Sekularizácia, sociálna antropológia a kresťanstvo Výskum náboženstva mal ukázať, že viera patrí minulosti. Dnes pripúšťa opak

Keď vznikala moderná veda, takmer všetci jej priekopníci verili v kresťanského Boha. Niektorí ortodoxne, iní hereticky, ale predstava dobrého Zákonodarcu dávala pravdepodobnosť inak uletenej myšlienke, že ľudská myseľ dokáže rozlúštiť zákony vesmíru.

Následné úspechy prírodnej vedy dodali sebavedomie sociálnym vedcom, ktorí podľa vzoru staršieho súrodenca chceli nájsť zákony aj v spoločnosti a kultúre.

Mnohí fyzici si odkrývaním kozmických záhad svoju predstavu o Stvoriteľovi ešte posilnili (viac ako 60 percent vedcov, ktorí dostali Nobelovu cenu v 20. storočí, verilo v Boha). Ale rané diela spoločenskej vedy chceli často ukázať, že hoci každá kultúra prekypuje zmienkami o božstvách a mágii, veriť v čosi také alebo to aspoň brať skutočne vážne nie je hodné moderného učenca. A že spoločenský pokrok si žiada nechať tieto predstavy v minulosti.

Sociálna veda a sekularizácia totižto dlho kráčali ruka v ruke. Najmä zakladatelia sociálnej antropológie – menšej, ale čo sa týka informovania západného pohľadu na náboženstvo veľmi plodnej disciplíny – nechceli byť len objektívnymi výskumníkmi, ale aj spoločenskými reformátormi.

Sekulárna vízia sa však nikdy nenaplnila a je pravdepodobné, že sa ani nenaplní. Dnes sa veľa píše o návrate náboženstva do všetkých sfér ľudského života. A aj spomínaná vedecká disciplína, ktorá dlho považovala všetko náboženské za podozrivé, začína byť v posledných rokoch prívetivejšia.

Evolucionizmus

Pretože vedecká revolúcia posilnila presvedčenie, že čo je pravdivé, to musí byť vedecké, aj náboženstvo mala vysvetľovať veda. Západný pohľad na to, čo je vlastne náboženstvo zač, preto dlho čerpal z teórií sociálnych antropológov.

Tento odbor sa zaoberá skúmaním ľudstva zo spoločenského a kultúrneho hľadiska. Pre predstavu, ak čitateľ niekedy videl fotky či filmy, kde sa biely muž túla pralesom spolu so skupinou domorodcov, naučí sa ich jazyk, zapisuje si ich zvyky a potom o tom vydá monografiu alebo aspoň článok, kde svoje poznatky zasadí do určitého teoretického rámca, ide o sociálneho antropológa.

No zakladatelia tohto odboru takí neboli, dôraz na etnografickú prácu prišiel až o generáciu neskôr. Svoje teórie spriadali z kresiel vo viktoriánskych študovniach, opierali sa o poznámky cestovateľov, misionárov a obchodníkov, prípadne artefakty z múzejných zbierok. Do terénu zavítali len výnimočne.

Takto sa zrodila prvá veľká antropologická škola – evolucionizmus, ktorý dominoval počas vzniku disciplíny. V jeho jadre bola myšlienka, že spoločnosť sa vyvíja podobne ako organizmy, ako to len pár rokov pred kultúrnymi evolucionistami formuloval Charles Darwin.

Na začiatku stojí najprimitívnejšia bunka, kdesi ďalej mnohobunková zelenina, hmyz, plazy, vtáky, cicavce, opice a na vrchole hierarchie všetkého živého najdokonalejšie vývojové štádium – človek.

Prekvapivý návrat vieryBude Západ opäť kresťanský?

Juraj Valach

Podobne kultúra mala sledovať krivku progresu: začala primitívnymi tlupami, mágiou, animizmom (všetko má dušu), ktoré vystriedalo obdobia barbarstva, potom prišla civilizácia, z animizmu sa vynoril polyteizmus, ktorý sa vyvinul do monoteizmu, ten zas vytláča veda a rozum až po dosiaľ najvyššie štádium, ktoré zosobňuje Británia 19. storočia. A v tejto krajine v tomto čase sa narodil človek, ktorý dal túto teóriu na papier.

