Veriac (ne)vediac Človek a jeho myseľ ako obraz Stvoriteľa

Čo je človek? A čím sa odlišuje od zvierat? Tieto zásadné otázky ľudstva zostávajú naďalej otvorené. Odpoveď veriaceho by bola: ľudskosť spočíva v tom, že sme stvorení na Boží obraz. V tom je zhrnuté všetko. Ale čo to vlastne znamená? Ako tomu má rozumieť vedecky založený človek 21. storočia? Existujú aj nejaké odpovede z prírodných vied?

Dnes sa vydáme na cestu do tajomstiev ľudského mozgu a neurónových spojení, kde viacerí vzdelanci dneška hľadajú odpovede aj na tieto otázky. Uvidíme, čo nás prekvapí a aké možno nečakané súvislosti vo svojom „vnútri“ objavíme.

Svätý Augustín na otázku, čo je to čas, odpovedal: „Ak sa ma na to nikto nepýta, tak to viem, keď ma však žiadajú, aby som to formuloval slovami, tak to neviem.“ Slovenský fyzik Július Krempaský vo svojej knihe Vedecký chodník k Bohu naznačil, že pri definovaní nášho „ja“ a vedomia narážame na podobný problém. Zdá sa totiž, že otázku, ako človek vníma sám seba, nemožno zodpovedať bez jeho vlastnej skúsenosti.

V tomto duchu je to podobné ako skutočnosť, že nevieme, aké povedomie má o sebe netopier, lebo nikdy sme v koži žiadneho neboli. Keď sumarizujeme, čo o netopieroch vieme, vyberieme si ich kľúčové vlastnosti, ktoré pozorujeme, a tak sa pokúšame opísať, čo znamená „byť netopierom“. Konštatujeme, že majú krídla, v tme sa orientujú pomocou ultrazvukových vĺn, majú typickú anatómiu tváre a podobne.

Pri opise ľudského druhu máme predsa len výhodu skúsenosti, aké je to existovať ako jeden z nás. I tak však narážame na problém túto skutočnosť pomenovať. Preto sa vedci snažia o podobnú stratégiu ako pri iných živočíchoch, a teda priraďujú človeku ako subjektu atribúty a schopnosti, vďaka ktorým je jedinečný. Je však takáto metóda úspešná?

Dva prístupy

Už desaťročia sa objavujú hlasy, ktoré na základe dôsledného skúmania týchto vlastností popierajú ľudskú výnimočnosť. Antropocentrizmus ako filozoficko-biologický smer je často považovaný za príklad našej zaujatosti a dogmatickosti.

Na ilustráciu, americký biológ Mark Bekoff konštatuje, že tvrdenie o ľudskej výnimočnosti neobstojí, pretože „ignoruje rozdiely v rámci jednotlivého druhu, ktoré sú často výraznejšie než rozdiely medzi druhmi navzájom“. A je faktom, že biologicky a geneticky sme si napríklad s cicavcami naozaj veľmi podobní.

Americký filozof a advokát Wesley J. Smith má však iný pohľad na vec. Zdôrazňuje, že mnohé z rozdielov medzi ľuďmi a ostatnými formami života nie sú biologickej povahy, ale morálnej. Napríklad sokoly majú výnimočný zrak a ľudia sú „dvojnohé“ bytosti, no tieto anatomické rozdiely nepovažuje za tie dôležité. Zásadné je, že my sme aj morálne bytosti.

Obidve strany mince tak majú svojich zástancov. A opäť raz by sme do tejto polemiky mohli zasiahnuť aj metafyzickým tvrdením – človek má nesmrteľnú dušu od Stvoriteľa a to je to kľúčové. Oprávnene však tento argument pôsobí podobne, ako keby sme chceli vysvetliť existenciu vesmíru prostým: „Boh to tak chcel.“ Aj keď v to oprávnene môžeme veriť, zostať len pri takomto postoji jednoducho nie je intelektuálne poctivé a otvára to len ďalšie otázky.

Veriac (ne)vediacNapätie, ktoré posúva

Martin Fedorko

Existujú však aj odlišné prístupy, a to dokonca také, ktoré stoja plne nohami na zemi a naďalej hľadajú odpovede v biológii. Jedným z najsľubnejších sa javí možnosť skúmania kľúčového orgánu, ktorému pripisujeme naše najväčšie zásluhy – mozgu.

V nedávnej debate sa tejto témy dotkli aj dvaja známi intelektuáli – Jordan Peterson a Arthur Brooks. V rozhovore s názvom Dobrodružstvo ako trvalé šťastie (Adventure as Lasting Happiness) diskutovali o špecifikách ľudského správania a našej schopnosti dosahovať šťastie. O ľudskom mozgu zaznelo v tomto podcaste viac, ako by ste zo samotného názvu predpokladali.

Arthur Brooks konštatoval, že skúmať ľudské správanie znamená byť v neustálom kontakte s neurovedou. Hovorí tiež, že všetko, čo na psychológii človeka pozorujeme, má svoj pôvod v biológii. Neuspokojuje sa však len s čistým materiálnym výkladom, ale ako ďalej rozvíja, to „božské“ v nás spočíva v schopnosti usmerňovať impulzy našich evolučne starších častí mozgu.

