Veriac (ne)vediac Čo je to čas?

„Stvorenie je čas. Čas je voda, ktorá sa vylieva z krčaha. Keď vytečie posledná kvapka, nastane koniec času, ktorý vlastne ani nikdy nebol. Bola iba voda, vždy.“

William Tilmon, fiktívny stredoveký filozof v románe Nekonečno je teraz

Čas. Vesmírne hodiny určujúce rytmus našich životov, ktorými sa všetci riadime. A predsa je taký neuchopiteľný, že ho môžeme vyhlásiť za spoločnú záhadu vedy, filozofie aj teológie.

Každým otočením zemegule okolo svojej osi ubehne životu na Zemi 24 hodín. Tento fakt máme so všetkými ostatnými živočíchmi spoločný. Niektoré malé organizmy žijú tak rýchlo a krátko, že im každá hodina môže pripadať ako večnosť. Iné – väčšie živočíchy, napríklad veľryby alebo korytnačky – majú zas dlhý život, a preto im hodina ubieha skoro tak rýchlo ako prchavý prítomný moment.

Ako je možné, že čas vnímame tak odlišne? A prečo dnes už vieme, že netiká v celom vesmíre rovnako? Skúsim vás v tomto texte previesť uvažovaním nad jednou z najväčších záhad nášho vesmíru, ktorá doteraz zamestnáva hlavy veľkých mysliteľov. Ako obyčajne, zoberiem si pritom na pomoc autority z vedy aj teológie zároveň.

Čas sa meria v duši, nie v samotných veciach

Čo je teda čas? Prekvapivo – úplne presne to nevieme. Svätý Augustín nad tým uvažoval takto: „Keby sa ma na to nik nepýtal, vedel by som to. Keď to mám však niekomu vysvetliť, vtedy to už neviem.“ (Vyznania, s. 334)

Tejto téme venoval svätý Augustín vo svojom najznámejšom diele pomerne veľa priestoru. Je obdivuhodné, ako dokázal vo svojej dobe brilantne pomenovať niektoré úskalia, ktoré s touto problematikou súvisia.

Augustín sa predovšetkým snaží argumentovať proti námietkam voči Božej večnosti. Jeho uvažovanie sa začína tvrdením, že večnosť nie je len akýmsi dlhým časom, ktorý by vznikol „z mnohých pominutých pohybov“, ale, naopak, „nijaký čas v nej nie je celý prítomný“.

Boh je Stvoriteľom nielen neba a Zeme, ale aj času samotného. Preto nie je rozumné pýtať sa, čo Boh robil dovtedy, kým stvoril svet, lebo „kde nebolo času, tam nemohlo byť ani ,vtedy‘“. (Vyznania, s. 333). Svätec však neostáva len pri takomto konštatovaní, ale snaží sa prísť celej veci na koreň.

V spomenutej stati ďalej rozlišuje tri kategórie – minulosť, prítomnosť a budúcnosť. Tu však naráža na problém, ktorý sám definuje nasledovne: minulý čas už neexistuje, budúci ešte neexistuje, no a prítomný existuje len taký nepatrný okamih, že ihneď smeruje k nebytiu a stáva sa minulým.

Augustín si tak vo svojej argumentácii veľmi rýchlo všíma, že čas sa stáva otázkou nášho vnímania. Spája tu viaceré dôležité tézy. Ako poznamenáva, „nikto nemôže vidieť to, čo nejestvuje!“ Vyvodzuje z toho, že keď niekto spomína minulosť, tá predsa len existuje, konkrétne v jeho mysli.