Prvý profesor antropológie vôbec, sir Edward Burnett Tylor. Podobne ako hádam všetko, čo dnes tvorí moderný Západ, svoje korene mal v kresťanstve. Narodil sa do kvakerskej rodiny (odnož protestantizmu). Svoju protestantskú vieru si udržal ešte aj počas písania skorých prác, v ktorých útočil hlavne na prvky kresťanstva, ktoré boli prítomné v katolicizme, nie však u kvakerov – klerici, uctievanie sôch a podobne.

Aj keď si antikatolicizmus udržal do konca života, počas práce na ďalších knihách protestantizmus postupne opustil. A tak sa jeho evolucionistická teória stala v podstate protináboženskou.

Veda o náboženstve ako sekularizačný projekt

Podľa Tylora sa ľudstvo plynutím času neustále zdokonaľovalo – ako život sám. Paralely s darvinizmom sú očividné: prirodzený výber eliminuje škodlivé a neužitočné, čím sa organizmus neustále zlepšuje.

Podobne chyby myslenia z predchádzajúcej kultúrnej éry malo napraviť nasledujúce štádium. No Tylor veril, že sa tak nepodarilo v každom ohľade a čosi z primitívnejšej minulosti sa vždy prepašovalo do pokročilejšej prítomnosti (podobne ako majú veľryby pozostatky zadných končatín). Týchto čiernych pasažierov nazval prežitkami (survivals).

Napríklad poverčiví predkovia mohli veriť, že hádzanie ryže na svadbe prinesie páru plodnosť, lebo uznávali mágiu a rituály. Dnes hádžeme ryžu zo zvyku, aj keď už na čary neveríme. Hádzanie ryže je prežitok z predchádzajúceho štádia.

Samozrejme, pre Tylora bolo takýmto prežitkom celé náboženstvo, ktoré sa vo vyspelej modernej civilizácii udržuje už len zo zotrvačnosti. Nielenže vo svetle súčasného rozumu nie je pravdivé (modlitba k Bohu je podobná povera ako hádzanie ryže či krvavá obeta bohu vojny Marsovi), ale dokonca nemá ani kultúrne prospešnú funkciu – jeho pretrvávanie je len výsledkom tupého konzervativizmu.

Ako upozorňuje historik Timothy Larsen vo svojej knihe o vzťahu kresťanstva a sociálnej antropológie s názvom Slain God (Popravený Boh), táto teória Tylorovi umožňovala útočiť na náboženstvo v mene pokroku. Veril, že jeho vedecká práca môže pomôcť spoločnosti spochybniť a odstrániť pozostatky starej kultúry a vytvoriť tak lepšiu budúcnosť. Ako zakončil svoj slávny opus Primitive Culture z roku 1871:

„Kultúrna veda je v zásade veda reformistu.“

A zatiaľ čo náboženské kultúry opisoval ako poverčivé, svojimi teóriami o morálnosti prednáboženských „primitívov“ sa snažil zahnať viktoriánsky strach, že spoločnosť spolu s náboženstvom stratí aj morálku.

Zaujímavé je, že – ako po rešerši Tylorových prác tvrdí Larsen – tento antropológ nikdy nenavrhol politickú reformu, jeho progresivizmus bol namierený výhradne na náboženstvo. A pritom – čo viac zosobňuje prežitok a zastaranosť ako politické zriadenie jeho domoviny, zlatom a rituálnymi ceromóniami ovešaná britská monarchia?

Dokonca bez kritických poznámok, ktoré pravidelne venoval všetkému náboženskému, prijal od Juraja V. rytiersky titul.

A tak sa zdá, že jedným z hlavných cieľov teórií E. B. Tylora o náboženstve bolo pohnúť Západ k väčšej sekularizácii.

Rekordné počty krstov dospelýchZažíva Francúzsko návrat k viere? Novorodenci sa stále krstia čoraz menej

Ján Cipár

Divošské náboženstvo

Nebol v tom sám. O niečo mladší, no rovnako prominentný škótsky evolucionista sir James George Frazer, mal na náboženstvo podobný názor. V slávnom zväzku Golden Bough (Zlatá ratolesť) predstavil staré mýty a rituály spolu s ich (domnelými) paralelami s kresťanstvom.

