa rozpadol Sovietsky zväz, ktorý posielal na Kubu obrovské množstvá pomoci, ale tá nepochádzala zo Sovietskeho zväzu, ale zo spriatelených republík. Kubánci spomínajú, ako im Rusi posielali naše konzervované mlieko SALKO, mäsové konzervy z Rumunska, klobásy z Poľska. Veľa vecí Kuba dostávala a za drobné ich darovala ľuďom, bola to tzv. libreta. Ale ako sa rozpadol Sovietsky zväz a skončili dodávky, ako spriatelené republiky prestali opravovať a stavať fabriky, nemocnice, elektrárne, všetko sa začalo rúcať. Kuba nedokázala zabezpečovať nové nástroje, náradia, zavádzať nové techniky do výučby. 

Kuba ešte nebola pripravená na to, aby turizmus prebral hlavnú ekonomickú rolu. Ľudia si nevedeli sami vyprodukovať potraviny. Spoliehali sa, že to príde zvonku. A narástol hladomor. 

Tak sa Kubánci museli začať snažiť naštartovať ekonomiku sami... Ako to chceli docieliť?

V 94. roku Kuba zaviedla druhú menu, tzv. CUC – peso convertible, ktoré ľudia volali kubánsky dolár. Vláda si povedala, že bude mať hodnotu jedného amerického dolára a bude stáť 25 pesos. Na Kube začali fungovať dve meny. Znova sa naštartoval obchod. Štátnym firmám dával štát CUC pod trhovú cenu, takže dokázali znásobiť svoje zisky obyčajnými výmenami v zmenárni. Vláda vedela, že takto nebude ekonomika dlhodobo fungovať, len ju potrebovala rozhýbať. Keď to už nešlo a ľudia to začali obchádzať a prestali peniaze vymieňať za CUC, tak ho zrušila. 

Potom narýchlo zaviedli MLC – Moneda Libremente Convertible, voľne zameniteľnú menu, ktorá však existuje len v elektronickej podobe. To znamená, že cudziu menu vloženú do banky zamenia za akože americké doláre a vydajú k nej platobnú kartu na nákupy v obchodoch. Toto fungovalo od roku 2020 do roku 2024. MLC existuje stále, len dnes sa s ním už nedá takmer nič kúpiť. Tí, čo tam majú peniaze, majú smolu. 

Tento rok pribudla nová karta, ktorá sa dá zo zahraničia dobiť inou kartou. Problémom je, že často nefunguje, treba ju reklamovať, cestovať kvôli tomu aj sto kilometrov, stáť tri až štyri hodiny v rade a modliť sa, aby bola elektrina, keď prídete na rad.  

Aby človek prežil, potrebuje cudziu menu od príbuzných či dobrodinca, zdierať turistu alebo ju kúpiť na ulici. A tí, čo majú nejaké peniaze, ich nechcú vkladať do banky, aby sa ich nepýtali, odkiaľ ich majú.   

Michal Vrták, SVD. Foto: Peter Kravčák

V akom stave je zdravotníctvo? 

Moja vlastná skúsenosť z nemocnice mi ukázala, že kubánske zdravotníctvo je v zlom stave. A to Havana je na tom lepšie ako provinčné mestá. Nie sú zásoby liekov, nefungujú prístroje. Lekári predpisujú aj lieky, ktoré už sú u nás zakázané. Bežne na fare máme viac liekov, než má nemocnica.  

Fidel mal po rozpade východného bloku zaujímavý nápad s „vývozom“ lekárov. Kuba zarábala veľké peniaze na lekároch na zahraničných misiách. Mala ich vonku až desaťtisíc. Svetová zdravotnícka organizácia platila niekoľko tisíc dolárov za každého lekára – polovicu krajine a polovicu jemu. Ale lekár dostal desatinu a bol ešte rád, lebo doma by zarobil zlomok z toho. A s doktormi občas išli aj tajní agenti, aby v cudzine „pomohli“ viac vyzdvihnúť ľavicovú politiku. Bolo to tak napríklad v Brazílii či nedávno v Mexiku.