Túto myšlienku podčiarkuje aj nasledovne: „Moje detstvo, ktoré už nejestvuje, patrí minulosti, ktorá už tiež nejestvuje. Keď si naň však spomínam a rozprávam o ňom, vidím ho v prítomnosti, lebo jeho obraz je v mojej pamäti.“

Je zrejmé, že tu pomaly, ale isto začína vstupovať do hry rozmer ľudskej skúsenosti. Budúcnosť podľa Augustína taktiež existuje iba v mysli, len iným spôsobom, a teda skôr ako predpoveď či očakávanie. To samo je zakorenené v prítomnom okamihu, lebo len z neho môžeme vytušiť, čo príde po ňom. No a prítomnosť samotná? Tá nemá trvanie. Ako som naznačil, podľa Augustína je totiž taká krátka, že ak by mala trvanie, hneď by sa rozpadla na minulosť. Je iba akýmsi okamihom, v ktorom pozorujeme zmenu.

Filozof na konci svojho uvažovania dospieva k zásadnému riešeniu: minulosť, prítomnosť a budúcnosť neexistujú ako tri objektívne časti sveta, ale ako tri spôsoby prítomnosti v ľudskom duchu. Tieto poznatky zhŕňa nasledovne: „Prítomná vzhľadom na minulosť je pamäť, prítomné vzhľadom na prítomnosť je nazeranie, prítomné vzhľadom na budúcnosť je očakávanie.“ Čas sa meria v duši, nie v samotných veciach.

Čas postavený na hlavu

Možno sa vám takýto záver bude zdať prekvapivý, neintuitívny, až šokujúci. My ľudia naozaj prirodzene vnímame beh času ako akýsi univerzálny metronóm, vesmírne tikanie, ktoré nás sprevádza. Podobne nad ním uvažovali aj vedci na začiatku vedeckej revolúcie.

Napríklad taký Isaac Newton chápal čas a priestor ako entity, ktoré sa nedajú jednoducho pozorovať, ale dávajú zmysel všetkému ostatnému.

Avšak dnešná fyzika, v ktorej najradikálnejšiu zmenu priniesol slávny Albert Einstein, práve takéto chápanie vesmíru – teda ako akejsi stabilnej hracej plochy pre ostatné prírodné javy – úplne postavila na hlavu.

Zavedenie pojmu časopriestor a matematických rovníc, ktoré ho opisujú, odhalilo množstvo nových faktov o realite, v ktorej sa nachádzame. Jeden z najprekvapivejších je určite tento: keď porovnáme dve sústavy, napríklad s rozdielnymi rýchlosťami, čas neplynie všade rovnako, ale beží rôznou rýchlosťou na rôznych miestach.

Telesá s väčšou hmotnosťou zakrivujú časopriestor viac, a teda z nášho pohľadu by kozmonautovi na povrchu ťažkých nebeských telies ubiehal čas pomalšie. Extrémnym príkladom takzvanej dilatácie času, ako sa tomuto javu odborne hovorí, je okolie čiernej diery, kde sa čas z pohľadu vonkajšieho pozorovateľa v podstate zastaví.

Veriac (ne)vediacČlovek a jeho myseľ ako obraz Stvoriteľa

Martin Fedorko

Ďalšou šokujúcou skutočnosťou je, že z fyzikálneho hľadiska sa čas javí ako symetrický. Rovnice, ktoré opisujú základné prírodné zákony, fungujú rovnako dopredu aj dozadu v čase. Inými slovami – ak zoberieme ľubovoľný základný fyzikálny proces a pustíme ho „odzadu“, matematicky vždy dostaneme platné riešenie rovníc.

Takéto konštatovanie je z nášho pohľadu ešte menej pochopiteľné než rozdielne časové plynutie. Dejiny predsa idú jedným smerom a rozbitý pohár sa sám naspäť nezloží. No napriek tomu reverzibilita platí tak pre Newtonove zákony pohybu, ako aj pre rovnice kvantovej mechaniky či Einsteinove formuly relativity. Nikde v nich nenachádzame privilegovaný smer času.

Aj preto sa dnes mnohí vedci a filozofovia domnievajú, že čas môže byť takzvanou emergentnou veličinou. Znamenalo by to, že vzniká podobne ako bunka alebo hocijaká naša technická vymoženosť, a teda že je výsledkom komplexných prepojení jej nižších dielčích častí, v tomto prípade napríklad jednotiek priestoru.