Historik Larsen to zhŕňa tak, že v podstate pre svoje publikum prekladal prax neznámych kultov do známeho jazyka kresťanstva: azda každá kultúra má svojho pápeža (dalajláma je v ázijských očiach vikár Boží na zemi), Hotentoti mali svojho Adama, Gréci svojho Noema. Termíny ako krst, znovuzrodenie či sviatosť sa vo Frazerovom podaní objavovali v kultúrach, ktoré s kresťanstvom nemali nič spoločné.

Z dnešného pohľadu je zrejmé, že vytváranie takýchto medzikultúrnych paralel na základe povrchnej podobnosti skutočný význam jednotlivých javov skôr zastiera, než osvetľuje. Avšak Frazerov zámer bol opačný, ako by si človek myslel.

Podľa Larsena chcel, „aby sa známe náboženské praktiky, ktoré jeho čitatelia vždy považovali za pochopiteľné, začali javiť ako čudné a divošské“. Kresťanstvo plánoval zaradiť tam, kam v jeho očiach patrilo – medzi podivné zvyky prekonaného vývojového štádia spoločnosti.

V jeho teórii o vývoji kultúry je totiž náboženstvo, ako píše Larsen, „nesprávne v teórii aj v praxi, zatiaľ čo mágia je správna v teórii, ale nesprávna v praxi“. Mágia, rovnako ako veda, operuje s predstavou, že vesmír sa riadi zákonmi, ktorých podchytenie sa pretaví do ľudského úžitku. Avšak podchytila ho – na rozdiel od vedy – nesprávne, hoci logicky správne predpokladá zákony, ktorých ovládnutie vyplynie do ovládnutia sveta.

Náboženstvo, naopak, tvrdí, že svet sa riadi podľa vôle nadprirodzených bytostí, čo ľudí vedie k pochabej snahe o získanie si ich priazne. Známou trojstupňovou vývojovou fázou kultúry mágia – náboženstvo – veda Frazer zasadil náboženstvo do stredu civilizačnej evolúcie ako slepú uličku, z ktorej sa treba vymotať, pokiaľ chce ľudstvo dosiahnuť lepšie zajtrajšky.

Mýtus o západnej objektivite

Táto teória, ktorá dodnes žije v kultúrnom podvedomí Západu, nám dodala nezdravé sebavedomie – my sme tí, ktorí skúmajú svet skutočne, pretože naše poznanie nie je zatemnené poverami a chybami menej vyvinutých spoločností.

Mať pravdu znamená byť vedecký, čo znamená byť západný, čo znamená byť sekulárny. Baviť sa s ostatnými môžeme, keď sa dostanú na našu úroveň podľa nášho vzoru.

Evolucionizmus utrpel smrtiacu kritiku z pier nastupujúcich generácií antropológov: za svoje teoretizovanie bez poriadnej konfrontácie s terénom, ohýbanie dát podľa vopred vymyslenej hypotézy či do očí bijúci eurocentrizmus. Niet sa čomu diviť, keď práve kultúru, v ktorej vznikol, považoval vo všetkých ohľadoch za najvyspelejšiu.

Bronisław Malinowski, priekopník etnografickej metódy, a obyvatelia Trobriandskych ostrovov. Zdroj: antrophistoria.com

Ako píše Joel Robbins v recenzii Larsenovej knihy, v antropologickom skúmaní náboženstva boli prítomné dva prístupy. Prvý, ktorý sme si práve predostreli, náboženstvo pokladal za zastávku (či skôr prekážku?) na ceste k vedeckej modernite, na ktorej západný človek postáva už príliš dlho.

Druhý pohľad však rovnako kresťanstvo, ako aj všetky ostatné náboženstvá pokladal na obetný oltár (alebo pitevný stôl?) vedeckého prístupu: podľa antropologičky Tanye Luhrmann niektorí antropológovia „prejavili rešpekt veľkej úlohe, ktorú náboženstvo zohráva v živote ľudí, ale zároveň trvali na tom, že všetky náboženstvá na celom svete si vyžadujú rovnaké uznanie“.