Komunizmus všade potláčal cirkev. Ako to cítiť na Kube? 

Komunistická strana je stále vládnou stranou. Kresťania mali veľké obmedzenia, nemohli sa stať ani len zamestnancami na mestskom úrade. Dnes oficiálne môžu, ale stále sú okresy, kde sa strana postaví proti zvoleniu, i keď od 92. roku je uzákonená sloboda vierovyznania.  

Alebo sa na veriaceho kresťana vytiahne nejaká kauza, a ani nemusí byť vymyslená. Úrady zhromažďujú informácie o každom občanovi, a keď treba, vytiahnu ich. Tam sa nedá čestne prežiť: ako aj z dvadsaťpäť dolárov na mesiac, keď tucet vajec stojí dvanásť?! Človek musí mať iné príjmy a niečo nedeklaruje, obchádza či kradne. Keď potom vystrkuje rožky, ľahko na neho niečo vytiahnu.  

Ak to komunizmus stále drží v rukách, tak prečo tam tolerujú, resp. vítajú vás misionárov?  

Oni nás vyslovene nevítajú, vždy keď má prísť nový spolubrat, pýta sa predstaviteľka vzťahov s cirkvami z komunistickej strany: „Namiesto koho, koľko ich tu už máte a prečo príde ďalší?“ Ale odišlo nás toľko, že vždy spolubrat, ktorý o to žiada, má v zálohe nejaké meno, že „tento príde za toho, tamten len na tri mesiace“. A potom je tam pol roka.   

„V komunistickom okrese cirkev veľa nezmôže. Ale v mojej prvej farnosti, aj keď nás sledovali, na oddelení pre vzťahy s cirkvou nám boli ochotní pomôcť.“   

Ale vítajú nás ľudia. Najkrajší moment môjho pôsobenia bol, keď boli hody a nevedel som, čo budem kázať, keďže išlo o veľmi ťažko namáhanú komunitu. Rozprával som sa na fare s pár veriacimi a jeden mi povedal: „Páter, čo bláznite. Vy aj keď nič nepoviete a len sa usmejete, tak to stačí. Čo nám chcete kázať. Ste tu, aj keď nikto z nás tu byť nechce. Pre nás väčšie svedectvo byť ani nemôže.“ Tak to ma vtedy skutočne dojalo.

Na Kube je diktatúra a kresťania sú stále utláčaní. Pocítili ste to nejako? Sledovali vás, odpočúvali, prišli vypočúvať alebo niečo zakázali robiť?  

Diktatúra nie je diktatúra strany. Je to vojenská diktatúra, ktorá používa stranu ako zásterku. Armáda má moc a peniaze. Generáli vlastnia hotely, obchody za doláre, prepravné spoločnosti pre turistov cez pofidérne štátne spoločnosti. Zisky idú na ich súkromné účty v zahraničí. Diktatúra bude, kým bude vojsko podporovať generálov.  

Samozrejme, nemôže sa nič hovoriť proti revolúcii ani nič podobné. Ale s tým som v pohode. Nie je to môj boj, sociálny alebo spoločenský. Vieru žijem zvnútra navonok, a nie opačne. Nesnažím sa najprv zmeniť prostredie a potom si žiť svoju vieru, to by som ju nikdy nežil. Neprichádzam robiť kontrarevolúciu, ale len byť s ľuďmi. Niekedy to naozaj stačí.  

Ako sa viera Kubáncov líši od tej našej, slovenskej?  

To je komplikovaná otázka, keďže ja som bol na Slovensku dlho neveriaci a na cirkev som pozeral ako na organizáciu, čo vymýva mozog, takže úplne neviem, ako to funguje v živých slovenských farnostiach. A v reholi už žijem tak trochu v bubline, takmer všetci okolo sú veriaci. 

Na Kube väčšinou vedia, čo je to kresťanské náboženstvo. Rozdiely medzi protestantmi, katolíkmi, ortodoxnými chápu menej. Keď počujú, že som kňaz, vnímajú to ako duchovnú autoritu a zároveň sa spýtajú, kde mám ženu, lebo koncept celibátu je pre nich nepochopiteľný.  

