Slovo kňaza Brať vážne pokušenia

Anton Pavlovič Čechov v poviedke Rozhovor opitého s triezvym čertom naznačuje všeobecný úpadok mravov v ruskej spoločnosti 19. storočia. V tom krátkom, ale veselom príbehu predstaví čerta ako nešťastnú bytosť, ktorá sa vlastne nudí, lebo niet koho zvádzať, a kladie svojmu opitému partnerovi otázku: „Načo vás budem zvádzať, aby ste ukradli kopejku, keď aj bezo mňa ste ukradli tisíce?“

Slová ako „pokušenie“ či „zvádzanie“ patria do kresťanskej etiky a vyjadrujú akýsi medzistupeň človeka, ktorý sa krok za krokom dostáva na šikmú plochu. Dáva sa opantať neznámymi silami a vnútornými pohnútkami, ktorým možno ani dobre nerozumie, len čoraz silnejšie cíti akési nutkanie ku kroku, o ktorom síce rozumom vie, že nie je správny, ale nemá v sebe dostatok síl, aby sa mu ubránil.

Skeptik alebo aj priemerný človek našej doby by sa opýtal: Má zmysel sa brániť pokušeniam? Nie sú pokušenia náhodou iba bránou k novým rozmerom vlastného života; nejakou netušenou príležitosťou k zmene, ktorú by bolo hriech odmietnuť?

Vo svetskom jazyku slovo „pokušenie“ vyvoláva skôr pobavenie. Kontexty, v ktorých sa používa, navodzujú, že je súčasťou váhavosti človeka, ktorý možno kdesi v záblesku aj pripúšťa, že by sa mal v nejakej oblasti života obmedzovať a strážiť si charakter, ale nakoniec sa to všetko v úvodzovkách „dobre skončí“. Po okamihu bláznivého váhania, v ktorom každému príčetnému človeku musí byť jasné, že pokušeniu aj tak neodolá, sa nakoniec človek rozhodne pre väčšie potešenie a väčší vlastný prospech. Brániť sa, odolávať, obmedzovať sa, to nie sú práve vlastnosti, ktoré sú v móde. Toť pohľad väčšiny.

Sme spoločnosťou slabochov, nemusíme sa obmedzovať. Veľká väčšina ľudí môže jesť a piť, na čo má chuť a kedy má chuť. Rýchlo sme schopní sa dostať k akejkoľvek hudbe, filmu či hre. S nákupom tovarov v čase konsolidácie je to síce horšie, ale mnohí si stále môžu dovoliť relatívne takmer všetko. Na chlieb si nezarábame vlastnými fyzickými silami, nečelíme životu v zlých poveternostných podmienkach alebo v materiálnej biede. Vojna na Ukrajine nás síce desí, ale nateraz neohrozuje. Nedokážeme si predstaviť tú hrôzu, aké to je, keď prídete kvôli konfliktu o dom, rodisko alebo blízkeho človeka.

Sme na začiatku pôstneho obdobia, v ktorom by sme sa ako kresťania, ktorí vážne berú Ježišovo utrpenie pre nás, mali aspoň v niečom obmedziť. Nie kvôli kráse alebo štíhlej línii, ale pre duchovné ovocie, ktoré môžeme nadobudnúť.

Pokušení v modernej dobe je naozaj veľa. Ak by sme sa suverénne rozhodli konať zlo – ubližovať, kradnúť, znevažovať iných, nenávidieť či zneužívať ľudskú slabosť, alebo šliapať po ľudskej dôstojnosti –, bolo by to naozaj hrozné. Vždy je strašné, keď niekto úmyselne koná zlo.

Potom tu máme tú sivú zónu nekonečných váhaní, turbulentných vnútorných zápasov a nekonečných otázok: prečo? Podľahnúť pokušeniu je možno ľahké, nič to nestojí, javí sa to ako najkratšia a bezbolestná cesta k vlastnému šťastiu. Ak nie sme úplne bezcitní, v nejakej chvíli precitneme a budeme to vnímať ako zradu. Niekto možno pochopí, že zradil sám seba. Iný, ktorý sa snaží žiť ako kresťan, si uvedomí, že znevážil svojho Stvoriteľa a Vykupiteľa.

Je dôležité obstáť v pokušeniach, aby sme dozrievali. Tak ako je dôležité zápasiť so zlom alebo o vlastnú tvár.

Keď bol Ježiš po štyridsiatich dňoch na púšti pokúšaný, tak v jednom momente diablovi povedal, že Boha neslobodno pokúšať. Inými slovami: nežiadajme od Boha zásah, ak sme neurobili nič. Nežiadajme o záchranu, keď sme sa vrhli dobrovoľne do nebezpečenstva. Nechcime opovážlivo nemožné, keď život s Bohom neberieme vážne a modlitbu chápeme len ako ručnú brzdu.

Nepokúšajme Boha, ale berme vážne pokušenia vo vlastnom živote. Nech o nás neplatia slová z Čechovovej poviedky, že sme už takí skazení, že nás je už zbytočné zvádzať. Skôr pamätajme, že kým žijeme, vždy budeme zápasiť o svoj charakter a dôstojnosť. To nie sú jednoduché veci. Mnohé sa nepodarí, často budeme konať ináč, ako by sme chceli. Budeme volať spolu so sv. Pavlom: „Ach, ja nešťastný človek!“

Len to, čo sa vyskúša a overí, môže dobre fungovať. Život sa skladá zo série skúšok, kde Boh stojí pri nás. Nemyslime si, že sme v pokušeniach osamelí. Podľahnúť im je veľmi ľahké. Horkosť a sklamanie zo seba samého následne je však dôkazom, že krátke a príliš jednoduché cesty nestoja za to.