Robbins upozorňuje, že „napriek tomu, že sa táto nová pozícia ukázala ako revolučná (z hľadiska výskumného posunu v disciplíne, pozn. red.), ukázalo sa, že voči náboženstvu ako zdroju pravdy nebola o nič priateľskejšia ako stará evolucionistická pozícia“.

Luhrmann to zhŕňa slovami antropologičky Jean La Fontaine, „keď prestaneš myslieť nábožensky, začínaš myslieť antropologicky“. Náboženstvo sa stalo zaujímavým objektom skúmania, ktoré si zaslúžilo ocenenie, nielen diskreditáciu.

Ale v pozadí tohto druhého prístupu zostávalo samozrejmé presvedčenie, že hoci náboženská a magická prax spĺňa významné sociálne funkcie, modlitba v Kristovom mene za uzdravenie mieri rovnako do prázdna ako privolávanie dažďa akýmsi africkým kmeňom. Pretože pravdivé je len jedno (ne)náboženstvo – sekularizovaný svetonázor západného vedca.

A hádam nič nebolo podozrivejšie ako kresťanstvo, „domáce náboženstvo“ antropológov. Teda okrem antropológa, ktorý bol sám kresťanom.

Svetonázorová záťaž

Historik Larsen v neskorších kapitolách ukazuje, že nepriateľstvo voči tomuto náboženstvu bolo v disciplíne stále silne prítomné. Aj napriek tomu, že niektorí z najvplyvnejších antropológov 20. storočia boli hlboko veriacimi kresťanmi.

Napríklad kolegovia E. E. Evansa-Pritcharda, predného britského antropológa svojej generácie, krútili nad jeho konverziou na katolicizmus hlavou a vôbec sa s ňou nevedeli vyrovnať.

Niektorí tvrdili, že sa to stalo až na záver jeho kariéry (v skutočnosti na vrchole, mal vtedy len 42 rokov), iní sa utešovali tým, že predsa len bol „zlý katolík“, lebo bohoslužby nenavštevoval pravidelne. (Podľa Larsena sa takto označil sám Evans-Pritchard, aj keď s dodatkom, že radšej by bol zlým katolíkom než žiadnym katolíkom.)

Toto unikátne nepriateľstvo voči kresťanstvu potvrdzuje vo svojej recenzii Larsenovej knihy aj antropológ Jon Bialecki. Spomína výskumníka, ktorý počas štúdia protestantského hnutia teológie prosperity musel na každom rohu odpovedať na otázky kolegov, „prečo študuje také hovadiny“.

Mary Douglas bola ďalšia významná antropologička a zároveň zbožná katolíčka, ktorá pôsobila v druhej polovici 20. storočia. Podľa Larsena už na začiatku kariéry zistila, „že etnografi boli vo všeobecnosti ochotní vnímať tradičné africké náboženstvá s takou mierou sympatie a rešpektu, aké by nikdy neprejavili voči katolicizmu“.

Richard DawkinsSlávny apoštol ateizmu sa zľakol dôsledkov svojho diela. A dnes chce žiť v kresťanskej krajine

Juraj Valach

A tak škoda bola napáchaná už od čias evolucionistov. Náboženstvo bolo vždy čosi exotické, čo majú cudzokrajní, mimozápadní druhí spolu s ceremoniálnymi maskami a polonahými krojmi, alebo čosi podozrivé, čo majú len zvláštne skupiny u nás; v každom prípade pokiaľ veriaci neboli exotickí, boli aspoň exoti.

Chyba v systéme, anachronizmus v modernej dobe, ktorý bolo treba odvysvetliť. Pretože do skutočného sveta, ako ho maľovali učenci na Západe, nezapadali.

Náboženstvo, morálne čiastočne odobrené, ale metafyzicky zrelativizované, muselo ustúpiť jedinému objektívnemu bodu západného sveta – vedeckému poznaniu s celou jeho svetonázorovou záťažou sekulárnej kultúry.