Kuba má veľkú úctu voči mníškam, volajú ich mníšočky (monjitas). Populácia ich vníma veľmi pozitívne, pretože po revolúcii boli kubánski kňazi – odporcovia revolúcie – a kňazi cudzinci vyhostení z krajiny a celá ťarcha udržania tradície zostala na rehoľných sestrách. Tie nikdy neprestali nosiť habit, aj keď boli za to prenasledované. 

Dodnes sa človek všade stretáva s tým, že keď niekto, kto ani nie je kresťan, zbadá rehoľnú sestru, je k nej veľmi milý, vypýta si požehnanie. Sestrám zo zahraničia to musia vždy vysvetľovať, lebo „mníšočka“ môže znieť pre ne sarkasticky, až urážlivo. Ale je to iba nepochopenie kultúry a historického kontextu, pretože oni to skutočne vyslovujú s láskou.   

V čom je kubánska pastorácia špecifická? 

Veľký rozdiel je v tom, že na Slovensku nie je žiadna farnosť alebo komunita odrezaná od možnosti ísť v nedeľu na svätú omšu. Aspoň ja o takej neviem. Na kubánskom vidieku, ak sa nepodarí docestovať do komunity pre počasie, benzín, pokazené auto a podobne, ľudia nemajú ďalší týždeň možnosť stretnúť sa s kňazom. Musia si vytvoriť určité miništruktúry, podobné bohoslužbám slova. Aspoň sa stretnú v nedeľu, pomodlia sa ruženec, ak ho vedia, lebo ani to nevedia všade.  

Človek sa potom pýta: „Tak čo tam robia misionári?“ No roboty je stále dosť. Ľudia prichádzajú s rôznymi problémami: nemajú medicínu, vhodné dokumenty, potrebujú s niečím pomôcť, žiadať peniaze od štátu. Je to byrokratická krajina, zíde sa aj potvrdenie z fary, už majú niekoho za sebou. Záleží, aký je to okres. V komunistickom okrese cirkev veľa nezmôže. Ale v mojej prvej farnosti, aj keď nás sledovali, na oddelení pre vzťahy s cirkvou nám boli ochotní pomôcť.   

Foto: archív M. Vrtáka

Ako funguje vaša verbistická komunita? 

Ako verbisti máme Kubu ako jeden z piatich dištriktov v rámci mexickej provincie. Kubánsky dištrikt funguje, akoby bol samostatná provincia. Kuba oficiálne rozpoznáva len rehole, ktoré boli aktívne pred revolúciou. Nás rozpoznáva iba preto, lebo existujeme pod Konferenciou biskupov Kuby. Spravujeme sedem komunít, desať farností. Väčšinu komunít tvoria dvaja spolubratia. Bolo nás jedenásť, ale ja zo zdravotných dôvodov odchádzam do Mexika, tak ich bude desať. Boli sme tam traja Slováci, traja Poliaci, dvaja Filipínci a traja Indonézania. 

Jedna z farností je v Havane, tam som pôsobil istý čas. Najnovšia je uprostred ostrova, v blízkosti turistickej oblasti Cayo Coco. Jedna farnosť, moja prvá, je v diecéze Bayamo. Tvoria ju dva okresy: Yara a Bartolomé Masó. A ďalšie sú v diecéze Holguín. Nachádza sa tam aj farnosť Mayarí, kde pôsobí Radko Kottra z Levíc, farnosť Cayo Mambí, kde je Lukáš Mizerák z Lúčky, a okrem toho ďalšie dve farnosti v tom istom dekanáte.

Ako je to na Kube s rodinou, v takejto rozbitej spoločnosti? 

Rodina je tiež rozbitá a pričiňujú sa o to ľudia, ktorí sa vrhajú do vzťahov bez toho, aby mali nejaké záruky. Na Kube, keď má žena dieťa mimo manželstva a muž ho vyslovene úradne nerozpozná, teda nedá papier o otcovstve, tak nie je jeho dieťaťom a nemusí naň platiť. Žena nemá nárok na žiadne výživné. Neexistujú tam DNA testy, ako určiť otcovstvo. 