Fenomén, ktorý robí človeka človekom, je možnosť vedome riadiť svoj limbický systém. Znamená to aj mať schopnosť rozhodnúť sa, že to, ako sa dnes cítime, nebude určovať, ako sa budeme správať k ostatným.

Jordan Peterson tento naratív doplnil o príklad dominantného homára, ktorý je známy aj z jeho kníh. Nervový systém kôrovcov je totiž veľmi dobre zmapovaný a vieme, že keď dominantného homára porazia v súboji, jeho mozog sa doslova prestavia. Dominantný homár sa porážkou stane submisívnym aj biologicky.

U ľudí sa deje niečo veľmi podobné. Rozdiel je v tom, že my na rozdiel od homára vieme urobiť vedomé rozhodnutie. Homár má taký jednoduchý nervový systém, že nedokáže byť raz dominantný a raz submisívny. Buď je víťazom, alebo porazeným. My sa však môžeme rozhodnúť, ako sa zachováme. No a tomu orgánu, ktorý to celé umožňuje, hovoríme prefrontálny kortex.

Ide o časť mozgu, „nárazníkovú zónu“ tkaniva hneď za čelom, ktorá nám dovoľuje riadiť naše impulzy, manažovať reakcie na pocity či myšlienky a zvoliť si aj v náročných situáciách svoj spôsob života. Ako ľudia máme oproti iným druhom túto mozgovú štruktúru výrazne väčšiu a prepojenejšiu. Je to z pohľadu zvieracej ríše niečo ako superschopnosť, vďaka ktorej dokážeme čeliť svojmu „predvolenému“ ja.

Orchester so silným dirigentom

Je však táto časť mozgu naozaj taká mocná? Predostrieme to z inej strany. Podľa niektorých behaviorálnych a neurovedeckých teórií má človek tri stupne vedomia.

Takzvané prvotné vedomie, ktoré chápeme ako nereflektujúce uvedomenie si okolia prostredníctvom zmyslov, nás spája s väčšinou žijúcich organizmov. Centrálne vedomie, teda stav uvedomovania si seba a svojej schopnosti konať vo svete, máme spoločné s celou rodinou cicavcov a s ďalšími vyššími druhmi. Tretí stupeň – takzvané autobiografické vedomie – je u nás viac-menej jedinečný, hoci v menšej miere ho majú aj primáty. Tento stav zahŕňa schopnosť reflektovať svoju minulosť a plánovať budúcnosť.

O tom, čo vedomie je a ako vzniká, stále vieme pomerne málo a určite súvisí aj so senzorickými vnemami a s inými zložkami nervovej sústavy. No za existenciu autobiografických funkcií našej mysle je do veľkej miery zodpovedný práve prefrontálny kortex.

Okrem spomenutého táto časť mozgu spôsobuje aj ďalšie fenomény, ktorým dávame prívlastok „ľudské“. Schopnosť empatie, sebareflexie, identity, morálky či kreativity, to v značnej miere dostávame ako výsledok činnosti a regulácie tejto mocnej neurálnej sily. Hoci zoči-voči emóciám a impulzom amygdaly či iných častí limbického systému často dostáva zabrať, stále sa zdá, že tu tkvie naša ľudská sila.

Veď je to prefrontálny kortex, vďaka ktorému rozmýšľame o veľkých ideách a aj o Bohu samotnom. Laicky si teda náš mozog môžeme predstaviť ako orchester so silným dirigentom, zatiaľ čo pri zvieratách je tento dirigent slabý, menej aktívny alebo úplne chýba.

Veriac (ne)vediacBránilo kresťanstvo v ceste vedeckej revolúcii?

Martin Fedorko

Anatómia nervovej sústavy nám môže veľa povedať aj o samotnej metafore „Božieho obrazu“. Ako hovorí Kniha Genezis, „Pán, Boh, utvoril z hliny zeme človeka“ (Gen 2, 7). So zvyškom živého sveta más spája naozaj mnohé. Nielenže sme utvorení z rovnakých atómov a molekúl, ale aj naše telo, genetický kód a mozog majú veľa spoločného.

Príkladom je práve limbický systém, ktorý umožňuje živým tvorom prežiť, neumrieť od hladu a rozmnožiť sa. Dostali sme však aj dar navyše. Vnímame svoj príbeh ako kontinuitu, riadime sa morálkou a sme schopní sebaobetujúcej sa lásky. A za to všetko vďačíme evolučne relatívne mladým štruktúram mozgu, ktoré sa vyvinuli „len“ pred niekoľkými miliónmi rokov. Zaujímavosťou je, že výrazne zväčšený prefrontálny kortex charakteristický pre moderného človeka sa stabilizoval približne pred tristotisíc rokmi.