Na vlastnej koži

Antropológovia ako spomínaní E. E. Evans-Pritchard, Mary Douglas či konvertiti Victor a Edith Turnerovci, ktorí sa preslávili výskumom rituálu, vo svojich prácach písali o kresťanstve celkom otvorene. Bolo pre nich oblasťou bádania aj referenčným bodom.

Ale pre mnohých ďalších zostávalo nepravdivou poverou alebo aspoň nie veľmi sympatickou témou výskumu.

Časom sa však našli aj takí, ktorí boli ochotní spochybniť samozrejmý rámec západného materializmu, ktorý bol často ak nie rovno zdrojom, tak aspoň oporou náboženského skepticizmu.

Spomínam si, ako som na začiatku štúdií čítal knihu Sensuous Scholarship Paula Stollera. Tento antropológ študoval afrických Songhajov, hlavne ich mágiu a praktiky posadnutia. Sám sa šťastnou náhodou stal čarodejníckym učňom a po počiatočných lekciách začal byť „nafúkaný a dostatočne hlúpy, aby vyskúšal, čo sa naučil“:

„V roku 1979 som zistil, že moja ‚práca‘, recitovanie zaklínadla nad orgánom určitého druhu kurčaťa, ktoré bolo potom zakopané pod prahom domu určenej osoby, mala fyzické následky. Telo tejto osoby nebolo ovplyvnené, ale tvár jeho sestry ochrnula, čo ustúpilo, keď sa vrátila do Francúzska. Počas tej istej cesty v roku 1979 som dočasne ochrnul vo Wanzerbe, dedine s nesmiernou songhajskou mocou. Hoci ma táto udalosť desila, mojich učiteľov potešila. Povedali, že moja paralýza ma vtiahla do sveta čarodejníctva.“

Stoller sa ponoril do africkej spoločnosti až po uši, nesnažil sa ju vysvetliť pomocou sekulárnych západných teórií. A keď tak urobil, zrazu zistil, že na predstave sveta, ktorý netvorí len mŕtva hmota tancujúca podľa mechanických pravidiel, čosi je.

Môžeme si o tom myslieť, čo chceme, možno Stoller preháňa, možno sa to dá odvysvetliť kombináciou placeba a psychosomatiky, možno to bola len náhoda. Ale otvorenosť k „nevedeckým“ svetonázorom v tomto čase začala rásť.

V disciplíne už dlho silnel prúd, ktorý chcel iné kultúry pochopiť namiesto hľadania objektívnych zákonov, ktoré by nám umožnili zasadiť všetko ľudské do vopred pripravenej (západnej) vízie mechanického vesmíru. A postupne sa tento prístup dostal aj náboženstvu, z ktorého moderná veda vznikla.

Cesta súčasnej americkej antropologičky Tanye Luhrmann k štúdiu kresťanstva sa tiež začala mágiou. Ešte ako študentka sa rozhodla vycestovať do Londýna, aby tam skúmala vzdelaných bielych Britov, ktorí sa venovali čarodejníctvu. Vo vlaku si krátila chvíľu čítaním knihy, ktorú napísal človek znalý kúzelníckych praktík, keď tu zrazu:

„Text hovoril o Duchu Svätom, tibetských majstroch a starovekom systéme judaistickej mystiky nazývanom kabala. Autor písal, že to všetko sú len názvy pre sily, ktoré prúdia z vyššej duchovnej reality do tejto prostredníctvom nástroja, ktorým je vycvičená myseľ. A keď som sa snažila predstaviť si, čo podľa autora znamená byť týmto nástrojom, začala som v žilách cítiť silu – naozaj ju cítiť, nie si ju len predstavovať. Zaliala ma horúčava. Bola som úplne bdelá, viac ako zvyčajne, a cítila som sa plná života. Zdalo sa, že tá sila mnou pretekala ako voda žľabom. Chcela som spievať. A potom sa z môjho batoha, do ktorého som hodila svetlá z bicykla, začmudilo. Jedno zo svetiel sa začalo taviť.“

Luhrmann si to, o čom čítala ako o podivnej teórii, zažila na vlastnej koži. Čosi nehmotné, nevedecké, čo nečakala a čomu neverila, jej vtrhlo do života. Nie že by sa z nej stala čarodejnica – z vlaku vystúpila „s novým rešpektom k tomu, prečo ľudia veria v mágiu, nie s novým pochopením reality“.

