Slovo kňaza Sloboda a jej homeopatické náhrady

Dominik Duka. Český kardinál, ktorý mal rád Slovensko. Sám si prešiel skúškou viery a lásky. V dokumente Českej televízie (2011) zo začiatku jeho služby arcibiskupa zaujme vzťahom k armáde (zvlášť k letcom, kam patril aj jeho otec) a ku kolegom z plzenského závodu Škoda. Robotníkom sa stal za trest pre aktívny kňazský život.

Akoby prežil eschatologické zemetrasenie, ktoré Ježiš ohlasuje ešte predtým, než sám bude ukrižovaný. Pohyb zeme, zatmenie slnka a pád hviezd si Gregor Nysenský vysvetľuje ako pád našich záchytných bodov, ktoré sa tvária ako istoty.

Stvorený svet sa sem-tam roztrasie. A vtedy spoznávame, či dávame prednosť stvoreniu alebo Stvoriteľovi. Boh zatriasol istotami aj pražského arcibiskupa, aby sa neopieral o funkcie či paláce, ale o Krista a jeho kňazstvo.

Dukova odvaha je primiešaná aj do základov 17. novembra. Vtedy sa odvážni veriaci, študenti, umelci a disidenti spojili. Nadviazali na iných odvážnych ľudí, ktorí sa pred osemdesiatimi rokmi postavili proti inému červenému moru, ktorým dávnejšie prešiel Izrael. Ich mená sú zaznamenané na stránke obetekomunizmu.sk. Zaujímavá história.

Nie je ich veľa, ale, vedome alebo nevedome, pripojili sa k Pavlovej vízii: Keď s Ježišom trpíme, s ním budeme i kraľovať. Práve dnes vidíme túto Kristovu vládu, ktorá rozhoduje o tom, kto dozrel na stretnutie s Otcom.

Kraľuje z nepohodlného trónu, ale ako vieme, jeho kráľovstvo nie je z tohto sveta. Preto tam chýba potlesk a podpora ľudí. Sú nahradené výsmechom a urážkami okolia.

Ježiš ako prorok nasledovníkom pripomenie, že máme byť slobodní pred štátom. Tu pochopíme, prečo sa rímska politika, stelesnená prokurátorom Pilátom, Krista zľakla. On jej čelil svojou nezávislosťou.

Prekvapujúcu Ježišovu slobodu v láske nám pripomenul pápež František pred štyrmi rokmi v bratislavskej Katedrále sv. Martina. Vtedy nám predstavil tri dary, ktoré veriaci majú ponúknuť spoločnosti: slobodu, kreativitu a dialóg. To, čo vidíme dnes u Krista. Jeho vnútornú slobodu, kreativitu v prísľube pre lotra a dialóg s ním.

Zomrelý pápež slobodu spája s ľudskosťou. Kde bola sloboda zneuctená a zabitá, prišiel tlak a odňatie práv. Pripomenul nám mäso, cesnak a cibuľu, ktorých vôňa z minulosti nás môže paralyzovať (ako hovorí nedávny výskum u nás) – a vtedy dávame možnosť rozhodovať iným za nás.

Ježišova vláda je protikladom vtedajšieho zbožšťovania cisárov v Ríme. Ako hovoril biblista Jozef Leščinský, pre zbožných Starého zákona jestvoval chrám v Jeruzaleme, okolo ktorého sa židia zhromažďovali. On im určoval rytmus roka a spájal ich do zhromaždenia označovaného „Boží ľud“.

Kresťania po stáročiach spoznajú v Kristovi pokračovateľa týchto biblických myšlienok. Ježiš ako prorok nasledovníkom pripomenie, že máme byť slobodní pred štátom. Tu pochopíme, prečo sa rímska politika, stelesnená prokurátorom Pilátom, Krista zľakla. On jej čelil svojou nezávislosťou.

To fascinovalo aj prvých jeho nasledovníkov, ktorí boli skôr alternatívou ako štátotvorným prvkom. Narušil to až cisár Konštantín, ktorý si mocensky doplnil, že k jednému Bohu patrí aj jedna ríša s jedným cisárom. Dodnes sa o to pokúšajú globálni vodcovia.

Keď aktuálne vidíme slabnúci politický a kultúrny vplyv náboženských inštitúcií (lebo opúšťame stredoveký koncept christianitas), môžeme ponúknuť morálnu a psychologickú silu náboženských symbolov, obrazov, slov a gest.

Táto podmanivosť nezávisí od počtu veriacich ani od vplyvu na spoločnosť. Vychádza z hlbších zdrojov. Tomáš Halík v knihe Dopisy pápeži povzbudzuje malé spoločenstvá veriacich, ktoré z nich môžu čerpať a verejne desakralizovať dnešnú politiku, aby sme cisárovi nedávali to, čo je Božie.

Účet za našu vnútornú slobodu zaplatil Ježiš. Za vonkajšiu priplatili tí muži a ženy, ktorí išli do rizika, že ich deti sa nedostanú na školy, že stratia zamestnanie alebo budú deptaní režimom. Dnešné písanie kriedami v porovnaní s tým sa zdá ako homeopatická náhrada liečivej sily slobodných a odvážnych ľudí.