Väčšina detí sa rodí mimo manželstva, sú nechránené. Ak sa vo vzťahu niečo stane, muž odíde, o dieťa sa už nestará. A často majú muži vzťah aj s ďalšou ženou. Títo muži úplne absentujú aj v cirkvi. Poznám dve rodiny, ktoré sú úplné, sú aj zosobášení a majú deti len medzi sebou.  

Takže život tam funguje tak, že matky, babky, deti tvoria rodiny. A občas dočasní otcovia, ktorí sa menia. Je bežná rodina, kde dieťa má päť súrodencov, ale jedného má jeho otec s inou ženou a ďalší sú od mamy, ale s inými otcami. Sú to komplikované rodinné väzby.   

Spoločnosť, v ktorej je rozložená morálka, to toleruje. Bežne rodiny ponúkajú svoje štrnásť- až šestnásťročné deti na prostitúciu, chlapcov, dievčatá, to je jedno. Zarobiť si. A, žiaľ, neraz idú dobrovoľne, nie nasilu.

Dávajú ľudia deti krstiť? 

Dávajú, ale ťažko rozoznať, či sú kresťania alebo santéri. Santéria kedysi mala podmienku, že musí byť dieťa pokrstené v katolíckom kostole. Dnes je to pre nich stále tradícia, ale už nie podmienka. Podľa miestneho nariadenia biskupov by sme krst mali odmietnuť, keď sa priznajú, že sú santéri, ale niekedy sa tvária ako katolíci. Zoženú aj pokrsteného človeka ako záruku. A sú aj takí, čo prídu a povedia, že chcú ten obrad, kde sa poleje dieťa vodou, lebo mu kúpili pekné šaty a chcú fotky. 

Venujme pár viet santérii... 

Kubánska santéria je prihlásená ako nehmotné dedičstvo UNESCO. Vznikla synkretizmom kresťanstva a afrických náboženstiev, ktoré si priniesli otroci dovezení z Afriky a následne násilne katolicizovaní za španielskej vlády. Ale tým, že ich pokrstili, sa zázračne nezačali správať ako katolíci. 

Španieli však mali pocit, že otroci prijali vieru, keď ich videli so soškou Panny Márie či s obrazom sv. Barbory, no bolo to predstierané. Obrazy svätcov nazývali svojimi menami, ktoré predstavovali rôznych bohov. Tak Virgen de la Caridad, patrónka Kuby, Panna Mária Lásky, je pre nich bohyňa prameňov a v prenesenom význame bohyňa života.  

„Odvtedy mi bolo jedno, či kážem pre jedného alebo pre tristo ľudí. Teda pre tristo som na Kube nikdy nekázal.“

Z tohto synkretizmu sa vyvinula praktika santérie, ktorá spája duchovno s čarodejníctvom. Majú šamana, ktorý sa volá babalao, a ten pripravuje rôzne odvary a kúzla. Keď sa človeku nedarí a niečo potrebuje od života, tak príde, zaplatí, donesie suroviny, šaman to spraví a povie, čo treba urobiť. 

Najčastejšie prikáže ísť na hranicu štyroch ciest, lebo tam sa stretávajú energie, alebo na katolícke chrámy povešať vnútornosti, lebo tam je najväčšia duchovná sila. Bežne máme obvešaný plot vnútornosťami vo vreciach, mŕtvymi sliepkami, hnijúcimi tekvicami.  

Každý babalao má iné zvyky. Povie napríklad, že na uzdravenie je potrebné nikdy nejesť určité potraviny. Alebo sa nekúpať v mori. A tak sú Kubánci, ktorí sa nikdy nedotknú mora. Bežne zakazujú jesť tekvicu, jedinú celoročnú zeleninu, alebo fazuľu, jeden z najčastejších proteínov. Nedáva to zmysel. Im je to jedno, už majú peniaze. A keď niečo nevyjde, tak je to preto, lebo človek niečo pokazil, nedôveroval tomu dostatočne. 

