Americký moment Je katolicizmus v USA životaschopnejší než ten v Európe?

Tieto správy sú, samozrejme, príležitostné. Vidím však a počúvam toto: na americkej strane sú praktizujúci katolíci akoby mladší, majú viac nádeje a silnejšiu kultúru, ktorú viac počuť a ktorá je smelšia na verejnosti. Hľadí smerom k nasledujúcim generáciám. Buduje pre budúcnosť. Jednoducho je apoštolskejšia a evanjelizačnejšia.

Ak je to pravda, pýtali sa ma niektorí európski priatelia, ako by som to ja ako Američan vysvetlil?

Povedal som, že americký charakter má v sebe hlboko zakorenené rysy, vďaka ktorým sú Američania zvlášť pripravení prežívať vieru v dnešnom svete, v skutočnom duchu Druhého vatikánskeho koncilu. (Áno, moji priatelia a aj ja sme stále nadšení z toho, čo Druhý vatikánsky koncil naozaj učil.)

Vezmime si myšlienku, že „prvou slobodou“ nie je sloboda slova, ale náboženská sloboda, ktorá vychádza zo základnej povinnosti slúžiť Bohu. „Táto povinnosť,“ znejú slávne slová Jamesa Madisona, „je časovo aj stupňom záväznosti skôr ako povinnosť voči nárokom občianskej spoločnosti. Skôr než niekoho môžeme považovať za člena občianskej spoločnosti, musíme ho považovať za podriadeného Vládcovi vesmíru.“ (Memorial and Remonstrance, Petícia a protest proti náboženským daniam)

Preto v prísahe vernosti vlajke Spojených štátov trváme na slovách „pred Bohom“ a na minciach máme „Dôverujeme Bohu“, a hoci zdanlivo vládne konsenzus na sekulárnosti, mnohí stále zápasia s tým, či by sme sa predsa len nemali považovať za „kresťanský štát“.

Dnes tento americký pohľad ako ustavičný svedok verejne hlása energický First Liberty Institute (Inštitút prvej slobody).

Podobne aj svätý Ján Pavol II. povedal v príhovore na pôde OSN: „Náboženská sloboda je základom všetkých ostatných slobôd a je s nimi všetkými nerozlučne spätá.“ Toto presvedčenie prenikalo celé jeho učenie proti kultúre smrti a „socializmu“, chápanému ako popieranie transcendencie a subjektivity ľudskej spoločnosti.

Alebo si vezmime myšlienku, že skôr ako štát je tu samotná občianska spoločnosť, chápaná ako agregát rodín, ktoré sa klaňajú Bohu, vzdelávajú svoje deti a obchodujú medzi sebou pre spoločný rozvoj.

Táto spoločnosť alebo „ľud“, ako povedal Lincoln, má „právo na revolúciu“. Má slobodu zmeniť celú formu vlády, ak ho táto vláda sklame: má na to autoritu. Toto je naše presvedčenie ako Američanov a tak to cítime v kostiach.

Pravda, ideológia spoločenskej zmluvy, ako ju vyjadrili filozofi, je individualistická a mlčí o prirodzených inštitúciách, ako je rodina a trh. No v americkej kultúre, ktorú nikdy nediktoval čistý „liberalizmus“ – vo filmoch, v príbehoch a v piesňach –, má výraznejšie miesto než samotár otec, ktorý svoju manželku, svoje deti a svoj domov chráni pred hrozbou.

Podobná myšlienka je základom ducha sociálnej reformy, zjavnej v konštitúcii Druhého vatikánskeho koncilu Gaudium et spes, ktorú spustila už encyklika Rerum novarum:

Podobne ako občianske spoločenstvo, tak aj rodina je… ozajstnou spoločnosťou a riadi sa vlastnou právomocou, totiž otcovskou právomocou. V rámci hraníc, ktoré určuje jej cieľ, má teda rodina vzhľadom na výber a použitie nevyhnutných prostriedkov na svoje zachovanie a na svoju oprávnenú nezávislosť práva aspoň také isté ako občianska spoločnosť.