Pojem entropie

Existujú predsa len výnimky. Pre našu skúsenosť sa však zdá byť relevantnou len veta, ktorú si mnohí pamätáme z učebníc strednej školy ako druhý termodynamický zákon. V akademických kruhoch sa spája so záhadným pojmom entropia. Hovorí v skratke nasledovné: prírodné procesy predsa len majú svoj smer.

Veci sa totiž samy od seba neusporadúvajú, ale majú tendenciu sa rozpadávať, rozptyľovať a vyrovnávať. Teplo prechádza z teplejšieho na chladnejšie, poriadok sa mení na neporiadok a energia sa postupne stáva menej využiteľnou. Entropia nie je silou, ktorá niečo spôsobuje, ale mierou, ako sa tento „neporiadok“ v prírode zväčšuje. Zároveň je podľa všetkého jediným významným fyzikálnym dôvodom, prečo rozoznávame minulosť a budúcnosť.

Veci v prírode prechádzajú z usporiadaných stavov do menej usporiadaných, pretože takých je proste viac a sú štatisticky oveľa pravdepodobnejšie. Rozbitý pohár môže mať milióny usporiadaní. Pohár vcelku len jedno.

Entropia neplatí na úrovni elementárnych častíc či fundamentálnych fyzikálnych rovníc, ale ide o pravdepodobnostný dôsledok usporiadania sveta a počiatočných podmienok vesmíru. Ten expanduje po veľkom tresku, teda zo stavu, keď bol horúci, málo chaotický a mimoriadne homogénny.

Len vďaka tejto počiatočnej konfigurácii sa usporiadanejšie veci skôr rozpadajú na menej usporiadané ako opačne. Vieme si fyzikálne a matematicky modelovať také vesmíry, kde by šípka času neexistovala vôbec alebo by mohla plynúť inak. Toto známy taliansky fyzik Carlo Rovelli komentuje slovami: „Plynutie času, ktorému sa človek neubráni, je jednoducho odrazom toho, ako to vyšlo v našom svete.“ (Biele diery, s. 116)

Foto: Unsplash/Rachel Loughman

A prečo teda aj my ľudia vnímame smer času ako nevyhnutný? Je to jednoduché. Podobne ako už naznačil svätý Augustín, pozorujeme iba prítomnosť. V nej však minulosť zanecháva „stopy“ podobne, ako nám pohár rozbitý na drobné črepy naznačuje svoju pôvodnú celistvú podobu. Alebo ako ešte nezvetraná stopa v piesku naznačuje chôdzu turistu.

Naša pamäť totiž nie je nejaký abstraktný pojem, ale fyzikálny proces, ktorý funguje na rovnakom princípe. Zápis informácie znamená preskupenie, preskupenie znamená výmenu energie, výmena energie zvyšuje entropiu. Záznamy v našej pamäti sú dôsledkom zmeny, ku ktorej v minulosti došlo.

Rovelli to vysvetľuje takto: „Minulosť nie je poznateľná – teda daná preto, lebo by existoval nejaký vnútorne daný smer času –, ale je to skrátka len spôsob, akým boli veci usporiadané v konkrétnom bode času, ktorý nazývame minulosťou. Práve minulá nerovnováha a jedine ona je dôvodom, pre ktorý jestvujú prítomné stopy. Povedať, že minulosť je určená, znamená to isté, ako povedať, že máme k dispozícii množstvo stôp minulosti.“ (Biele diery, s. 122)

Čas je pre nás orientovaný, lebo aj naše myslenie je nezvratné. Rovnako je totiž produktom prechodu od nerovnováhy prítomnej vo vesmíre k (veľmi) vzdialenému rovnovážnemu stavu. Totiž hoci sa nám to občas tak javí, nepozeráme sa na svet „zvonku“. Sme jeho súčasťou. Naša existencia, cítenie aj myslenie je dôsledkom konfigurácie reality, v ktorej sa nachádzame.