V súčasnosti je santéria rozšírená ešte viac ako v minulosti, lebo babalaovia zarábajú veľa a rýchlo, takže sa mnohí chcú nimi stať. A na to, aby človek mohol robiť šamana, potrebuje zasvätenie do santérie. Celý rok musí chodiť v bielom oblečení a mať špeciálne korálky. Keď sa stane svätým, môže nosiť aj iné oblečenie a začína stúpať na rebríčku. Trvá to roky, kým ho niekto vyučí za šamana, a treba mu zaplatiť. Kubánci by pre vidinu bohatstva urobili čokoľvek.   

Foto: archív M. Vrtáka

Čo vám dáva silu a motiváciu zotrvať v službe aj v takýchto podmienkach? 

Raz som sa na to pýtal sám seba, a asi aj Boha, ale tváril som sa, že iba seba... že načo som tam. Lebo v nedeľu bývalo z tristotisícovej farnosti možno dvesto ľudí na štyroch omšiach, to nie je vizitka misijného úspechu. A týždeň sa nič nepodarilo urobiť, boli výpadky elektriny, jedlo do Comedora (vývarovne pre chudobných) sa nedalo kúpiť.  

A keď už som naozaj pochyboval, či tam mám byť, čítal som na omši záver Jánovho evanjelia, kde sa Peter pýta Krista: „Čo bude s týmto?“ A Ježiš odpovedá: „Ak chcem, aby zostal, kým neprídem, tak teba čo do toho?“ A mne to v ušiach znelo: „Ak ja chcem, aby aj ten posledný veriaci tu mal svojho kňaza, aby mu udelil sviatosti a vyslúžil mu Eucharistiu, teba čo do toho? Buď tu, nasleduj ma, nezaujímaj sa o kvantitu.“ 

A odvtedy mi bolo jedno, či kážem pre jedného alebo pre tristo ľudí. Teda pre tristo som na Kube nikdy nekázal. Silu mi dáva vedomie, že som tam, kde mám byť. 

Spomínali ste Comedor – vývarovňu pre chudobných. 

Sme jedna z posledných vývarovní, ktoré v Havane fungujú. Okrem viacerých štátnych bolo v meste viac ako dvadsať rehoľných, teraz fungujeme už len my a sestry vincentky, ktoré varia denne. My dvakrát do týždňa, ale snažíme sa im dať tak, aby mali jedlo aj na ďalší deň. Jedno navarenie zaberie dva dni. Jeden deň zháňame potraviny a druhý deň to chystáme. A ešte aj roznášame nevládnym.

Máme zoznamy. Kto na nich nie je, tomu nemôžeme dať. Máme jedlo pre deväťdesiat ľudí a vonku sú tisíce. Kvapka v mori. Ľudia prídu pýtať, lebo vedia, že sa tam niečo robí, bezplatne. Lebo štát predáva len hroznú zmesku rozvarenej kyslastej zeleniny a ryže s omáčkou za pár pesos, aby prežili. Raz som to vyskúšal a viac by som sa neodvážil. Nevedel som, či je to pokazené alebo tam dali veľa octu. Katastrofa, čím kŕmia chudobných. Ale majú aspoň niečo.  

A u nás sa snažíme. Tí, čo nám pomáhajú, vravia, že ani doma tak nenavaria, hoci suroviny tiež rozriedime. Napríklad vajíčka sú drahé, tak znižujeme ich prídely. Všetko je drahé. Niekedy máme dotácie, nejaká krajina pošle ryžu alebo hrach vo vreciach a kardinál, arcibiskup Havany, ich sám dovezie na aute k nám.  

Kto vám robí ten zoznam? Tí na zozname sú tí najchudobnejší? 

Zoznam je striktne daný od našich pastoračných agentov. Začalo sa to ako aktivita farnosti pred mnohými rokmi, keď nebola ešte taká zlá situácia. Pôvodne pre tridsať ľudí, cez covid sa to rozrástlo na deväťdesiat. Aj keď ľudia umrú, odídu, dopĺňa sa to na deväťdesiat. Na čakačke je dvesto ľudí. Aj z tých niekedy niekto umrie. Najviac trpia tí, čo nemajú nikoho v zahraničí a sú odkázaní iba na dôchodky. Na zozname sú z deväťdesiat percent starí alebo chorí ľudia, často spĺňajú obe kritériá.  