Priekopníci v tvorivosti

Stále však pred nami stojí otázka, prečo by práve takáto danosť mala byť kľúčová. Prečo by sme si pre akúsi ľudskú výnimočnosť mali privolať na pomoc takpovediac mozgové tkanivá?

Môžeme sa na to pozrieť aj z inej stránky. Evolúcia je dlhotrvajúci proces založený na zmenách a adaptácii. Gény, ktoré pretrvajú, sú selektované milióny rokov. A jednotliví jedinci či celé druhy, ktorí nadobúdajú evolučné výhody, len veľmi pomaly a minimalisticky ovplyvňujú svoje okolie. U človeka je to iné.

Len za posledných šesťtisíc rokov sme zmenili Zem na nepoznanie. Ak by sme chceli nájsť dôvody, prečo to tak je, nepochybne by sme skončili pri našej schopnosti myslieť a svojimi nápadmi či vynálezmi pretvárať svet okolo seba. Kultúrna evolúcia, ako sa tomuto fenoménu hovorí, je naozaj omnoho rýchlejšia ako akékoľvek iné prírodné evolučné procesy.

Od vynálezu pokročilého jazyka prešlo asi viac ako stotridsaťtisíc rokov, koleso sme objavili pred menej ako šiestimi tisícmi. No a dnes, z pohľadu veku našej Zeme po zanedbateľnom období, dokážeme letieť do vesmíru. Táto skutočnosť má ohromný vplyv na ekosystémy okolo nás. Klimatická kríza je len jeden z dôsledkov, nie všetko je však len negatívne.

Vďaka našej schopnosti predstaviť si veci, ktoré tu ešte nie sú, a rozmýšľať aj nad dôsledkami v budúcnosti vieme budovať priehrady, vysádzať zeleň tam, kde ju zničili suchá či povodne, a chrániť iné druhy pred vyhynutím. Sme doslova priekopníkmi v tvorivosti a neustále sa zrýchľujeme. V niečom akoby sme na seba zobrali niektoré zručnosti Stvoriteľa a priložili ruku k dielu.

Veriac (ne)vediacBiblický zmysel ako kozmický fenomén

Martin Fedorko

Ale nie je to všetko. Nikdy by sme vyššie uvedeného neboli schopní, keby sme reagovali na impulzy podobne ako zvieratá. Nekontrolovanou reakciou na súčasné podnety nenasmerujeme naše „ja“ k vidinám možností zajtrajška. Homár sa nikdy cielene nerozhodne zmeniť svoj osud porazeného, my áno.

Ako ľudia však pociťujeme úzkosť, keď máme priveľa možností. Je však našou danosťou, že dokážeme tento chaos skrotiť a dať veciam poriadok tým, že si vyberieme len jednu možnosť a rozhodneme sa pre ňu. Akoby sa núkalo parafrázovať na tomto mieste Sväté písmo o povolaní položiť ruku na pluh a neobzerať sa späť.

Následne prichádza na rad progres. Ten nám dáva dopamín, a teda uspokojenie, motiváciu a pocit očakávanej odmeny. Naozaj sa výraznejšie vyplavuje vtedy, keď sa nám darí napredovať. Keď teda dosiahneme jeden cieľ, máme potrebu vybrať si ďalší. Mohli by sme nad týmto neurovedeckým princípom filozoficky uvažovať aj tak, že žiaden cieľ nie je definitívny a jeho dosiahnutie nie je trvalým naplnením. Iba ak by predsa len existoval ten ultimátny, ktorý stojí za to dosiahnuť.

Teologicky by sa tu dalo navrhnúť niečo transcendentné, napríklad v „budúcom živote“. Kresťanské náboženstvo ako odpoveď ponúka nebo, teda spočinutie v Bohu, ktorý stvoril naše srdce. No nato, aby sme na tejto ceste vytrvali, potrebujeme mať nad sebou kontrolu. Potrebujeme asistenta, ktorý nám pomôže dať činom správny smer. Prefrontálny kortex je takouto našou „pomocnou rukou“.

Samozrejme, aj tu platí, že „zázrak“ spočíva v holistickom pohľade na vec. Celok je viac ako súčet jeho častí a rozhodne nemôžeme všetko zredukovať len na jednu konkrétnu časť mozgu. Avšak to, čo sa snažíme naznačiť, je, že naša špecifická anatómia má skutočne zásadné dôsledky. Predurčuje nás na to, aby sme riadili svoje emócie a starali sa nielen o seba, ale aj o svoje okolie. A v konečnom dôsledku nám dáva hlad po niečom, čo nás presahuje.

Najznámejším citátom svätého Augustína je bezpochyby tento: „Pre seba si nás stvoril a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v tebe“ (Vyznania I, 1, 1). Veríme, že sme naozaj stvorení na Boží obraz a pre Boha. Dôkazom nám môže byť aj náš mozog, v ktorom nachádzame kľúč k tejto ceste.

Nebojme sa pozrieť na seba očami neurovedy, tajomstvá prepojení neurónov v sebe totiž ukrývajú odpovede na mnohé otázky. Aj na tú podstatnú o Božom obraze v nás.