Kontemplovať tajomstvo

Keď ste sa dostali v tomto texte o poznávaní záhad času až sem, možno sa pýtate, ako to všetko môže súvisieť a kam tým všetkým smerujem. Navrhujem pozrieť sa na to z dvoch strán. Takéto nazeranie nám totiž môže pomôcť k uvedomeniu, že hoci dejiny plynú vlastným smerom, naše vnímanie má v celom probléme svoje neodškriepiteľné miesto.

Do značnej miery závisí aj od toho, ako pracuje náš mozog a pamäť. Nepochybne to dosvedčujú aj odbory psychológie či neurovedy, ktoré odhaľujú, ako subjektívne nám plynie čas v rozdielnych etapách života či v závislosti od nálady.

Často si lámeme hlavu nad krátkosťou pozemského života či, naopak, nad večnosťou toho posmrtného, no možno sem-tam zabúdame na úlohu našich zmyslov, ktoré nám realitu sveta naokolo skresľujú. Takéto poznanie, keď nič iné môže viezť k dvom „p“ – pokore a pokoju. Sú totiž veci, ktoré jednoducho zmeniť nemôžeme, ale – ako múdro poznamenal Gandalf v legendárnom diele Pán prsteňov – „všetko, čo musíme urobiť, je rozhodnúť sa, ako naložíme s časom, ktorý nám bol daný“.

Veriac (ne)vediacVesmír ako vzťah: pohľad od fyziky po vieru

Martin Fedorko

Druhým záverom by mohla byť dôvera v prozreteľnosť nášho Stvoriteľa. Naša intuícia vidí rozpor medzi Božou vševedúcnosťou a našou slobodou. Ako nám však naznačil svätý Augustín, Boh pozná minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, lebo pre neho je to to isté. Ako sa píše aj vo Svätom písme, „u Pána je jeden deň ako tisíc rokov a tisíc rokov ako jeden deň“ (2 Pt 3, 8).

V tomto poznaní nám prichádza na pomoc aj fyzika. Plynutie času je omnoho pravdepodobnejšie čímsi, čo vzniklo ako dôsledok usporiadania v našom vesmíre, než niečím fundamentálnym. Aj z dôslednej filozofie vyplýva, že základná existencia, z ktorej sa zrodil aj náš vesmír, nech už je to čokoľvek, bude najskôr bezčasová. O tom, prečo by sme takúto prvotnú príčinu naozaj mohli nazývať Bohom, si hádam povieme inokedy. Niektorým jej vlastnostiam sa však vieme len ťažko vyhnúť.

A čo napísať na záver? Musím priznať, že pre mňa je táto téma náročná aj fascinujúca zároveň. Skutočne nie je jednoduché uvažovať o čase. Je niečím tak bytostne zrejmým a zároveň tak šokujúco neopísateľným, že hovoriť o ňom znamená len ťažko hľadať správne slová.

Domnievam sa, že možno ide o jeden z tých problémov reality, ktoré ako ľudia nikdy celkom nepochopíme. Východisko však možno predsa len existuje.

Slovenský biofyzik a autor Jaro Varchola vo svojej knihe Nekonečno je teraz dovoľuje svojim postavám uvažovať nad tým, či existuje len prítomnosť a večnosť. To je, zdá sa, obdivuhodný intelektuálny výkon. Ani postavy tejto knihy nie sú bežný „populus“, ale študentmi najprestížnejšej Oxfordskej univerzity.

Podľa všetkého to my ľudia takto nevnímame. Márne sa naháňame v snahe zmocniť sa minulosti, budúcnosti aj celých dejín. Ale čo ak existuje riešenie? Čo ak problém času nespočíva v tom, že by bol príliš zložitý, ale v tom, že ho chceme ovládnuť namiesto toho, aby sme ho nechali byť?

Možno totiž stačí zastaviť sa a kontemplovať tajomstvo, ktoré máme pred sebou. A možno čas nie je skutočne taký dôležitý. Možno stačí objaviť, že Nekonečno je jednoducho vždy len „teraz“.