Opisujete to, ako keby tam hladomor bol stále...  

Posledné dva roky sú aj také miesta, kde ľudia zomierajú od hladu, lebo si nemôžu dovoliť kúpiť potraviny a nedokážu si ich ani dopestovať. Vláda to neprizná, ale keď sa rozprávam s ľuďmi z vidieka, hovoria mi, že mnohí z dediny si vzali život, už nevládali ďalej, alebo zomreli na podvýživu. Ale oficiálne nezomreli od hladu, ale na horúčku, baktériu. Aj na starobu.   

To už nie je boj o prežitie, to je o stupeň nižšie, to už je len živorenie. Oni už ani nebojujú. Keď je to boj o prežitie, ešte stále majú nejaké záblesky geniality. Že niečo vymyslia, niečo sa podarí. Teraz však mnohí v podstate už len čakajú na smrť. Už nevládzu ani rozmýšľať, kde čo vezmú. Čakajú, že im niekto niečo dá, zľutuje sa nad nimi. V podstate žijú z prozreteľnosti. Čo by mohlo byť pekné, ale u mnohých ľudí je to jednoducho duchovná kapitulácia.  

Žobranie na mňa skúšajú zo všetkých strán, ale ako rehoľník nemôžem rozdávať financie, lebo nie sú moje. Vzdal som sa práva narábať s vlastnými financiami, aj keby som nejaké mal alebo niečo zdedil. Keď máme možnosť, podelíme sa o jedlo. Ale niekedy je to ťažké im vysvetliť.  

V čom sú chudobní na Kube iní ako tí na Slovensku? 

Kubáncovi môžem dať čokoľvek a neodmietne nič. Aj keby to vyslovene nechcel, neznášal, niekomu to posunie. Má strach, že odmietne a už nedostane. Na Slovensku mám pocit, že máme chudobných, ktorí odmietnu pomoc, lebo nie je taká, ako očakávajú. Keď roznášame pomoc z potravinovej banky na Slovensku, bývam prekvapený, akí sú ľudia prieberčiví. Ale keď trpím hladom, neodmietnem predsa úplne dobrý chlieb, lebo mi taký nechutí! Potom asi na tom nie sme až tak zle. 

Foto: archív M. Vrtáka

Ako by vás mohli podporiť ľudia zo Slovenska – duchovne, prakticky či finančne? 

Duchovne, to asi netreba vysvetľovať – modlitba. Kdekoľvek, akúkoľvek, kedykoľvek, najlepšie furt. A prakticky – keď už niekto túži ísť na Kubu, nech z toho urobí aj misiu. Pár kňazov nás prišlo pozrieť, podporiť, vyzbierali financie vo svojej farnosti, nakúpili lieky. Pretože nik nesmie priniesť na Kubu viac ako päťtisíc dolárov, skonfiškovali by to. 

Prišli s dvomi plnými kuframi liekov, cez štyridsať kilogramov, lebo počet liekov je neobmedzený. Potrebné je všetko od analgetík, paralenu, ibalginu, až po antibiotiká a vitamíny. A vysokonutričné kašičky, ktoré sa zháňajú pre deti. Títo kňazi boli síce na „dovolenke“, ale nebývali v hoteloch, ale u nás v komunitách. 

Na to im bolo potrebné vybaviť špeciálne víza, inak by sme ich nemohli ubytovať u nás. A keď ide niekto do hotela, tiež môže pribaliť jednu batožinu s liekmi, ale nevychutná si tie dlhé hodiny bez elektriny a v neznesiteľnom teple byť štípaný komármi, takže z toho nebude mať ten pravý misijný zážitok.   