V bode obratuČosi sa mení na všetkých frontoch a súčasnosť praje hlásaniu evanjelia

Juraj Valach

Nový pohľad

Toto sa odohralo v 80. rokoch. Počas nadchádzajúcej kariéry sa Luhrmann venovala výskumu súčasného čarodejníctva, psychiatrických porúch a kresťanstva. Zaujíma ju, ako ľudia prežívajú prítomnosť Boha a nadprirodzena.

Vo svojej knihe When God Talks Back (Keď Boh odpovedá) z roku 2012, kde sa venuje americkým evanjelikálom, píše, že otázku „či je Boh skutočne prítomný, keď niekto prežíva Boha ako prítomného“ nemôže sociálna veda, čiže štúdium spoločenského života ľudí, zodpovedať.

Antropologička sa nezaoberá tým, či táto duchovná sféra naozaj existuje alebo nie. Faktom je, že hrá dôležitú úlohu aj v našej sekulárnej civilizácii bez ohľadu na to, či ide o výplody našej fantázie alebo reálne súcno. Podobne ako jej „mystický“ zážitok z vlaku na počiatkoch jej bádania.

Preto nemá zmysel tváriť sa, že náboženstvo niekam odchádza.

A tento otvorený prístup, ktorý v hlavnom prúde západnej spoločenskej vedy dlho chýbal a neskôr bol vyhradený hlavne pre mimoeurópske náboženstvá, ju priviedol k hlbokému vhľadu do kresťanstva aj k novému chápaniu reality. Viera, ako ju pozorovala u súčasných charizmatických kresťanov, pre ňu nie je naivným pokusom o vysvetlenie sveta či útekom pred jeho ťažkosťami. Je to náročný zápas o dôveru v dobro sveta.

„Pre kresťanov, ktorých som stretla, je ústredným problémom ich viery identifikovať božské v bežnom živote a odlíšiť ho od šialenstva, zla a obyčajnej ľudskej hlúposti,“ píše antropologička v spomínanej knihe. Veriť je v dnešnom svete ťažšie ako neveriť, pretože to „porušuje mnohé z toho, čo považujeme za samozrejmé. Vyžaduje si to obrovské množstvo práce. Ľudia sa musia naučiť inak vidieť, inak myslieť a predovšetkým inak cítiť“.

No Luhrmann si myslí, že to nie je nič nové, veď aj „evanjeliá jasne predstavujú záväzok viery ako voľbu tvárou v tvár neistote ľudského poznania“.

Preto „keď počúva veriacich ľudí, počuje, že neveria tak veľmi, ako by chceli. (...) Vedia, že Boha neberú dostatočne vážne“. Časom si „začala uvedomovať, že ľudia chodia do kostola, aby si pripomenuli, že na Bohu naozaj záleží“.

Rozumie, prečo kresťania o vieru bojujú. Veriť podľa nej znamená „vidieť svet taký, aký je, a prežívať ho – do istej miery – ako svet, aký by mal byť“. Viera v „spravodlivý, férový, dobrý svet nie je chybou, nie je pochabým omylom, ktorý pozorovatelia potrebujú vysvetliť, ale podstatou záväzku viery“, z čoho vyplýva, že „viera je manažmentom protirečení, nie ich slepé ignorovanie“.

Toto pochopenie ju priviedlo k zmene vlastného života. Hoci sa z nej nestala charizmatická kresťanka, strávila „mnoho hodín súkromnou duchovnou praxou“ a navštevuje bohoslužby „orientované viac liturgicky“. Ako povedala v jednom rozhovore: „Zistila som, že mi to pomáha cítiť sa pokojnejšie, pripomínať si, že ľudia verili, že svet je spravodlivý a láskavý, napriek celým stáročiam, ktoré svedčia o opaku.“

A čo viac, uvedomila si, že aj so svojou pochybujúcou mysľou, ktorá nemá vyriešené konvenčné otázky viery, do komunity veriacich celkom zapadá. Pretože každý sa trápi a každý hľadá.

A tak stará viera má stále čo ponúknuť aj moderným vedcom.