Tento pohľad na rodinu má niekoľko dôsledkov: „Ak by človek, rodina pri svojom začleňovaní sa do občianskeho spoločenstva nachádzali v štáte nie pomoc, ale prekážku, nie ochranu, ale ochudobnenie vlastných práv, občianske spolužitie by bolo niečím, pred čím treba utekať, a nie po ňom túžiť.“

Tento pohľad, ktorý vyjadril pápež Lev XIII. slovami práve citovanými z encykliky Rerum novarum, zjavne oveľa intuitívnejšie prijali Američania než Európania.

A potom je tu duch inovácie, invencie, smelosti a podnikavosti, taký zrejmý v americkom charaktere. Sme krajina, ktorú založili ľudia ochotní riskovať, a „hranica“, ako aj naša divočina v nás vždy živili odvahu.

Tento duch je vnímaný ako zlý, keď má individualistickú formu, ako je čistá emersonovská „sebadôvera“. Je to preto, že americká smelosť je od svojho počiatku spoločenská: Mayflowerská dohoda, slávny a veľmi pravdivý bonmot Benjamina Franklina („Všetci musíme držať pospolu, inak budeme celkom isto visieť každý sám“) a dokonca aj dejiny toho, ako americkí občania až extravagantným spôsobom tvoria korporácie.

Keď počujete slovo „korporácia“, nemala by vám v prvom rade napadnúť verejná obchodná spoločnosť, ale skôr akákoľvek spoločná práca, ktorú slobodne prijímajú mnohí jednotlivci a ktorá má právnu štruktúru. Európske združenia potrebovali od kráľa koncesiu alebo nejakú inú formu udelenia politickej moci. Tvorili sa zhora.

V Spojených štátoch však predpokladáme, že občania majú slobodu uzatvárať svoje vlastné „spoločenské zmluvy“, a tak z vlastnej vôle (i keď, pravda, v obmedzenej oblasti) tvoria právnické osoby, ktoré štát skôr uznáva, než tvorí, čo je preň primeranejšie. Naše korporácie sa tvoria zdola.

Koľkokrát podporuje Vatikánsky koncil podobný pohľad medzi laikmi, keď používa slovo ako „zodpovednosť“? Jeho Dekrét o apoštoláte laikov napríklad spomína:

■      „... očividné pôsobenie Ducha Svätého, ktorý dnes prebúdza v laikoch vzrastajúce vedomie zodpovednosti a všade ich podnecuje dať sa do služieb Krista a Cirkvi.“ (ods.1)

■      „Všetci veriaci kresťania majú teda vznešenú zodpovednosť pracovať na tom, aby všetci ľudia na celom svete poznali a prijali božské posolstvo spásy.“ (ods. 3)

■      „Apoštolát spoločenského prostredia, to jest úsilie preniknúť kresťanským duchom zmýšľanie a mravy, zákony a štruktúry spoločnosti, uprostred ktorej človek žije, je zvrchovanou úlohou a zodpovednosťou laikov, ktorú iní nikdy nemôžu náležite splniť.“ (ods. 13)

Moji európski priatelia si napokon kládli otázku, ako by mohol americký pápež priniesť tohto amerického ducha vernej odvahy do Cirkvi. To nás privádza k zaujímavej otázke: Stojíme pred „americkým momentom“ pre univerzálnu Cirkev?

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Michael Pakaluk, odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi. Práve mu vyšla zbierka esejí The Shock of Holiness (Šok zo svätosti, Ignatius Press). Na jeseň mu vo vydavateľstve Scepter Press vyjde kniha o kresťanskom priateľstve The Company We Keep (Spoločnosť, ktorú si robíme). Prispel do zborníka Natural Law: Five Views (Prirodzený zákon. Päť pohľadov), ktorý vyšiel v máji vo vydavateľstve Zondervan, a v marci mu v Regnery Gateway vyšla najnovšia kniha o evanjeliu Be Good Bankers: The Economic Interpretation of Matthew’s Gospel (Buďte dobrí peňazomenci. Ekonomický výklad Matúšovho evanjelia).

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.