Tí, čo chcú pomôcť finančne, nech idú oficiálne cez misijného sekretára Spoločnosti Božieho Slova, ktorým je na Slovensku P. Pavol Baláž, SVD. Cez neho idú všetky finančné príspevky na misie, tam sa nestratí ani euro. Sídlime v Nitre na Kalvárii. Dá sa podporiť všeobecne alebo konkrétne projekty spolubratov, teraz sú napríklad aktuálne projekty na Filipínach a v Indonézii.

Študovali ste žurnalistiku na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Podarilo sa vám prepojiť tento odbor a duchovné poslanie? 

Pripravujem si kázne, prerozprávam si ich predtým, ako idem naostro. Učili nás, že nemáme kázať s papierom. Niekedy čosi zabudnem, ale ľudia potrebujú občas oddych, tak aspoň majú kratšiu kázeň.  

Teraz sa žurnalistike venujem viac ako po skončení štúdia. Keďže som od novembra minulého roku na Slovensku, slovenský provinciál verbistov ma poprosil pomáhať v  mesačníku Hlasy z domova a z misií a s editovaním kníh v našom vydavateľstve Spoločnosti Božieho Slova. 

Ako ste sa dostali na Katolícku univerzitu?

Bolo to v roku 2003: chcel som ísť študovať masmediálnu komunikáciu, to sa mi zdalo moderné, prihlásil som sa do Bratislavy a Trnavy. Deň pred ukončením podávania prihlášok na stretnutí zo základnej školy mi spolužiačka hovorí, že ide študovať do Ružomberka a že je tam aj žurnalistika. Ja reku: „Na katolíckej, a to sa tam budete učiť modliť, nie?“ Ale potom mi to nedalo, hľadal som to v knižke o vysokých školách, pozeral som si odbory a našiel som filozofiu, myslel som si, že by ma bavila, napísal som si prihlášku. 

„Časté výpadky dýchania spôsobovali, že som bol ráno unavený aj po ôsmich hodinách spánku.“ 

Keď som ju už priniesol na poštu, vypýtal som si bielitko, prepísal na žurnalistiku a poslal. Mal som za sebou prvé kolo prijímačiek do Trnavy a prišlo rozhodnutie o prijatí na Katolícku univerzitu. Na druhé kolo som už ani nešiel, lebo som lenivý. Myslím, že Pán Boh použil aj moju lenivosť, aby ma dostal tam, kam chcel. 

Kedy ste sa rozhodli vrátiť k viere, k cirkvi? 

Prvýkrát v treťom ročníku, keď ma spolužiak Michal Lipiak, dnes redaktor Tlačovej kancelárie KBS, zavolal do Nitry na Kalváriu na veľkonočné trojdnie. Povedal som si, že v Nitre som ešte nebol, bude zadarmo ubytovanie aj strava. No zažil som výbornú atmosféru, prvýkrát som stretol mladých ľudí, ktorí idú do kostola, pretože chcú a nie pretože musia. 

Povedal som si, že dám Bohu ešte šancu. Prehuplo sa to do štvrtého ročníka, tam bola priateľka, uvažovanie o budúcom živote a po skončení školy som chcel ísť do sveta. Práve keď som dorobil diplomovku, prišla Mišova pozvánka na Kalváriu opäť. 

A nastalo obrátenie. Spoznal som Boha a jeho lásku. Vrátil som sa a napísal list, že chcem byť misionárom. Na pohovor som došiel v oranžových gatiach a s melírom. Chvíľu som ostal sám a zatiaľ som listoval v časopisoch Misionár a Hlasy. Na poslednej strane stálo: „Ak chceš byť misionárom, podaj si prihlášku do 30. marca.“ Bolo 30. marca. Hovorím si: „Vyšlo to so žurnalistikou, dám si prihlášku aj sem.“ Dozvedel som sa, že boli traja kandidáti. Dvaja podali prihlášku, tretí nie. Tak tým tretím som sa stal ja.

Prečo práve verbisti a misie? 

Bolo to v Nitre na Kalvárii a tam sú verbisti. Nič som neriešil, tam som sa obrátil a tam idem. A že je to misionárske povolanie? Stále som chcel ísť do sveta, všetko do seba zapadlo. 

V reholi máme pravidlo, že nemáme prijímať obrátencov, lebo sú veľmi horliví a to niekedy urobí viac škody ako úžitku. Aspoň dva roky treba počkať. No mňa sa na nič také nepýtali, však som študoval na Katolíckej univerzite. Vtedy som nemal pocit, že o mojom čerstvom obrátení treba hovoriť. Prestal som žiť ako katolík až po birmovke a papierovo všetko sedelo. Potom som sa v noviciáte učil nanovo Verím v Boha i Desatoro...  

Z tých troch kandidátov, čo sme vtedy nastúpili, žiaden neodišiel. Všetci traja sme kňazi verbisti a pre mňa je to len ďalšia nezaslúžená milosť, za ktorú Bohu ďakujem.   

Foto: archív M. Vrtáka

Aké bolo vaše pôsobenie na Kube?  

Bol som najčastejšie prekladaný spolubrat. Keď sa predstavený pýtal, či by som zobral nejakú úlohu, hoci mi nebolo vždy ľahko, povedal som si, že ak ma tam Boh chce, možno použije predstaveného, ak nie, bude to jeho problém. Je lepšie byť podriadený ako predstavený. 

Prišiel som na Kubu v roku 2017. Bol som rok a pol vo farnosti Yara. Mal som na starosti mladých, ktorých som pripravoval na Svetové dni mládeže v Paname. Chodili sme na púte, kúpať sa na rieku. Bolo to úžasné. 

V roku 2018 sa rozhodlo, že pôjdem do Havany ako farár, lebo tam bol spolubrat sám. Po dvoch rokoch prišiel covid a zavreli kostoly. Bolo to také kontrolované, že sme nemohli slúžiť ani tajne. Ľudia mali strach, neboli lieky. Mnohí umierali na horúčku. V roku 2021 ma preložili do Holguínu ako správcu biblického centra. Krátko nato ochorel spolubrat Radko Kottra. Poprosili ma robiť mu na pár týždňov spoločnosť. Bol som tam deväť mesiacov.   

Keď som sa vrátil späť do biblického centra, dozvedel som sa, že ho zatvárame, lebo generál žiadal otvoriť farnosť bližšie k Havane. A tak ma vo februári 2024 preložili opäť do Havany, už nie za farára, ale za dištrikčného ekonóma, mal som na starosti financie nášho dištriktu.  

Na Slovensko ste prišli v novembri 2024 v dôsledku zdravotného stavu. Zničil vás ťažký život na Kube?

To sa pravdepodobne začalo už roky predtým, ale postupne sa to zhoršovalo a začalo sa aj prejavovať navonok. Týždeň po štyridsiatke som začal mať veľmi vysoký tlak, nešiel znížiť ani liekmi. Nevedeli mi nič zistiť. Tak sa rozhodlo, že sa pôjdem dať na Slovensko vyšetriť. V spánkovom laboratóriu mi diagnostikovali spánkové apnoe. 

Zjednodušene hovorím, že môj mozog zabudne, keď spím, že dýchanie je reflex. Časté výpadky dýchania spôsobovali, že som bol ráno unavený aj po ôsmich hodinách spánku. Dostal som prístroj, s ktorým teraz spávam. Nikdy by som neveril, že to tak môže zmeniť kvalitu života.   

Aké bude vaše ďalšie misionárske smerovanie?  

Stále patrím do mexickej provincie, pod ktorú patrí aj Kuba, doma som bol len na výnimku schválenú generálom na jeden rok. Vďaka tomu, že s prístrojom sa mi dá úplne normálne fungovať, stačí mi elektrina počas noci, tak som požiadal o preloženie do Mexika, čo mi aj schválili, a 13. októbra odchádzam do Mexico City. 

Tam rozhodnú, na ktoré miesto pôjdem. Lebo aj v Mexiku je pár komunít v horách, kde sú výpadky bežné. Tam nemôžem ísť. Ale stále máme veľa iných miest, farností, apoštolátov, komunity, ktoré môžem posilniť.